Prvýkrát sa na Záhorí objavili až v 17. storočí a prišli zväčša z okolia Moravy a Viedne, no ich pôvod siaha do dávnejšej histórie. Dejiny sa so židovským obyvateľstvom vo všeobecnosti nemaznali. Najväčšiu pohromu zažili počas II. svetovej vojny, kedy boli odsunutí na okraj spoločnosti. Práve o židovskej komunite v Malackách prišla do Pálffyovského kaštieľa porozprávať religionistka Ema Kráľovičová, ktorá sa na túto tému zamerala vo svojej bakalárskej aj diplomovej práci.
Počiatky židov v Malackách
Už v 19. storočí žilo v Malackách približne 9 židovských rodín. V tomto období tu aj oficiálne vznikla židovská náboženskú obec a Malacky sa stali sídlom rabinátu. Židia pracovali ako krčmári, remeselníci, lekári, živnostníci, obchodníci či hostinskí. Žili prevažne na Záhoráckej ulici alebo v okolí synagógy. Z pôvodnej výstavby však toho veľa po nástupe socializmu a prebudovávaní mesta nezostalo. Neďaleko synagógy pri pošte však ešte stále stojí vilka, ktorá patrila židovskej rodine.
Synagóga je jedna z mála zachovaných židovských pamiatok v Malackách a je tiež považovaná za jednu z najkrajších na Slovensku. Okrem synagógy bol kedysi v Malackách na Továrenskej ulici aj židovský cintorín. Ten je momentálne v dezolátnom stave. Dnes stojí už len kupola, ktorá je súčasťou hrobky rabína.
V blízkosti dnešnej športovej haly Maliny bola modlitebňa. Očistný kúpeľ – mikve – by sme kedysi našli na mieste dnešného hotela na Zámockej ulici. Využívali ho napríklad ženy po pôrode a menštruácii ako aj členovia spolku chevra kadiša. Spolok, ktorý pôsobil aj v Malackách a jeho úlohou bolo navštívenie umierajúceho na lôžku a tiež zabezpečenie pohrebu.
Posledný rabín a kliatba
Zaujímavou postavou tunajšieho židovského prostredia bol posledný malacký rabín Weiss. Svoj život ukončil v roku 1921 samovraždou. Dôvodom mal byť podľa dostupných novinových článkov údajne nedostatok financií a neschopnosť zabezpečiť manželku a osem detí. Malacká náboženská obec na to reagovala zaslaním listu do redakcie, kde svojho rabína obraňovala. Vraj mu poskytovala dostatočné finančné prostriedky na život aj v deň smrti. Odvtedy Malacky nemali rabína, s čím súvisí aj kliatba, ktorá bola Weissovou samovraždou privolaná na mesto. Vraj trvá 100 rokov.
Život na hojdačke
Koncom I. svetovej vojny zavládla v Malackách anarchia následkom rozpadu Rakúsko-Uhorska sprevádzaná napádaním židov, rozbíjaním okien domov a obchodov a množstvom opilcov v uliciach. Na rozdiel od tejto udalosti, prvá Československá republika malackým židom priala. Komunita sa rozrástla na približne 350 členov. Dokonca židovské deti mohli od roku 1918 navštevovať okrem náboženskej základnej školy (cheder) aj iné verejné školy. Zložité obdobie pre komunitu nastalo v čase blížiacej sa II. svetovej vojny. Zrovnoprávnenie s ostatným obyvateľstvom, bolo odklonené na druhú koľaj.
Začiatok konca
Podniky židov podľahli arizácii a postupne im boli odobrané aj bežné predmety ako napríklad rádio alebo predmety spojené s náboženskými praktikami. V roku 1942 bolo z Malaciek do koncentračných táborov deportovaných vyše 260 židovských obyvateľov. V Malackách ich zostalo len pár desiatok, hovorí sa o počte 55. Väčšinou išlo o židov dôležitých pre ekonomiku štátu alebo tých, ktorí ešte pred rokom 1939 konvertovali. Niektorých členov komunity pomohli pred deportáciou ochrániť ich susedia.
Po vojne sa do Malaciek vrátila len malá hŕstka židov. Väčšina pôvodných židovských obyvateľov Malaciek už totiž v meste nemala rodinu, a preto ich kroky smerovali skôr do neďalekej Bratislavy, prípadne neskôr emigrovali do Izraela alebo Spojených štátov. V súčasnosti v Malackách oficiálne židia nežijú, avšak niektorí ich potomkovia sú stále obyvateľmi mesta, hoci pravdepodobne o svojich predkoch ani len netušia.
Zdroj: text P. Arpášová; Foto: Malacky
