Strýko stolár ju naučil hrať na heligónke, klávesových nástrojoch a píšťale. Spievala aj hrala divadlo. Otec dcéru v muzicírovaní spočiatku nepodporoval, no, keď ju videl vystupovať, bol hrdý. A ona sa hudby nikdy nevzdala.
Ako 20-ročná založila Folklórny súbor Družba, ktorý sa v roku 1980 premenoval na FS Slnečnica – Sunečník. Za 63 rokov ním prešlo toľko folkloristov, že spolu s deťmi dnes rátajú vyše 1600 členov. Za úspech je vďačná folkloristom a svojej rodine a jej pravou rukou je dnes pani učiteľka Ľubica Hájek.
Ako si spomínate na začiatky?
Vtedy veľkú časť súboru tvorili pohraničníci, ktorým nakázali spolupracovať s dedinou. Bolo to výborné – mne povedali: do Malaciek príde do prijímača 300 chlapov, vyber si najlepších muzikantov a spevákov. Mala som 20 rokov – všetci boli odo mňa starší a robili si zo mňa srandu, ale nepoznali ma, a keď som zhúkla, museli poslúchať. A päťkrát po sebe sme vyhrali celoštátne kolo Súťaže tvorivosti mládeže pohraničnej stráže.
Vaša cesta bola však trochu kľukatá. Viem, že keď uviedli vaše scénky kritizujúce armádu a družstevníkov, neostalo to bez následkov.
V Gajaroch potrebovali vyhodiť zo strany inteligenciu, preto vyhodili riaditeľku školy a mňa a bolo po mojej funkcii riaditeľky Domu pionierov. Našťastie predseda družstva mi dal dobrú prácu. Mala som na starosti životné prostredie, kultúru a zájazdy, ale podmienka bola: súbor musí vyhrávať!
Vyše 60 rokov súboru, to musí byť more úžasných spomienok…
To áno, napríklad sa mi podarilo dostať na tri týždne k Alexandrovcom. Nedám na ruský folklór dopustiť, tam som sa asi naučila najviac. Poznala som aj niektorých chlapov, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí. Dostali sme sa na Ukrajinu, do NDR… všade, kam sa dalo.
A asi bolo aj veľa lások všakže?
Veru áno. Veľa manželstiev vzniklo. Ale mali aj frajerky mimo. Stávalo sa, že keď chcel ísť chlapec za tou svojou domov, prišiel: „Šéfová, prosím, povedzte politrukovi, že jak nebudete mať z Terchovej alebo zo Zlína kroj, že žiadne prvé miesto, žiadna ďalšia frčka nebude.“ Tak som išla za ním a povedala: „Podívaj, politruku, chlapec musí ísť, aby doniesol osem krojov. Buď to dáš, alebo nejdeme na žiadnu súťaž!“ Tak dostal opušťák. Politruk starú belu vedel, či doniesol a jak ten kroj vyzerá.
Vyzeráte ako rázna žena. Vládli ste prísnou rukou?
Keď niekto nepočúval, opil sa alebo prepadol v škole – letel!
Ktorý je váš obľúbený tanec?
Môj je landl z horného Rakúska. Po rozpade monarchie ho tancovali s čapicami na šabliach financi (členovia finančnej stráže – pozn. red.) a učitelia – všetci českej národnosti na zmiešaných svadbách. A Gajary boli veľmi zmiešané. Tradíciu sme prebrali a svadebný landl sme tancovali napríklad vtedy, keď si remeselník bral roľníčku. Len namiesto šablí mali drevené paloše a miesto čiapok širáky. Dnes, keď čepčíme nevestu, tancujeme landl a máme drevené šable i paloše.
Krásne tance sú súčasťou vášho festivalu. Ako by ste naň pozvali po gajarsky?
Možete sa tešit na folklórne súbory ze Záhorá! Jedzeňá bude dosci, dojdzite, nabúchate sa!
Ďakujeme za rozhovor.
