V Dome kultúry Lúky v Petržalke našlo svoju domovskú scénu ochotnícke Divadlo TANDEM, ktoré prináša svojim návštevníkom inscenácie s rôznymi témami. Výnimočným predstavením je muzikál Staroval, ktorý diváka vtiahne do historického príbehu plného krásnych piesní, prepleteného rôznymi emóciami, romantikou, nečakanými zápletkami a dych vyrážajúcim záverom. A hoci sú predstavenia Divadla TANDEM primárne určené pre dospelého diváka, v repertoári má aj rozprávku pre deti. Je teda na čo pozerať.
1. Ako vzniklo vaše divadlo a čo bolo vašou hlavnou inšpiráciou začať s ochotníckym divadlom?
Naše divadlo sa začalo formovať v roku 2010, keď režisérka bývalého divadla, v ktorom som pôsobil, išla na materskú dovolenku. Každý z nás sa pobral nejakým smerom a keďže odmalička som túžil mať vlastné divadlo, kto by si v 17-tich nepovedal, že to je dobrý nápad. (smiech) Samozrejme, v tom čase človek netuší, do čoho ide, ale keďže som s divadlom začal ako 5-ročný, bol to plynulý prechod. Nepamätám si obdobie, kedy by ma to k divadlu neťahalo.
2. Ktoré predstavenie vášho divadla považujete za najdôležitejšie?
Na túto otázku neviem presne odpovedať, nakoľko mnohé formovali jeho tvár do dnešnej podoby, ale zhrniem to do 4 predstavení. Úplne prvou inscenáciou bol muzikál Krv a cit, ktorému vďačíme za to, že divadlo vôbec vzniklo a prišli prví ľudia, ktorí verili, že sa niečo také podarí uskutočniť. Rodinný návod bola prvá činohra, ktorá nám určila cestu, že našou doménou budú najmä komédie zo súčasného prostredia. Muzikál Staroval bol priekopníkom v tom, že sa chcel poučiť a výrazne posunúť oproti prvému muzikálu. Postupne si vytvoril vlastnú formu, príbeh, prilákal veľa nových ľudí na javisko, do zákulisia i publika a zároveň žije už neuveriteľných 10 rokov. Počas svojej existencie zažil tri výrazné zmeny, ktoré zahŕňali zmenu deja, hudby i naštudovaní a v každej etape zastával výraznú úlohu formovania repertoáru. Najnovšou z kľúčových inscenácií je jednoznačne situačná komédia Ako dostať dieťa z domu. Prišla po veľkom zlome, keď sme divadlo takmer zavreli a dala novú cestu tomu, akým smerom sa naše komédie budú uberať. Zároveň ide o predstavenie, ktoré sme doteraz najviac hrali aj v rámci hosťovaní po celom Slovensku.
3. Každé divadlo dopĺňa postupne svoj repertoár, mení žáner, prináša niečo nové. Ako prebieha výber a príprava vašich predstavení?
Naše predstavenia prispôsobujeme tomu, čo máme pocit, že v našom repertoári chýba, alebo na čo je vhodné v spoločnosti reagovať. V našej histórii bolo „bujaré“ obdobie, kedy sme za sezónu dali von aj 3 – 4 predstavenia a naopak také, kde sme nedali ani jedno. Záleží, či máme z nášho pohľadu v tom čase repertoár, ktorý dokáže zaplniť plán. Ak cítime, že o nejakú inscenáciu nie je záujem, alebo už nie je aktuálna, dávame ju preč. Pokiaľ ale cítime, že svoje miesto ešte v programe má, necháme ju. Keďže fungujeme ako občianske združenie, máme Radu združenia, v ktorej sme traja a spoločne sa dohodneme na tom, čo z uvádzaných inscenácií necháme a čo zrušíme. Keď sa pripravuje niečo nové, autori (vrátane mňa) doplnia svoje námety, dramatické texty a predstavu, ktorú si následne ako Rada združenia prejdeme a v prípade jednohlasného odsúhlasenia sa zadávajú termíny a konkrétna realizácia. Pokiaľ hru píšem ja, o tom, či pôjde von alebo nie, rozhodujú v prvotnej fáze zvyšní dvaja členovia Rady.
4. Čo pre vás znamená vaše ochotnícke divadlo, aký vplyv má na vašich divákov a na vás osobne?
Pre mňa osobne je naše divadlo ako dieťa. Človek ho nadovšetko miluje, hoci ho má niekedy chuť prizabiť. (smiech) Je to úžasný tvorivý proces, pri ktorom človek spozná obrovské množstvo ľudí a veľmi veľa sa naučí. Neexistuje obdobie, kedy to bolo také, že by sme sa stihli tí, čo sme v epicentre divadla, nudiť. Je to veľmi živý organizmus a som vďačný za to, že sa stále nájdu ľudia, ktorí nášmu divadlu veria. Mnohí si v ňom našli lásku k divadlu ako k celku, čo ich následne viedlo k štúdiu herectva, réžie alebo niečoho iného, niektorí si založili vlastné divadlá alebo sa vydali ďalšou umeleckou cestou. Vznikli u nás mnohé priateľstvá, ktoré pretrvávajú a takisto lásky, na ktoré sa nezabúda. Podľa mňa mnohých z nás spája láska práve k divadlu a verím, že to cítia aj naši diváci. Aký vplyv má na našich divákov, to už môžeme len hádať.
5. Pre ochotnícke divadlo je najdôležitejší kolektív účinkujúcich – neprofesionálnych hercov.
Aký je ten váš divadelný kolektív?
Náš kolektív je ako každý iný. Pre mnohých je špecifický práve svojou činnosťou, ale v základe funguje ako bežný kolektív, s ktorým sa stretneme v kruhu známych, v práci či v rodine. Sú ľudia, ktorí sú
v centre diania extroverti, introverti, konfliktní členovia a sú tu aj bežné hádky. Niekedy sa dajú vyriešiť a inokedy sa rozídeme, lebo už nevidíme spoločnú cestu. Čo som si od začiatku na našich členoch vážil, že tandemácky kolektív bol vždy veľmi prajný a podporný. Keď k nám prišiel niekto nový, alebo sa ľudia vzájomne alternovali, nevidel som, že by na seba zazerali alebo si robili podrazy. Práve naopak. Mnohokrát sa stretli sami aj mimo skúšky a vzájomne si pomáhali. Často si pomáhali aj priamo na skúškach a to je vždy nádherný pohľad, lebo hneď máte pocit, že to, čo robíte, má zmysel.
6. Na aké nové predstavenia sa môžu tešiť vaši diváci a aké máte plány do budúcnosti?
Aktuálne máme v repertoári 6 inscenácií – 4 komédie, 1 muzikál a 1 rozprávku. Práve naše komédie
sa chystáme doplniť o ďalšiu. Väčšinou robíme najmä situačné komédie, ale tentoraz to bude
pomerne odvážne. Čaká nás čierna komédia, ktorá môže mnohým divákom pripomenúť francúzsky
humor, kde dokážu s ľahkosťou žartovať o vážnych veciach a napriek tomu nezanikne vážna
podstata. Názov inscenácie je Rozhovory so smrťou. Som veľmi zvedavý, ako diváci túto hru príjmu, pretože uvidia veci, na ktoré sú od nás zvyknutí, ale zároveň ide o tému, ktorá bude možno nielen inšpirovať, ale zároveň trochu provokovať. Každopádne, premiéra je plánovaná na marec budúceho roku a bližšie informácie začneme prinášať už čoskoro.
7. Zažili ste počas Vášho pôsobenia v divadle niečo výnimočné?
Toho bolo veľmi veľa. Pre mňa je najviac výnimočné to, že z projektu 17 – ročného tínedžera vzniklo divadlo, ktoré oslávilo v roku 2022 svoje 10. výročie a pokračuje ďalej. Výnimoční sú pre mňa práve tí ľudia, vďaka ktorým toto divadlo fungovalo a funguje. Nezabúdam byť za to neustále vďačný, pretože mnohí to šťastie nemajú. Výnimočné je, keď dokážu ľudia kvôli divadlu prekonať vlastné hranice a posunúť sa aj v osobnom živote. Je úžasné sledovať, keď sa to deje a každý raz to považujem za zázrak.
8. Aké najkrajšie úspechy dosiahlo vaše ochotnícke divadlo?
Práve to, aký dlhý čas sa dokázalo naše divadlo udržať aj napriek tomu, že mnohokrát to nebolo ružové. V tomto procese je pre mňa veľmi dôležitá moja mama Ľudmila Benčičová Duducová, ktorá od vzniku divadla stála pri mne a nikdy ma neopustila. To je kľúčový človek, bez ktorého by TANDEM dnes nebol zďaleka tam, kde je. Za ďalšie krásne zážitky určite považujem hranie v zahraničí, po celom Slovensku a keď našu hru uviedlo aj iné divadlo. A hoci sa budem opakovať, opäť musím povedať, že najväčším úspechom sú pre mňa práve tí ľudia, ktorí počas tých rokov naším divadlom prešli. Mnohí zanechali nezmazateľnú stopu a spomína sa na nich dodnes.
Za rozhovor a fotodokumentáciu ďakujeme nadanému zakladateľovi a vedúcemu súboru, hercovi, spevákovi, tanečníkovi, autorovi, hudobnému skladateľovi a režisérovi Martinovi Michaelovi Benčičovi a celému súboru želáme veľa úspechov pri ďalšej tvorbe a samotných predstaveniach.