Lukratívne Pezinské a Svätojurské panstvá, ktoré ročne vynášali 8 – 9 tisíc zlatých čistého zisku, získal v roku 1575 do zálohu za 132 000 toliarov chorvátsky šľachtic Ján Kružič (Krušič/Krussith). Jeden zo záložných majiteľov Pezinka, ktorým je venovaná aktuálna výstava Mestského múzea v Pezinku pod názvom Mocní.
Pôvod Kružičovcov sa spája s obcou Krug či Kruge v južnej časti Chorvátska. Na prelome stredoveku a novoveku rod zmenil svoj sídelný majetok, keď kapitán cisárskeho vojska Peter Kružič získal Lupoglav v Istrii (často zamieňaný s lokalitou Lepoglava vo Varaždínskej stolici). So svojou manželkou Hieronymou (Jeronima) mal syna Juraja. Ďalší syn Ján pochádzal z mimomanželského vzťahu a narodil sa okolo roku 1525, pričom o jeho matke doposiaľ chýbajú konkrétne údaje. Pravdepodobne onedlho umrela, lebo po smrti ovdoveného Petra Kružiča (padol pri obrane hradu Klis pred Osmanmi v roku 1537) vychovávala oboch chlapcov jeho sestra Helena. Aj tá však zanedlho v roku 1541 zomrela.
Pochybnosti o pôvode
Niekedy po jej skone mladý Ján opustil Lupoglav a začal sa uberať k vojenskej kariére. Informácie o jeho ranom pôsobení v armáde sú kusé. Slúžil v husárskom vojsku, ktoré bránilo postupu Osmanov v uhorských pohraničných oblastiach, tiež počas tzv. šmalkaldskej vojny medzi Habsburgovcami a protestantskými ríšskymi stavmi v nemeckých krajinách v rokoch 1546 – 1547.
Kružičovo postavenie posilnil kráľ Ferdinand I. uzákonením jeho manželského pôvodu, s čím bolo spojené udelenie šľachtického titulu. Legitimizácia a nobilitácia vydaná v roku 1550 zahŕňala zároveň aj udelenie erbu, aj s jeho vyobrazením a opisom. Hoci panovník spätne ustanovil manželský pôvod Jána Kružiča a spochybňovanie tohto rozhodnutia nariadil trestať vysokou pokutou, ešte aj po desaťročiach sa objavovali pochybnosti a podozrenia o Kružičovom zákonitom pôvode.
Už v roku 1550 pôsobil na území dnešného Slovenska, kde sa stal kapitánom hradu Čabraď (vlastnili ho Pálfiovci). Neskôr sa stal krupinským kapitánom a striedavo zastával funkciu preddunajského a banského hlavného kapitána. Okrem toho získal za vojenské zásluhy panstvá Čabraď a Sitno, ktorých hrady patrili k takisto dôležitým oporným bodom obrany hraníc. V januári roku 1559 sa oženil s dcérou Petra Pálfiho, vtedy 17-ročnou Katarínou Pálfiovou, čím si vytvoril predpoklady pre uplatnenie v prostredí uhorskej aristokracie.
Istanbulské zajatie
K zásadnej zmene v jeho živote došlo v apríli roku 1562, keď ho spolu s ďalšími veliteľmi zajali Osmani počas bitky pri Sečanoch. Odviezli ho do Konštantínopola (Istanbul) a na znak víťazstva darovali sultánovi Sülejmanovi. Spolu s ním sa dostal do zajatia aj jeho švagor Tomáš Pálfi, Katarínin najstarší brat. Jána Kružiča prepustili po takmer troch rokoch. V januári 1565 bol v súvislosti s nástupom nového kráľa Maximiliána do Konštantínopola doručený tribút. Po zaplatení sumy 30 000 toliarov veľkovezír Ali paša na znak dobrej vôle 16. februára oficiálne prepustil Jána Kružiča a umožnil mu pripojiť sa k vyslancom. Do vlasti sa Kružič vrátil až o polroka neskôr. Sprievod sa v Konštantínopole zdržiaval ešte niekoľko mesiacov a na cestu do Uhorska sa vydal až 13. augusta.
V roku 1565 sa vracia z istanbulského zajatia do Uhorska aj Tomáš Pálfi a pokračuje vo vojenskej kariére. V roku 1573 sa stal kapitánom hradu Palota a na tomto exponovanom mieste výrazne znepríjemňoval život svojim osmanským protivníkom. Známy bol aj tým, že sa často zúčastňoval osobných súbojov s osmanskými begmi. Zomrel ako bezdetný v roku 1581 a pochovali ho vo farskom kostole v Pezinku, čo dokladá náhrobná doska, ktorú tu osadili pri príležitosti 50. výročia jeho smrti.
Počas Kružičovho zajatia spravovala zálohované majetky jeho manželka Katarína. Často sa zdržiavala na hrade Sitno, odkiaľ urovnávala Kružičove predchádzajúce spory s Krupinou. Za pomoci svojho strýka preddunajského hlavného kapitána Štefana Deršfiho sa podieľala aj na zabezpečovaní obrany regiónu.
Na kráľovskom dvore
Po návrate kráľ Kružiča opäť vymenoval do funkcie kapitána v Krupine. V jeho zálohovej držbe naďalej zostáva Čabradské panstvo spolu so Sitnom. Okrem toho v roku 1569 získal od kráľa do zálohu hradné panstvo Likava v Liptovskej stolici za 25 000 zlatých. Na začiatku roku 1570 mu uhorský kráľ Maximilián za vojenské zásluhy udelil barónsky titul, čím ho oficiálne povýšil medzi magnátov.
Od polovice 70. rokov je badateľný Kružičov spoločenský vzostup. Ešte v roku 1574 ho panovník vymenoval do úradu liptovského župana. Väčšie majetky nadobudol v roku 1575, keď mu kráľ Maximilián dal za 132 000 toliarov do zálohu hrady a panstvá Svätý Jur a Pezinok v Bratislavskej stolici. Získanie Svätého Jura s Pezinkom naznačuje Kružičov záujem presídliť sa bližšie k Bratislave a Viedni. Jeho ambície smerovali k uplatneniu sa na dvore novozvoleného uhorského kráľa Rudolfa. Popri Kružičových zásluhách vo vojenstve a dovtedajšom úradnom pôsobení mu k postupu mohlo dopomôcť aj jeho príbuzenstvo. I keď naďalej pôsobil ako liptovský župan, zastával už aj funkciu hlavného kráľovského dvormajstra a cisárskeho radcu. Počas pôsobenia pri dvore sa azda zrodil i plán sobáša jeho jedinej dcéry Heleny s Maximiliánom Dietrichsteinom, synom tajného radcu a hlavného cisárskeho dvormajstra Adama Dietrichsteina, ktorý bol vychovávateľom Rudolfa II., vďaka čomu patril k najdôležitejším ľuďom na panovníckom dvore. Aj jeho syn pôsobil na dvore ako komorník.
Na sklonku života Ján Kružič myslel na zabezpečenie svojej rodiny. Na jeseň roku 1579 dostal od kráľa Rudolfa súhlas, aby manželka Katarína a dcéra Helena mohli slobodne disponovať všetkými jeho majetkami v Uhorsku. Podľa záznamu, ktorý si poznačila Katarína Pálfiová, jej manžel zomrel vo Viedni 9. júla 1580. Vo Viedni, v dvorskom kostole sv. Augustína, bol aj pochovaný. Pochovávanie uhorských šľachticov do hrobiek v blízkosti viedenského Hofburgu bolo v tom čase ešte zriedkavosťou.
Jeho dcéra Helena sa zosobášila s Maximiliánom Dietrichsteinom v roku 1581. Zaujímavosťou je, že ešte pred tým jej mal dvoriť uhorský šľachtic a básnik Valentín Balaša (*1554 – † 1594), ktorý jej mal adresovať dve svoje básne. Manželstvo s Maximiliánom trvalo len päť rokov a malo smutný koniec. Helena zomiera 14. septembra 1586 počas pôrodu v Pezinku. Pochovali ju vo Viedni. Niektoré zdroje uvádzajú, že ich syn Karol Žigmund pôrod prežil, avšak dospelosti sa už nedožil a zomrel ako jedenásťročný.
Viac sa o osudoch záložných majiteľov Pezinka dozviete na aktuálnej výstave Mestského múzea v Pezinku „Mocní“. Okrem záložných majiteľov výstava ponúka aj pohľad na podobu Pezinka v tomto období, približuje inventáre pezinského a svätojurského hradu či umožní zoznámiť sa s dobovou módou uhorskej aristokracie.
Zdroj: Helena Gahérová, Mestské múzeum v Pezinku
