Písomná zmienka z územia Petržalky pochádza už z 13. storočia. Dá sa doložiť, že sa tam nachádzala osada Flocendorf, ktorá však neskôr zanikla. Už pri formovaní Uhorska bolo územie okrajovou časťou, kde sa usádzalo obyvateľstvo, ktoré zároveň strážilo hranicu. Územie však podľa historika Ľuboša Kačírka nebolo vtedy pre Dunaj a jeho ramená na osídlenie vhodné. Uviedol to v rozhovore pre TASR pri príležitosti 50. výročia založenia sídliska.
„Počiatky stáleho osídlenia môžeme dokladovať od druhej polovice 18. storočia. Vtedy už máme zachytené zmienky o osade s názvom Engerau. Pôvodne sa volala Ungerau, čiže Uhorská niva, potom sa to zmenilo na Engerau, teda Úzka niva,“ približuje Kačírek.
Jednou zo zlomových udalostí, respektíve počiatkom, boli 70. roky 18. storočia. Mária Terézia vtedy po veľkej povodni nariadila regulovať Dunaj. Začalo sa tak s reguláciou jeho tokov, zanikali ostrovčeky a začal vznikať hlavný tok Dunaja tak, ako ho poznáme. Vznikli tiež lokality, ktoré už boli vhodnejšie na osídlenie. V roku 1776 bol napríklad založený najstarší verejný park v strednej Európe a územie sa stalo oddychovou zónou. V jej pozadí pomaly vznikala obec.
Ďalší veľký rozmach územia je podľa historika spojený s výstavbou stáleho mosta cez Dunaj, ktorý otvorili na Silvestra 1890. Bol to cestný most, zároveň bol vedľa aj železničný. Územie si postupne začali všímať aj podnikatelia a začala sa výstavba tovární. Jednou z najvýznamnejších bola bývalá Matadorka. Okolo nej sa usídľovali obyvatelia, ktorí tam pracovali. Ich počet sa postupne začal zvyšovať.
Ďalší rozvoj zaznamenalo územie v medzivojnovom období, keď bola síce Petržalka samostatnou obcou, nie však súčasťou Bratislavy. Ich prepojenie sa však neustále zvyšovalo, rovnako tak počet obyvateľov, ktorý presiahol 14.000. „Bola to najväčšia obec v bývalom Československu. Dedina, ktorá nemala mestský štatút, ale bola už previazaná s mestom,“ podotýka Kačírek.
Otázka, komu bude patriť, bola podľa neho otvorená ešte v roku 1918, keď vzniklo Československo a hranica s Maďarskom išla v tejto časti po Dunaji. Petržalka bola súčasťou Maďarska, avšak územie Sadu Janka Kráľa súčasťou Bratislavy. Až v auguste 1919 sa podarilo Vavrovi Šrobárovi dohodnúť, že sa hranica upravila a posunula. Bratislava bola lepšie chránená, keďže získala predmostie a Engerau sa stala súčasťou Československa. „Stalo sa to v noci z 13. na 14. augusta 1919, keď sa za bezmesačnej noci podarilo československej armáde dostať na druhú stranu. Odzbrojili maďarské posádky a bez boja a jediného výstrelu obsadili územie Petržalky,“ vysvetľuje Kačírek.
Ďalšie zlomové obdobie súviselo s udalosťami Mníchovskej dohody. Československo vtedy muselo odstúpiť nielen Sudety, české pohraničie, ale dotklo sa to aj dnešnej Bratislavy. Devín a Petržalka museli byť odstúpené vznikajúcej nemeckej tretej ríši. Stalo sa tak 10. októbra 1938. Trvalo to až do 4. apríla 1945, keď bola Bratislava oslobodená sovietskou armádou. Spojené s tým je aj zničenie mosta cez Dunaj, ktorý bol následne rýchlo obnovený.
Zdroj: TASR
