Ázijská chrípka: Prvá pandémia po 2. svetovej vojne

21. apríla 2020

6866

Pri španielskej a ruskej chrípke, ktoré som vám predstavil v minulých týždňoch, platí, že boli príliš dávno nato, aby si ich pamätali naši žijúci predkovia. No na pandémiu, ktorú vám predstavujem dnes, by si mohli ešte spomenúť naši starí rodičia. Ázijská chrípka totiž prebiehala v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia.

Norbert Kucharik

Presnejšie, prepukla koncom roku 1956, resp. v januári 1957 v provinciách Kuej-čou a Jün-nan na juhozápade Číny (v blízkosti hraníc s Vietnamom a Mjanmarskom), ktoré ležia mimochodom len niekoľko sto kilometrov od provincie Hubei, kde prepukla pandémia nového typu koronavírusu pred niekoľkými mesiacmi. Tento nový vírus chrípky, ako sa neskôr ukázalo, mal pôvod vo víruse vtáčej chrípky (pravdepodobne z hús), ktorý následne zmutoval v organizme človeka. Keďže išlo o nový kmeň, tak ľudský organizmus nemal vybudovanú dostatočnú imunitu.

Začiatkom apríla 1957 vírus dosiahol Hongkong, kde sa ním už v prvých dňoch nainfikovali tisíce miestnych obyvateľov. Ten istý mesiac dosiahla táto chrípka aj Singapur a o mesiac neskôr Taiwan hlásil už stotisíc nainfikovaných. Druhým smerom sa približne v rovnakom období tento chrípkový vírus dostal do Indie, kde sa ním zakrátko nakazilo viac ako milión ľudí. Počet nakazených sa v tomto období po celom svete raketovo zvýšil.

V júni 1957 zasiahla chrípková epidémia v dvoch samostatných smeroch Spojené štáty americké a Veľkú Britániu. V tom čase už išlo o pandémiu, ktorá nadobudla globálny rozmer a zasiahla všetky kontinenty sveta. Medzi prvými ohniskami nákazy v USA boli námorníci a čerství vojenskí odvedenci na vojenskej základni v Newporte. V októbri 1957 dosiahla ázijská chrípka v USA, podobne ako aj vo väčšine krajín sveta, svoj vrchol. Išlo však len o prvú vlnu. Tá paradoxne zasiahla 0skôr deti a mladšie ročníky (presne naopak, ako pri španielskej chrípke, resp. pri súčasnej pandémii koronavírusu) a vyznačovala sa nižšou úmrtnosťou nakazených pacientov ako vlna druhá…

Druhá vlna naplno prepukla približne o dva mesiace neskôr, začiatkom roka 1959. Tá zasiahla prevažne starších ľudí a mala fatálnejšie dôsledky pre infikovaných. Rovnako nebezpečná bola aj pre tehotné ženy, kde sa úmrtnosť pohybovala až na úrovni 5 percent. Napriek tomu nebola celková úmrtnosť až taká vysoká, a to dokonca ani v porovnaní s dnešným ochorením Covid-19. Napríklad vo Veľkej Británii zomrelo približne 0,5 % všetkých nainfikovaných. Neskôr sa ukázalo, že zo všetkých troch veľkých chrípkových pandémii 20. storočia (1918-1920, 1957-1958, 1968-1969), bola práve ázijská chrípka najmenej smrtná.

Napriek tomu zomrelo na túto chrípkovú pandémiu na celom svete viac ako milión ľudí (niektoré údaje hovoria až o dvoch miliónoch). Najviac úmrtí hlásila Latinská Amerika (skokový nárast prípadov chrípky oproti predchádzajúcim rokom najlepšie ilustruje graf, ktorý vidíte na obrázku vľavo dole). V USA zomrelo do 116 tisíc ľudí, vo Veľkej Británii vyše 14 tisíc, pričom vírusom sa nakazilo viac ako 9 miliónov Britov. Rovnako však boli postihnuté aj európske krajiny (na obrázku hore vidíte provizórne nemocničné zariadenie pre nakazených pacientov vo Švédsku).

Vedci predpokladajú, a to je na zamyslenie aj v týchto dňoch, keď bojujeme s inou pandémiou, že na ázijskú chrípku nezomrelo podstatne viac ľudí z niekoľkých dôvodov. Tým hlavným bolo veľmi rýchle vyvinutie a nasadenie vakcíny. No a zároveň pomerne kvalitné zdravotníctvo a masové používanie antibiotík v tom období. Inak by tento nový kmeň chrípky s veľkou pravdepodobnosťou nakazil, resp. usmrtil toľko, ba možno ešte viac ľudí ako španielska chrípka, ktorá vyčíňala vo svete štyri desaťročia predtým.

Pri zrode vakcíny proti tomuto vírusu stál americký mikrobiológ Maurice Hilleman a jeho kolegovia z amerického armádneho inštitútu pre výskum WRAIR (na obrázku vpravo dole), ktorí najskôr identifikovali nový kmeň chrípky. Hilleman si všimol už prvé správy o novej vážnej chrípke, ktoré prichádzali z Hongkongu. Počet prípadov a ich opis ho viedli k názoru, že sa objavuje nový typ chrípky a že hrozí pandémia. Hilleman a jeho tím získali vzorku vírusu od jedného amerického opravára. Hillemanov tím zistil, že väčšine ľudí chýbajú v organizme protilátky proti novému vírusu. Iba niekoľko starších ľudí, ktorí prežili pandémiu ruskej chrípky z rokov 1889 – 1890 (presne pred týždňom som o nej písal), mali vytvorenú imunitnú odpoveď na nový vírus.

Hilleman spolu so svojím tímom začal horúčkovito pracovať (údajne pracovali 14 hodín denne 7 dní v týždni) na vývoji novej vakcíny už koncom jari 1957. V júli toho istého roka sa ju podarilo nasadiť prvým pacientom. Od októbra 1957 bola dostupná aj vo Veľkej Británii, no spočiatku v obmedzenom množstve. O význame celoživotnej práce Maurica Hillemana svedčí aj fakt, že slávny americký virológ Robert Gallo, ktorý ako prvý identifikoval vírus HIV a stál pri vývoji krvných testov na HIV, ho označil za najúspešnejšieho vakcinológa v dejinách.

Zaujímavé je tiež spomenúť, že vírus ázijskej chrípky z ľudskej spoločnosti úplne nevymizol a cirkuloval medzi ľuďmi celý desať rokov, až kým v roku 1968 zmutoval do nového subtypu a prepukol ako nová pandémia, ktorá sa zapísala do dejín ako „hongkongská chrípka“.