Jeho celoživotným námetom je odpor k ľahostajnosti a hlúposti. Do kostola nechodí, ale ukázal nám svoj „templ“ – ateliér v Tomášove.
Vaše portfólio zahŕňa stavby, pod ktoré ste sa podpísali ako architekt, a obrazy, ktoré podpisujete ako „Jirka“? Príliš skromné na umelca, nie?
Podpisovať menom „Vincent“ už nešlo.
Vašim obrazom dominuje modrá. Pôsobí trochu temne, smutne.
Je to aj farba čistoty, vody a oblohy. Je chladná a teplými farbami nechcem byť vtieravý.
Máte tu blízko Dunaj. Inšpiruje vás?
Nie. Rieky, ani veľké, ma nezaujímajú. Moria a oceány áno.
Všimla som si napríklad kolekciu Vraky. Tá ma zvlášť zaujala…
Chcel by som rozumieť ich mlčaniu, vedieť, čo nám oznamujú. Sú vlastne zbierkou neúspechov našej histórie, ktorá leží na dne.
Nie ste len maliar. Čo vás architektúra naučila o maľbe?
Architektúra má veľa spoločného s citom pre estetično, no s maľbou iba to. Architektúra má opodstatnenie, lebo je úžitková. Maľba ako jedna z umenia je nanič, málokto ju potrebuje.
Nie je opodstatnenie maľby v tom, že ľudí teší?
Pre tých pár ľudí, ktorí ju chápu, áno. Lenže naša civilizácia a jej režimy umeniu neprajú, odpojili sa od duchovna. Keď nastúpilo kresťanstvo, oživilo umenie na niekoľko storočí. Tá spiritualita nám dnes chýba.
Dovedie konzum túto spoločnosť k zániku, alebo sa to zvrtne? Ste optimista alebo pesimista?
Už nemám dôvod byť ani jedno, ani druhé. No, aby sa niečo zmenilo záleží na tom, či spoločnosť zmení prístup k bytiu a nebude sa venovať iba pobývaniu.
Čo uvidia ľudia na vašej výstave v roku 2019 v Erdődyho paláci?
Prierez mojou tvorbou. Jednou z tém možno bude, prečo si v našej šťastnej dobe zoberie ročne 1600 ľudí život. Prosto tu chýba tá spiritualita.
Vidím v poličke za vami Bibliu. Ste veriaci?
Áno, ja verím.
Pomáha vám to?
Myslím si, že pán Boh ma má rád. Nekšeftujem s ním. Vo svojich modlitbách mu iba za každý deň ďakujem. Vyriešil za mňa mnoho nepríjemných situácií, ale o nič som neprosil.
