Viete, kto bol Ivan Dérer či o čo sa zaslúžili Ján Hollý a Ján Kalinčiak? A aký mal život najväčší slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav? Aj toto sa dozviete v ďalšej časti seriálu o malackých uliciach.
Hviezdoslavova
Ulica je pomenovaná po slávnom a podľa mnohých kritikov najväčšom slovenskom básnikovi Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne ako Pavol Országh. Svoje prvé literárne diela publikoval pod menom Jozef Zbranský, neskôr (1875) si k svojmu pôvodnému menu pridal pseudonym Hviezdoslav.
Základnú školu vychodil na Orave, na gymnáziu študoval v Miškovci, kde sa naučil po maďarsky. Tam si obľúbil maďarských básnikov. Neskôr absolvoval evanjelické lýceum v Kežmarku a právnickú akadémiu v Prešove. Ako advokátsky koncipient pôsobil v Dolnom Kubíne, Martine či Senici. Okrem advokátskej praxe robil aj sudcu či vedúceho pobočky banky v Dolnom Kubíne.
Hviezdoslav bol národne orientovaným autorom, bol aktívnym v Matici Slovenskej, ktorá aj počas najtvrdšej maďarizácie udržiavala nažive slovenskú literárnu tvorbu. Na sklonku svojho života bol členom Revolučného Národného zhromaždenia Československej republiky a po obnovení Matice sa stal jej čestným predsedom. S literárnou tvorbou začal ešte počas štúdia, okrem slovenčiny písal aj v maďarčine a nemčine. Bol mimoriadne nadaný na jazyky, preložil do slovenčiny diela z angličtiny (Shakespeare), ruštiny (Puškin, Lermontov), poľštiny (Mickiewicz, Słowacki), nemčiny (Göthe, Schiller) a maďarčiny (Petöfi, Madách).
Oženil sa s dcérou evanjelického farára Ivonou Novákovou, no aj napriek šťastnému manželstvu nemali svoje vlastné biologické deti. Adoptovali si dve siroty po Pavlovom bratovi Mikulášovi. V jeho básnickej tvorbe nájdeme nadväznosť na Andreja Sládkoviča. Písal nielen lyrické ale aj epické básne a bol aj dramatikom, ktorého ovplyvnil Wiliam Shakespeare. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria lyrický cyklus Krvavé sonety, epická báseň Zuzanka Hraškovie či lyricko-epické diela Ežo Vlkolinský a Hájnikova žena.
Po tomto významnom Slovákovi je pomenovaná planétka, divadlo v Bratislave, vodopád vo Vysokých Tatrách, mesto v okrese Dunajská Streda a viac ako 170 ulíc či námestí po celej krajine. Jeho portrét sa nachádzal aj na československej desaťkorunovej bankovke. Hviezdoslav sa dožil slobodného Československa, zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.
Ivana Dérera
Ulicu pomenovali po advokátovi, publicistovi a politikovi JUDr. Ivanovi Dérerovi, synovi slovenského národovca a advokáta Jozefa Dérera. Narodil sa 2. marca 1884 v Malackách, kde navštevoval základnú školu. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Bratislave a na univerzite v Budapešti, kde získal titul doktora práv. Od roku 1910 pracoval v Bratislave ako advokát.
V rokoch 1912 až 1914 bol publicistom, redigoval týždenník s proslovenskou orientáciou Národný hlásnik, čo mu spôsobilo problémy s vtedajšími uhorskými úradmi. Za ostré texty bol dokonca aj zatknutý. Cez I. svetovú vojnu bol odvelený na východný front, kde bol neďaleko Petrohradu zranený. Až do konca vojny žil vo Viedni.
Pri vzniku slobodného Československa bol jedným zo signatárov martinskej Deklarácie slovenského národa. Bol tiež členom Slovenskej národnej rady. V prvej republike sa venoval politickej činnosti, v rokoch 1930 – 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú robotnícku stranu. V tejto strane patril k jej elite, bol členom jej ústredného výboru, ba dokonca jej podpredsedom. Okrem toho zastával významné postavenie v rámci Slovenska, v rokoch 1936 – 1938 bol predsedom slovenského krajinského výboru a takisto ministrom niekoľkých rezortov.
Ivana Dérera sa bezprostredne dotkla aj II. svetová vojna, počas ktorej neemigroval do zahraničia, ale zostal v Prahe. Bol súčasťou vtedajšieho ilegálneho protifašistického odboja, za čo ho nacisti uväznili najskôr v pražskej väznici Pankrác, neskôr ho presunuli do koncentračného tábora Terezín. Ťažké podmienky v nacistických celách prežil a po vojne sa stal čestným predsedom novovzniknutej Strany práce. Popritom sa mu darilo aj v právnej praxi, bol predsedom Najvyššieho súdu.
Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa dostal opäť do problémov so zákonmi diktatúry. Pochopil, že nezávislosť súdov pred komunistami sa uchrániť nedá, a tak odišiel na vlastnú žiadosť do dôchodku. Penzia, ktorú mu vtedajšia vládna moc znížila na nedôstojnú sumu pod životným minimom, ho donútila zamestnať sa v Československej akadémii vied v Prahe. V roku 1954 bol dokonca vo väzení po tom, čo ho obvinili z protištátnej činnosti proti ľudovodemokratickému zriadeniu. Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1968.
Zomrel v Prahe 10. mája 1973 vo veku 89 rokov, pochovali ho v časti Velká Chuchle. Ulicu Ivana Dérera nájdete len v Malackách.
Jána Hollého
Ján Hollý bol slovenský katolícky kňaz, spisovateľ, prekladateľ a národný dejateľ. Narodil sa 24. marca 1785 v neďalekom Borskom Mikuláši. Základné vzdelanie získal na Záhorí vo svojom rodisku a v Skalici, neskôr pokračoval v štúdiu v Bratislave a Trnave.
S tvorbou básní začínal ešte ako študent teológie. Najskôr používal latinčinu, potom prešiel k bernolákovskej slovenčine. Ako jeden z prvých našincov sa venoval písaniu eposov, z ktorých najznámejšie sú Cyrillo-Methodiada a Svätopluk – tento epos bol jedným zo základov národného uvedomenia. Okrem toho tvoril lyrické básne, katolícke spevy a žalospevy.
Na sklonku svojho života bol už literárnou a dejateľskou legendou. Často k nemu chodili štúrovci a mladá generácia slovenských národovcov, aby načerpali odhodlanie do ďalšej práce pre slovenský národ. Ako farár najdlhšie pôsobil v Maduniciach neďaleko Hlohovca – tam pri požiari fary utrpel ťažké zranenia, ktoré ho donútili ísť na dôchodok. Ten trávil v malokarpatskej obci Dobrá Voda (dnes okres Trnava).
Ján Hollý tam aj zomrel 14. apríla 1849, a teda v deň vydania tohto čísla Malackého hlasu je to presne 172 rokov od jeho smrti. Jeho meno nesie viac ako 60 ulíc po celom Slovensku, ale aj planétka. V Borskom Mikuláši môžete navštíviť Hollého rodný dom, v Dobrej Vode je sprístupnená jeho pamätná izba a na tamojšom cintoríne nájdete jeho hrob.
Jána Kalinčiaka
Ján Kalinčiak narodený 10. augusta 1822 v Hornom Záturčí (dnes mestská časť Martina), bol slovenský spisovateľ, pedagóg, publicista, literárny kritik a národovec, podporovateľ Ľudovíta Štúra. Po štúdiách v Bratislave a nemeckom Halle pôsobil najskôr ako vychovávateľ a po Štúrovej intervencii ako učiteľ na gymnáziu v Modre. V rokoch 1858 – 1869 bol riaditeľom gymnázia v Sliezskom Tešíne v Poľsku. Penziu trávil v Martine, kde redigoval časopis Orol.
Najväčší vplyv na jeho literárnu tvorbu malo priateľstvo s Ľudovítom Štúrom a s Michalom Miloslavovm Hodžom. V jeho dielach nachádzame národné a slovanské témy. Ovplyvnil ho aj romantizmus Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča a ďalších slovenských romantických umelcov. Okrem literárnej tvorby sa venoval aj kritike a literárnej teórii. V posledných rokoch Štúrovho života mu pomáhal s prepisom jeho diel.
Jeho najvýznamnejším dielom je humoreska Reštavrácia, ktorá satiricky opisuje život zemanov. Kalinčiakovi patrí aj najkrvavejšie a najnapínavejšie dielo slovenského romantizmu – novela Bratova ruka. Zomrel 16. júna 1871 v Martine, kde je aj pochovaný na Národnom cintoríne.
Text a foto: M. Binčík www.malacky.sk
