Súbor budov známy ako „nemocnica s poliklinikou na Bezručovej ulici“ bol vybudovaný v rokoch 1932 a 1939. Išlo o dve súvisiace stavby, staršia bola Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Bezručovej 3, ku ktorej neskôr pribudol objekt Okresnej sociálnej poisťovne s nemocničnými a administratívnymi priestormi.
Stavba je dielom architektov Jiřího Grossmana a Aloisa Balána. Dvojica sa významne podieľala na vzhľade prvorepublikovej metropoly Slovenska. V blízkom susedstve „Bezručky“ navrhli napríklad aj budovu riaditeľstva štátnych železníc na rohu Klemensovej a Gajove či Umeleckú besedu na Dostojevského rade. O čosi ďalej, na Vazovovej ulici, nájdete ich Učňovské pokračovacie školy (dnes slúži ako rektorát STU), na Anenskej zas obytné domy pre dôstojníkov, na Karpatskej budovu YMCA.
Presklená vstupná hala
Budova poisťovne, ktorá slúžila ako nemocnica, bola rozdelená na tri trakty. Stredný bol najvyšší, osemposchodový, pričom ďalšie dve poschodia mal pod zemou.
Historici architektúry označujú (dnes už prestavané) budovy na Bezručovej za jedno z vrcholných diel funkcionalizmu v Bratislave. Už v čase svojho vzniku boli v mnohých ohľadoch unikátom. Okrem vzhľadu – nádherná bola najmä veľkolepá vstupná hala poisťovne cez tri poschodia so strechou a tiež podlahou zo sklobetónu – autori kládli veľký dôraz na funkčnosť. Mnohé materiály, zariadenia a postupy boli pri stavbe „Bezručky“ použité v Bratislave vôbec po prvý raz. Novinkou boli napríklad posuvné okná či špeciálne, novo patentované nátery v lekárskych miestnostiach a v kúpeľniach.
Pod celým stredným traktom bol vybudovaný rozsiahly protiletecký kryt so špeciálnym vetracím systémom. Rovná strecha zas slúžila ako terasa.
Dômyselná izolácia aj vetrací systém
Keďže kvôli blízkosti Dunaja sa pod stavbou nachádzal nestabilný terén s vysokou hladinou spodnej vody, budovu umiestnili na silnú betónovú dosku vzdorujúcu vztlaku spodnej vody a suterénne miestnosti dôkladne odizolovali.
„Veľká starostlivosť venovala sa zvukovým izoláciám,“ napísal Alois Balán v časopise Slovenský staviteľ v októbri 1940. „Boli urobené zvláštne izolácie podláh, zvukotesné priečky najmä medzi miestnosťami lekárskymi a nemocničnými, zvukove boli odizolované aj priestupy rúr kanalizačných, vodovodných a ústredného kúrenia. Všetky strojové zariadenia boli tiež dôkladne proti zvuku izolované, najmä všetky ventilátory, výťahy a iné. Stroje otriasajúce svojou podložkou boli postavené na zvláštne vrstvy zo stlačeného korku,“ opísal architekt.
Dômyselný bol aj vetrací systém. V lete vzduch chladil, v zime zas ohrieval a zároveň čistil. Budova mala tiež dve rezervné studne, pre prípad, že by bol odstavený mestský vodovod, z ktorého čerpala vodu, a vlastnú transformačnú stanicu – ak by vypadla elektrina.
Návrat polikliniky
V roku 1989 bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Ako zdravotnícke zariadenie slúžila až do marca 2005, potom ju získal súkromný investor. Rekonštrukcia značne schátraného objektu trvala takmer 17 rokov a prebiehala pod prísnym dohľadom pamiatkarov. Výsledkom je kvalitná a citlivá obnova s rešpektom k autorom. Zachované ostali travertínové obklady vstupnej haly, efektná sklobetónová podlaha (už aj decentne podsvietená), ale napríklad aj obklady na stenách či drevené dvere.
Koncom roku 2019 ukončili prestavbu prvej, rezidenčnej časti komplexu, no a 11. novembra 2021 bola predstavená aj druhá časť. Tá bude už od marca 2022 opäť slúžiť ako poliklinika s inovatívnym konceptom manažovania zdravotnej starostlivosti formou medicínskych centier. Bude poskytovať kvalitnú základnú, ale aj nadštandardnú starostlivosť, podľa odhadov by mala obslúžiť až 120-tisíc pacientov ročne.
Zdroj: Staromestské noviny
