Manželia Jackie a Ondrej Rudavský žili dlhší čas v USA. Ich príbeh je zaujímavý a dobrodružný. Obaja študovali župnú Strednú školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave, tam sa aj zoznámili. Rozpŕchli sa na Americký kontinent a teraz spolu žijú v Bratislavských Podunajských Biskupiciach, v dome Ondrejových rodičov, kde celý život tvorili.
Súčasťou zaujímavo riešeného priestranného domu, možno skôr obývaného ateliéru s galériou je veľká záhrada. Je magická a tak sa aj volá. Je to priestor, kde celý život tvorili Ondrejovi rodičia Andrej a Marienka Rudavskí, výrazní sochári a originálni ľudia. Vychovali niekoľko generácií budúcich študentov výtvarných škôl. Do týchto priestorov sa chodilo pracovať, učiť sa, inšpirovať, nadýchnuť sa a debatovať. V záhrade doslova vyrástli desiatky umelcov, ktorí vytvorili silnú generáciu sochárov, keramikov a grafikov pôsobiacich na Slovensku aj v zahraničí.
S manželmi Rudavskými sme urobili o rozhovor, pozývame vás spoznať ich „magickú záhradu“:
Túto záhradu poznám od detstva. Za posledné roky sa mení pred očami. Je to organický proces?
Po príchode na Slovensko sme tu začali žiť dve generácie. V záhrade je mnoho sôch, umeleckých diel a materiálu no a našim príchodom bolo potrebné záhradu začať „ upratovať“, dom rozšíriť a vytvoriť priestor pre našu tvorbu a bývanie. Inšpiráciu sme našli na cestách po Izraeli. Videli sme viacero príbytkov, kde umelci pustili verejnosť aj do súkromnejších priestorov, kde tvoria a aj žijú. Tieto miesta sú zároveň aj galérie. Uvedomili sme si, že toto je aj náš spôsob života a zároveň je to aj trend, pretože nie vždy sú chladné priestory galérie to pravé. Môže to pôsobiť nedostupne. Naša Magická záhrada pojme okolo 200 ľudí, ale tým, že pán Rudavský ako sochár pracoval veľa aj vonku na veľkých objektoch, akosi prirodzene sa tu motali aj študenti, kolegovia, záhrada bola vždy „otvorená“. Priatelia a návštevníci sa tu cítia slobodne, doteraz hľadáme model, ako s týmto dedičstvom naložiť a ako to uchopiť, aby sem neprišli o súkromie. Dom, ateliéry a záhrada má niekoľko prirodzených zón, žili sme tu spolu tri generácie. Priestor je variabilný, zopár miestností je venovaných tvorbe Andreja a Márie Rudavských, Ondrejových rodičov.
Je to originálny a aj odvážny prístup. Ale aj vy ste takí, tak žijete, mám pocit, že dokážete realitu okolo seba meniť, aby hrala vo váš prospech a aby ste realizovali svoje predstavy. Nie je to typicky slovenský model a presne o tomto je umenie. Posúva a mení hranice.
Čomu sa teraz venujete ako výtvarníci?
Po zaspatom čase počas pandémie a po uvoľnení opatrení kedy záhrada nemohla patriť aj verejnosti sme ju opäť mohli sprístupniť. Pripravili sme v našej Magickej záhrade event plný umenia a hudby. Bol to už štvrtý ročník. Počas dňa a večera sa predstavilo viacero performerov a hudobníkov, Kubo Ursyni predstavil nove CD Teatro Fatal, boli vystavené viaceré svetelné objekty, ktorým to našej starej záhrade sluší, tancovalo sa a premietalo.
My s Ondrejom sme vystavili našu najnovšiu prácu, objekty a šperky. Jednoducho, tešili sme sa spoločne z umenia. Mňa teraz najviac zamestnáva príprava knihy šperkov, ktorá sa bude volať Len silné ženy nosia veľké šperky. Moje šperky sú vlastne malé sochy. V USA sú výrazné šperky, ktoré podčiarkujú osobnosť veľmi obľúbené a nosia sa bežne a galéria, ktorá ma v Los Angeles zastupuje predáva takéto typy šperkov od viacero autorov. Preto je pre lepšiu predstavu prezentácie tohto typu šperku fotografia silnej ženy, ktorú si ja sama vážim dôležitá. Moja správa je pre mladšie ženy, aby videli že vekom prichádza sila zo skúseností. Možno si uvedomia aj silu a krásu, ktorú im odovzdávajú ich mami a tety a vôbec ženy okolo nich.
A stále budujeme Magickú záhradu, je to dlhý a náročný proces najmä na financie.
Ondrejov štýl sa ustálil na realizácii svetelných objektov, fascinuje ho pohyb verzus statika. Dalo by sa to možno priblížiť tak, že v statickej soche je pohybujúca sa animácia. Myslím, že spojil všetky svoje zručnosti v rámci disciplín, je to typická multimediálna tvorba.
S tvojim manželom ste sa spoznali na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru. Neskôr ste sa obaja rozbehli do sveta a opäť vás život spojil. Myslím si, že táto škola dáva výtvarníkom kvalitný základ. Ako si spomínate na „šupkárske“ časy vy?
Škola bola veľmi slobodná, boli sme vnímaní ako bratislavskí bohémy. Keď som bola prváčka, Ondrej bol už tretiak. Boli sme skôr kamaráti a stretávali sme sa aj počas našej emigrácie v kanade a v USA. No vážny vzťah to začal byť až keď som mala ja 30 rokov. ŠUPka bola „iná“, mali sme pocit slobody, venovali sme sa tomu, čo nás bavilo, mohli sme rozvíjať náš talent. Treba povedať, že to bolo náročné štúdium. Myslím si, že sme získali akýsi širší pohľad na svet.
Potom ste sa na chvíľu vzdialili od seba.
Ondrej potom študoval na Vysokej škole v Prahe animáciu u Prof. Miloslava Jágra. V tejto disciplíne sa spája viacero umeleckých pohľadov, to ho pritiahlo a v tom pokračoval. V tomto čase nepokojov, kedy umelci nemali úplne ľahké časy sa rozhodli aj so sestrou Zuzanou, ktorá je taktiež známa výtvarníčka v roku 1986 emigrovať do New Yorku, v roku 2 000 sa presťahoval do Los Angeles.
Začínali ako pomocná sila pri reštaurovaní a zlátení, neskôr prišla spolupráca s časopisu The New York Times, kde dodával svoje kresby. A ako to už býva, náhodne sa stretol s manažérom speváka Mobyho a dostal ponuku na video klip a vďaka jeho špecifickému umeleckému rukopisu prišla aj ďalšie ponuky.
Vtedy čiastočne pracoval ešte s klasickým filmom a postupne prechádzal na digitálne spracovanie.
Zaznamenávať na klasický film je stresujúce a finančne náročné. Neviete, ako bude film vyvolaný, či bude výsledný efekt taký, ako si predstavujete, je to riziko. Ondrejov rukopis je zložený z detailov a obrazov, ktoré sa prelínajú a postupný prechod na počítačové spracovanie mu veľmi vyhovuje.
V tomto je používanie technológie preňho výhodná. Dokáže však svoju víziu pohľadu ponechať tak, akoby boli natáčané na kameru. To si veľmi stráži. Pracuje s viacero médiami ako sú maľba, socha, animácia, videoinštalácia, šperk a kostýmový design. V každom tvorí svoj osobný hypnotický surrealistický svet. Jeho diela boli predstavené na stovkách filmových festivaloch, v galériách a múzeách. Spomeniem napríklad Museum od Modern Art v New Yorkku, EXPO Hannover, Múzeum umenia Arizonskej univerzity v Tucsone, Medzinárodné bienále v Los Angeles.
Na filmových festivaloch Sundance, filmovom festivale v New Yorku v Lincoln Center, v Hirošime, Filmový festival Tribeca a mnoho ďalších.
Získal cenu MTV, Cenu Zlatého orla, cenu monitora a nomináciu na Grammy za animované hudobné videá pre skupiny ako „Los Lobos“, „Dead Can Dance“ a „Moby“. Vytvoril tiež vizuály, dizajn a hudobné videá pre Linkin Park, Black Eyed Peas, Yellow Card, Esperanza Spalding, Kanye West,Richarda Müllera a Iva Bittovú, Janu Kirschner, The Cove, Indians, Jodie Foster, Lisa Bonnet, Laurence Fishburne, Wayne Shorter a Angela Basset a ďalších.
Jeho práca je zahrnutá v stálych zbierkach Múzea výtvarných umení v Bostone; Múzeu umenia v Bronxe, New York; Galérii Helen Drutt vo Philadelphii, Filmovom archíve Akadémie filmových umení a vied v Los Angeles, Warner Bros.Records, Los Angeles, Galérii art to wear v Los Angeles; Galérii Roberta Lee Morrisa v New Yorku a mnohých ďalších.
Ja som žila časť svojho života v Kanade v tom čase a vtedy bola možnosť návštevy na Americkom kontinente skôr realizovateľná ako ísť do Európy za rodinou. Naše životy sa opäť pretli a keď mala naša dcéra Terezka 14 rokov tak sme sa vrátili na Slovensko. Zobrala som si na starosť pretvorenie záhrady a našla som si priestor aj pre svoju tvorbu.
Vaša dcéra Terezka študovala na umeleckej škole, ktorá sa špecializuje na animovanie. Je teda rozhodnuté? Ide v šľapajach otca?
Terezka sa nerozhodla jednoznačne pre štúdium umenia, ale vzhľadom na to, že žijeme naozaj vo veľmi tvorivom a inšpiratívnom prostredí a starí rodičia sú obaja umelci, prišlo to prirodzene.
Študovala na strednej škole, kde sa naučila pracovať okrem tradičných techník aj s novými technológiami animácie a tomu sa chce naďalej venovať. V nás má podporu. Prirodzene sem začali chodiť mladí ľudia, jej kamaráti a s ňou iný pohľad na formovanie záhrady a jej ďalšej náplne.
Cítime ako dôležitú vec mať dvere otvorené pre mladých kvôli odovzdaniu informácii kultúrneho dedičstva.
Stále premýšľame ako tento priestor zastrešiť, či by tu malo vzniknúť súkromne múzeum, ako nastaviť financovanie….
Jestvuje tu, hoci akoby provizórne múzeum tvorby Rudavských, ktoré budujeme zo svojich finančných možností. Je to náročné na čas a my sme predsa len tvoriví ľudia, staviame tím ľudí, ktorí sa budú venovať zámeru vybudovania múzea v Magickej záhrade. Umením sme živí, aj keď mu doba nepraje. Je však v nás stále prítomné.
