Kultúra bývania v Bratislave koncom 19. a začiatkom 20. storočia

9564

V druhej polovici 19. storočia sa v mestskej spoločnosti vyhranilo niekoľko základných skupín obyvateľstva. Vedľa šľachty a spoločensky i finančne lepšie situovaných mešťanov tu žili remeselníci, obchodníci, vinohradníci, úradníci a ostatní príslušníci strednej vrstvy.

Najnižšia spoločenská trieda sa rozvojom priemyslu rozširovala o proletariát grupujúci sa aj z prichádzajúceho vidieckeho obyvateľstva. Bytová otázka sa riešila nielen stavbou nových palácových či vilových štvrtí, bytových domov rôznych kategórií ale aj kolónií
s nájomnými domami pre menej solventné obyvateľstvo či nemajetných.

Kultúru bývania podmieňujú nielen civilizačné výdobytky a dobové módne trendy ale
formuje ju aj možnosť každej rodiny vytvoriť si svoj vlastný jedinečný a neopakovateľný
priestor. Prostredie bytu sa tak stáva súčasťou životného štýlu každej rodiny. Atmosféra
domácností meštianskych rodín sa formovala celé generácie. Vytvárala z ich príbytkov
miesta spomienok a generačnej kontinuity. Nachádzali sa tu nábytkové kusy a predmety
prechádzajúce z generácie na generáciu. K tomuto typu klasickej meštianskej domácnosti
v druhej polovici 19. storočia pribúdali rodiny novodobých zbohatlíkov, ktorí sebe a najmä
svojmu okoliu potrebovali dokázať, že sú právoplatnými členmi meštianskej spoločnosti
a dokonca ju svojim bohatstvom aj prevyšujú. Tieto rodiny sa však do tejto vrstvy zaradili
iba formálne, bez akceptovania jej hodnôt, životného štýlu a jej kultúry. Stredná a vyššia
mestská vrstva sledovala všetky aktuálne trendy týkajúce kultúry bývania predovšetkým
vo Viedni a v Budapešti a jej snaha vyrovnať sa tejto módnej vlne sa musela prispôsobiť
domácim provinčným pomerom.

Pohľad do izby vo vile, maľba, 1910-1920, súkromná zbierka

Obyvatelia mesta teda tvorili pestrú zmes sociálnych vrstiev. Ich spoločenskému postaveniu
zodpovedala nielen úroveň bývania definovaná náročnosťou architektúry budovy,
dispozičným riešením bytu, zariadením interiéru či vybavením domácnosti ale aj poloha
domu v rámci mesta. Na najvýznamnejších uliciach sa stavali honosnejšie meštianske
domy a šľachtické paláce, v uliciach ďalej od centra stáli domy remeselníkov, vinohradníkov
a mestskej chudoby. Od konca 18. storočia začala intenzívnejšia stavebná činnosť
za zbúranými hradbami a mesto sa začalo rozširovať aj pozdĺž prístupových ciest. V druhej
polovici. 19. storočia došlo s rozvojom priemyslu k funkčnej diferenciácii územia mesta.
V priestore medzi Palisádami a Štefánikovou ulicou a v okolí Šafárikovho námestia sa formovali ulice s palácmi a honosnejšími nájomnými domami. Na svahoch nad mestom sa vytvorila nová vilová štvrť. Smerom na východ vznikali priemyselné podniky a v ich blízkosti vyrastali kolónie s bytmi pre robotníkov a nemajetné rodiny. Nová architektúra sa budovala v duchu eklektických variácií historických slohov a secesie, kultúru bývania skvalitnilo zavedenie kanalizácie, vody, plynu a elektriny. Stavby navrhovali a realizovali najmä bratislavské stavebné firmy Kittler&Gratzl a Feiglerovci.

Privátny život obyvateľov mesta formovali dobové spoločenské a konfesionálne pravidlá.
V druhej polovici 19. storočia k tradičným meštianskym rodinám vplyvom rozvoja
priemyslu pribudla vrstva novodobých zbohatlíkov a formujúca sa trieda nižších spoločenských vrstiev, ktoré si začali vytvárať vlastnú hodnotovú kultúru. Úmerne s novými možnosťami bývania rástli aj požiadavky na zariadenie domácností. Rozširovaním sériovej
výroby sa nábytok, doplnky interiéru či vybavenie kuchyne stávali cenovo dostupnejšie, obchody ponúkali aj možnosť nákupu na splátky. V dobovej tlači vychádzali návody, ako si zariadiť domácnosť, doplnené inzerátmi s ponukou tovaru. V bytoch pribúdalo čoraz viac predmetov v štýle slohov predchádzajúcich storočí či secesie, rozšírila sa zostava zariadenia jednotlivých miestností a ich príslušenstva.

Zariadenie jedálne, 1920-1925, Múzeum mesta Bratislavy
Interiér záhradného domčeka podľa návrhu A. Szalatnaya, 1931, reprodukcia z časopisu Forum

Súkromný život obyvateľov mesta, odohrávajúci sa za múrmi bytu i domu poskytoval priestor pre prežívanie spoločných chvíľ i miesto pre osobný život jej jednotlivých členov. Zariadenie bytu a spôsob bývania sa stal odrazom spoločenského postavenia rodiny či
jednotlivca súvisiaceho s finančným zázemím. Boli to predovšetkým príslušníci stredných a vyšších mestských vrstiev, ktorí si svoje obydlia chceli zariadiť na úrovni noblesy šľachtických palácov. Typickým prvkom tohto snaženia sa stala najväčšia a najparádnejšia izba v byte – salón. Tento prvok, prevzatý zo životného štýlu šľachty, je príkladom snahy povýšiť svoj životný štýl na úroveň tejto spoločnosti ovšem bez pochopenia významu salónu ako prirodzenej súčasti každodenného života tejto vrstvy. Salón vo väčšine meštianskych domácností slúžil iba na prijímanie návštev, nebol súčasťou ich každodenného života. Aj napriek tomu sa jeho zariadeniu venovala pozornosť oveľa väčšia ako ostaným obytným miestnostiam. Nachádzali sa tu najdrahšie kusy nábytku, najreprezentatívnejšie bytové doplnky. Neúmerná pozornosť sa venovala aj údržbe poriadku, pretože salón sa stal reprezentáciou rodiny pred verejnosťou.

V bytoch vyššej kategórie okrem salónu bola spálňa, jedáleň, pracovňa pre muža, detská
izba, samostatná kuchyňa a už aj kúpeľňa. V bytoch nižšej kategórie sa mnohé z týchto
funkcií združili do jednej. To bol aj príklad salónu. V mnohých domácnostiach funkciu
salónu prevzala jedáleň s vyčleneným priestorom pre posedenie.
Dobovému vkusu pri zariadení domácností mešťanov plne vyhovovali už známe štýly
z minulých storočí, spĺňajúce kritérium solídnosti a dojem starobylosti. Nábytky v štýle
historizmu zaplavili domácnosti a došlo k všeobecnému zhoršeniu vkusu a romantická
sentimentalita zaplnila meštianske byty najrôznejšími, mnohokrát nepotrebnými čačkami.
Vtedajšiu módu a vkus určovali budapeštianske a viedenské meštianske módne trendy
zachytené v mnohých časopisoch zaoberajúcich sa kultúrou bývania. Už v druhej polovici 19. storočia sa ako reakcia na bezduché aplikovanie historizujúcich štýlov na sériovo vyrábanom nábytku začali formovať myšlienky na obrodu umeleckých štýlov a uplatnení
funkčnosti v zariadení domácností.

Majetnejšie vrstvy mali možnosť objednať si výrobu nábytku v miestnych stolárskych
firmách. Prostredníctvom obchodníkov sa sem dostával aj nábytok importovaný predovšetkým z Budapešti a Viedne. Napríklad v Bratislave bolo niekoľko obchodných spoločností, ktoré ponúkali dovozový tovar lacnejší ako domáca malosériová výroba a okrem toho poskytoval pre majetnejšie vrstvy honosnejšie a módnejšie predmety ako domáca produkcia. Hlavnou cieľovou skupinou pre výrobcov sériového nábytku boli predovšetkým široké stredné vrstvy obyvateľstva. Bytová kultúra sa stala normou prezentujúcou nielen osobnú ale predovšetkým spoločenskú identitu. Zariadenie domácností vždy bolo odrazom majetkových pomerov i osobného vkusu, v druhej polovici 19. storočia sa však stalo prestížnou záležitosťou s dôrazom na ich postavenie v spoločnosti.

Doba priniesla zmeny aj v základnom zariadení interiéru bytu. Samotný nábytok v podstate vychádzal z tvarov vyhranených už v priebehu predchádzajúcich storočí. Došlo však ku kryštalizovaniu charakteristických zostáv typických pre meštianske domácnosti.

Obývacia izba vo vile Dr. Pollaka na Partizánskej ulici podľa návrhu E. Spitzera, 1932, reprodukcia z časopisu Forum

Reprezentačnou miestnosťou bytu či domu bol už spomínaný salón, kde základným druhom nábytku bola čalúnená sedacia súprava a vitríny umožňujúce vystavenie porcelánu, skla či iných predmetov prezentujúcich úroveň domácnosti. Salón bol často súčasťou rozmernejšej
miestnosti so zariadením jedálne, kde nesmel chýbať veľký stôl so stoličkami a neodmysliteľné honosné príborníky. Charakteristickú zostavu a podobu dostala spálňa, v rámci ktorej sa koncom 19. storočia manželské postele už ukladali vedľa seba. Súčasťou garnitúry boli dvojdverové, neskôr aj trojdverové šatníky, nočné stolíky a toaletný stolík. Súčasťou bytov boli aj pánske izby s knižnicou, pracovným stolom či sedacou súpravou, ženy používali prenosné menšie pracovné stolíky určené na ručné práce a mali aj svoje
dámske písacie stoly. Svoje zariadenie mala aj kuchyňa, kde sa nachádzali často už sériovo vyrobené kredence, stôl a stoličky, police či skrinky, vo vstupnom priestore bytu nechýbali rozmerné zrkadlá. Súčasťou bytov boli aj detské izby a v bytoch vyššej kategórie nechýbali
ani kúpeľne. Vzhľadom k požiadavke pohodlia sa obľúbeným stal čalúnený sedací nábytok, ktorý sa najmä koncom 19. storočia formoval do nespočetného množstvo tvarov rozličných sedačiek.

Základné zariadenie bolo doplnené drobnejšími kusmi nábytku napr. rôznymi stolíkmi, vitrínkami, poličkami, skrinkami, zrkadlami, hodinami, obrazmi a inými doplnkami interiéru. Priestor pôsobil často dojmom preplnenosti následkom používania množstva závesov a rôznych iných dekoračných textílií.

Meštianske domy respektíve paláce postavené ešte v 18. storočí alebo v prvej polovici 19. storočia na starých parcelách a domy postavené po zbúraní mestských hradieb obývali nepretržite meštianske rodiny a zariadenie ich domácností odrážalo ducha spôsobu ich života. Zariadenie interiéru prechádzalo z pokolenia na pokolenie a dopĺňalo sa iba priebežne podľa potreby predmetmi novými. V domoch, respektíve bytoch postavených v druhej polovici 19. storočia základné členenie pôdorysu už vychádzalo z odlišného ponímania bytovej kultúry, kedy sa do úvahy brali aj nové technické výdobytky a sociálne aspekty bývania. Zariadenie interiéru sa už prispôsobilo týmto priestorom a postupne vyšpecifikovali základné typologické zostavy jednotlivých miestností, ktoré zohľadňovali aj výrobcovia nábytku a doplnkov interiéru.

Koncom 19. storočia sa dostala do popredia myšlienka riešenia bytovej otázky nemajetných obyvateľov mesta. V blízkosti priemyselných podnikov začali vznikať robotnícke kolónie s domami, v ktorých sa prenajímali miestnosti alebo malé byty so spoločnými splachovacími
záchodmi. Budovali sa tu aj domy pre úradníkov a za hranicami starého mesta sa stavali sa malobytové mestské domy.

Na podnet Juraja Schulpeho, ktorý sa zaoberal zlepšením životných pomerov pracujúcich
bez majetku a stálych príjmov, na mieste križovania dnešných ulíc Karpatská, Šancová a Beskydská začala v roku 1884 vznikať prvá vzorová robotnícka kolónia v Uhorsku. Vyhovovala najmodernejším zdravotníckym i sociologickým požiadavkám. Byty mali povalu, pivnicu a zeleninovú záhradu. Bolo tu detské ihrisko, malý park a dvor na chov domácich zvierat. K dispozícii bola aj spoločenská miestnosť s knižnicou, práčovňa, mangľovňa, izba pre chorých, sklady, kúpeľ, múzeum a svoju miestnosť tu mal aj spolok Uránia. Pre deti robotníkov zriadili materskú a ľudovú školu. Kolóniu tvorilo 8 budov s 35 bytmi s kanalizáciou, elektrinou a splachovacími záchodmi. V roku 1904 komplex pomenovali Schulpeho kolónia.

Po roku 1919 v súvislosti s postavením Bratislavy ako politického hospodárskeho, kultúrneho a ekonomického centra prílev obyvateľstva a formovanie sa novej strednej vrstvy úradníkov a inteligencie nastolili akútne riešenie bytovej otázky. Prostriedkom na odstránenie bytovej núdze sa stali zákony o stavebnom ruchu z rokov 1921 – 1927. Došlo k obrovskému stavebnému rozvoju vo vnútornom meste i po jeho obvode. Zákony vytvorili základy pre osídľovanie mesta, stavbu bytových kolónií a vzory pre stavby rodinných domov. Zaručovali aj príspevok štátu na stavbu bytových domov. Podľa tohto zákona všetky priestory bytov museli byť priamo osvetlené, takmer všetky mali kúpeľne, primerané miestnosti pre služobné a po stránke hygienickej a zdravotnej znamenali obrovský pokrok. Stavby vyhovovali po každej stránke modernému ponímaniu bývania. Zmena nastala aj po stránke štýlovej, pri vzhľade budov sa začali uplatňovať moderné princípy architektúry.

Nastala rozsiahla výstavba bytových domov nielen za hranicami starého mesta, ale novú tvár dostali aj ulice v jeho centre. Od roku 1930 v súvislosti s novým sociálnym zákonom o bytovej výstavbe riešili nedostatok bytov aj výstavbou viacerých malobytových komplexov mestských domov pre sociálne slabé vrstvy. Cieľom týchto stavieb bolo zabezpečenie kultúrneho bývania vyhovujúceho dobovým hygienickým požiadavkám. Riešením stavieb sa zaoberalo viacero významných architektov v intenciách modernej funkcionalistickej
architektúry .

Nositeľmi pokrokových myšlienok modernizmu sa stali architekti, stavby ktorých začali
meniť tvár Bratislavy. V duchu funkcionalizmu vytvárali obytné priestory plné vzduchu
a svetla s využitím technických vymožeností a rešpektujúcich zásady hygieny. Predovšetkým pri stavbách rodinných domov respektíve víl sa architekti stávali aj autormi návrhov interiérového zariadenia, ktoré vyrábali bratislavské nábytkárske firmy najmä J.Müller a L. Wolf. Účelové zariadenie jednotlivých miestností bolo dopĺňané aj praktickými vstavanými skriňami, ktoré sa stali základom vybavenia interiéru napríklad aj komplexu malobytových domov Unitas s racionálne riešenou obývacou izbou s kuchynskou nikou a mobiliárom z oceľových trubiek.

Bývanie chudobných na Dornkapli, 1931, reprodukcia z časopisu Nové Slovensko

V 20. a 30. rokoch v bytovom zariadení existovali vedľa seba dva štýly. Art deco, elegantný
sloh hľadajúci inšpiráciu v štýloch 18. storočia a v secesii, ktorý nahradil eklektické
historizujúce nábytky tešiace sa stále veľkej obľube. V duchu tohto dekoratívneho slohu
vznikali charakteristické zostavy jedální, tradičných spální či pánskych izieb.

Okolo roku 1930 nastupuje nielen v architektúre ale aj v zariadení bytov funkcionalizmus, oslobodený od zdobnosti, priznávajúci konštrukciu a materiál. Vznikali interiéry zariadené v duchu moderného ponímania presvetleného priestoru s účelne členeným interiérom
a mobiliárom využívajúcim okrem dreva aj sklo a trubkovú oceľ. Mnohé, najmä staršie meštianske domácnosti však boli naďalej zariadené historickým nábytkom, ktorý bol iba priebežne dopĺňaný ale vymieňaný za nový. Zmeny nastali aj v zariadení kuchyne,
kde sa začali objavovať moderné výdobytky techniky.

Na tradičné ponímanie meštianskeho života nadväzovali spočiatku aj priestorové
koncepcie víl. v 20. a 30. rokoch. pochádzajúce ešte z 19. storočia. Hala so schodiskom,
obývačka s kozubom, jedáleň so zimnou záhradou sa postupne menili na nové otvorené
priestory a tomuto duchu zodpovedalo aj moderné zariadenie jednotlivých miestností.

Po roku 1919 sa mnohé zo šľachtických palácov zmenili na nájomné domy s obchodmi
v prízemí a prepychové sály sa zmenili aj na kancelárie. V rámci centra starého
mesta sa prenajímali izby v starých domoch, ktoré už nezodpovedali dobovým požiadavkám na bytovú kultúru.

Aj napriek mohutnej výstavbe bytových domov pre rôzne vrstvy obyvateľstva v medzivojnovej Bratislave mnoho obyvateľov bývalo v núdzových podmienkach. Majitelia činžových domov a „brlohov“ v Podhradí a na Židovni prenajímali izby v starých rozpadávajúcich sa domoch bez slnka a s tmavými dvorčekmi so zapáchajúci kanálmi. Na mestskom pozemku na Dornkapli vznikla kolónia pozostávajúca z domčekov a búd postavených zo starých tehál a dosák. Mali jednu miestnosť, ktorá bola zároveň kuchyňou i spálňou a súčasťou obydlia bol aj kúsok záhrady. Bývali tam najmä robotníci, nemajetní ľudia i ľudia vyradení z malomeštiackeho života, ktorým neostávalo nič iné ako čakať na charitu. Zariadenie takýchto obydlí bolo veľmi jednoduché, sporák, stôl, stoličky, posteľ, niekedy iba matrace na zemi, podlaha bola z udupanej hliny a pri dome bola výkalová jama.

Po roku 1918 došlo k zmene pôvodnej štruktúry mestského obyvateľstva. Predstavitelia
miestneho kapitálu a inteligencie sa začali zaujímať o prejavy moderného životného
štýlu oslobodzujúceho od nánosov historizmu a preferujúceho estetiku účelnosti. V tomto
duchu sa stavali nielen vily ale aj bytové domy pre strednú vrstvu a obytné komplexy pre
široké vrstvy obyvateľstva. Nábytok a mnohé úžitkové predmety, predtým považované
za luxus, sa postupne stávali bežnou súčasťou každodenného života. Spôsob života i zariadenie domácností sa však iba pomaly dostávali spod vplyvu prežívajúceho meštianskeho tradicionalizmu v ponímaní spoločenského postavenia a konvencií.

Autorka: Mgr. Marta Janovíčková, Múzeum mesta Bratislavy