V Bratislavskom kraji pribudli za posledné tri roky tisíce nových miest pre školákov a škôlkarov. V rámci projektov bola ako posledná oficiálne otvorená základná škola Kataríny Brúderovej v bratislavských Vajnoroch pred pár dňami. Do rekonštrukcií škôl išli milióny eur, prevažne z eurofondov. Čo dosiahli kraj a ministerstvo investícií spoločne? Je týmto vyriešená kritická situácia s nedostatkom miest v školách? Prečo tento problém vlastne vznikol a čo bude nasledovať?
V Klube komunálnej politiky s hosťami Rádia Slovenska o tom hovorili analytik Inštitútu regionálnej politiky BSK Peter Jesenský a riaditeľka základnej školy Ostredková v bratislavskom Ružinove Erika Drgoňová. Moderovala Simona Beňová.
Vypočujte si rozhovor na rádiu Slovensko:
https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11447/2415167
Nedostatok kapacít v školách je v kraji už dlhodobý problém. Mestá a obce často nemajú dostatočné finančné prostriedky na rozšírenie kapacít. Jednou z možností sú aj eurofondy. Celkový balík bol 63 miliónov. Ako boli tieto peniaze prerozdelené?
Peter Jesenský: Pôvodne bola alokácia vo výške 42 miliónov, ale po komunikácii s ministerstvom bola zvýšená na 63 miliónov. Tento balík bol určený na zvyšovanie kapacít základných škôl v Bratislavskom kraji.
A čo sa týka materských škôl, išli tam nejaké peniaze?
Peter Jesenský: Áno, v rámci Integrovaného regionálneho operačného programu boli vyhlásené výzvy na zvyšovanie kapacít materských škôl, kde sa investovalo približne 35 miliónov eur.
Hovoríme teda o projektoch pre 26 základných škôl a 29 materských?
Peter Jesenský: Presne tak, 26 základných a 29 materských škôl.
Tieto projekty sú už na konci. Teraz, v piatok, prešla rekonštrukciou alebo slávnostným otvorením posledná základná škola Kataríny Brúderovej vo Vajnoroch. Ako sa teda navýšili tie kapacity?
Peter Jesenský: Áno, keď si urobíme obšírnejšiu analýzu pri vytváraní strategických dokumentov, v rokoch 2018–2019 sme identifikovali, že nám reálne chýba na území kraja asi 360 kmeňových tried základných škôl a asi 2 500 miest v materských školách. Vďaka výzve z nástroja REACT, ktorá bola zameraná na kapacity základných škôl, sa nám podarilo zrealizovať 355 kmeňových tried. V podstate sme pokryli identifikovanú potrebu, ktorú sme mali v území. Čo sa týka materských škôl, podarilo sa nám mestám a obciam vybudovať 2 800 miest v materských školách.
Vy ste spomenuli tie kmeňové triedy. Do čoho všetkého išli tieto eurofondy a na čo sa mohli použiť?
Peter Jesenský: Áno, jednalo sa o komplexné projekty zvyšovania kapacity, ktoré sa netýkali len kmeňových tried. Hoci tie boli povinnosťou, každé z týchto projektov muselo obsahovať minimálny počet tried na navyšovanie. Žiadateľ si mohol zrealizovať aj rozširovanie jedální, kuchýň, športovísk alebo vonkajších areálov, čím sa jednalo o komplexné projekty v rámci našej vízie smart škôl.
Z balíka týchto peňazí čerpala aj základná škola Ostredková, pani Drgoňová. Ako ste vy využili tieto eurofondy vo vašej škole?
Erika Drgoňová: Tak, hlavne nechcem sa chváliť cudzím perím, pretože celé to má na svedomí pán starosta Ružinova, pán Chren, ktorý vypočul naše volania o pomoc, že máme nedostatok kapacít a treba teda v Ružinove pomoc, konkrétne v mojej škole na Základnej škole Ostredková vybudovať ďalšie triedy. Argumenty boli veľmi rozumne postavené, pretože demografická krivka stále stúpala. Už niekoľko rokov sme sa nevedeli zmestiť do starej budovy, ktorá bola postavená v roku 1966, takže už nielen kapacity, ale aj priestory celkovo nevyhovovali tomu, čo potrebujeme. Okrem iného aj telocvičňa nepostačovala.
Vyskladať projekt, ktorý by bol naozaj nadčasový, kde by sme riešili kapacity umiestnenia žiakov a zároveň aj potreby pre budúcnosť celého sídliska, bolo veľmi náročné. Som veľmi vďačná, že sa tento projekt podaril. Máme vybudovanú nádhernú nadčasovú telocvičňu, ktorá slúži deťom a možno aj obyvateľom mestskej časti. Pribudli nám nové triedy, máme tam sedem kmeňových učební a dve triedy, ktoré sa robia ako deličky, kde učíme jazyky a podobne. Naozaj tam máme veľmi pekne urobené zázemie, šatne, novú náradňu, a pribudlo aj vonkajšie športovisko a areál. Takže sme za toto neskutočne vďační.
Keď som si pozerala tie projekty, koľko čerpali jednotlivé školy, tak niektoré mali aj cez 2 milióny, ktoré využili v rámci školy. Aké prostriedky ste nakoniec využili vy?
Erika Drgoňová: V podstate školu ako takú to nestálo nič, všetko naozaj bolo pod gesciou zriaďovateľa a mestská časť tam urobila veľký kus roboty. Je to projekt, ktorý možno zhltol viac peňazí, ale dovolím si tvrdiť, že ide o školu 21. storočia, ktorá disponuje najmodernejšími technológiami. Je tam rekuperácia vzduchu, stropné chladenie a podlahové kúrenie. Čiže sú tam bezpečnostné prvky, ktoré zodpovedajú modernému postaveniu. Máme tam aj „vybuchujúce okná“ v streche, ktoré v prípade požiaru naozaj vystrelia ako hlasný automat, zabezpečujúci bezpečnosť deťom. A sú tam aj požiarne alarmy, hlásiče – všetko naozaj to, čo by moderná škola mala mať.
Tá finančná injekcia bola celkom vysoká, keď sa na to človek takto pozrie. Ako to vnímate za Bratislavský samosprávny kraj? Naložili mestá a obce s týmito prostriedkami najlepšie, ako vedeli?
Peter Jesenský: Ja si myslím, že mestá a obce sa vždy snažia naložiť s tými peniazmi najlepšie, ako vedia. A naozaj, my sme veľmi spokojní. Myslím si, že celý nástroj REACT je príkladom podarenej iniciatívy. Keď si vezmete, mestá a obce mali na prípravu veľmi malý čas, no za ten čas dokázali zvládnuť krásne projekty. Choďte sa pozrieť do Rače na Plickovu, alebo neviem, do Záhorskej Bystrice, do Novej Dedinky, do Kalinkova – naozaj krásne školy, ktoré vytvárajú moderný priestor aj pre žiakov. Myslím si, že teraz je radosť chodiť do školy v takýchto priestoroch, takže my sme naozaj veľmi spokojní. Sme radi a ďakujeme všetkým starostom a primátorom, ktorí sa zapojili do tejto výzvy a pomáhali riešiť jeden z kľúčových problémov v rámci nášho územia.
Keď sa v tejto relácii rozprávame o tom, že je nedostatok kapacít, pani Drgoňová, ako tento projekt pomohol vo vašej škole, koľko vám na vyššiu kapacitu?
Erika Drgoňová: Hovoríme o siedmich kmeňových učebniach, čo je krát 25 žiakov. Takže v podstate sme vedeli vytvoriť sedem nových tried. Zdanie však môže klamať. My sme totiž bojovali dlhšie obdobie s nedostatočnými kapacitami, a preto sme mali vytvorené elokované pracovisko našej školy, kde sme si naozaj zapožičali a platili prenájom priestorov iných, poloprázdnych škôl, ktoré sa išlo o stredné školy. Týmto spôsobom sme spolupracovali, aj župa spolupracovala s obcou. Takto sme mohli vrátiť deti naspäť k ostatným žiakom do našej školy a do nášho rajónu.
Mám otázku na vás oboch. Je tá kritická situácia s nedostatkom kapacít v základných školách vyriešená?
Erika Drgoňová: Neviem povedať za Ružinov celý, ale viem, že napríklad v mojej škole, konkrétne napriek tomu, že máme postavený nový C pavilón, sme navýšili o 150 miest. Aj napriek tomu sme v tomto školskom roku v septembri neprijali vyše 100 záujemcov o štúdium. Sú to aj deti z mimo ružinovskej oblasti, čiže vieme prijímať nateraz stále len ružinovské deti. Budeme radi, keď sa nám podarí uspokojiť tých záujemcov v rámci Ružinova. Myslím si, že mohlo by to už byť v poriadku, ale naozaj uvidíme, ako dopadnú zápisy v budúcom školskom roku.
Peter Jesenský: Ja to možno trošku obšírnejšie sa budem snažiť poňať. Z pohľadu celého kraja si myslím, že sme ten hlavný problém vyriešili. To znamená, že aj podľa čísel, aj podľa reálnych potrieb, si myslím, že tie kritické situácie sú vyriešené. Predišli sme v mnohých prípadoch k dvojsmernej prevádzke a viac menej sme zastabilizovali územia, ktoré trpeli. To znamená suborganizačné územia a mestské časti, ktoré si povedzme, máme tu stále ojedinelé prípady z objektívnych príčin, kde je nejakým spôsobom stále tá potreba. Je to zhodou okolností aj prípad Ružinova, ale tiež vybraných obcí práve v tom suborganizačnom polmesiaci mesta. Ako príklad môžem uviesť Ivanku, Bernolákovo, Hamuliakovo, Dunajskú Lužnú, kde nám stále prúdi veľké množstvo ľudí. Zároveň tu máme samozrejme neočakávanú situáciu v podobe ukrajinských detí, ktoré sa nám kvôli vojne začali prihlasovať. Tieto deti sa primárne vyskytujú vo veľkých mestských častiach, kde je najväčší priestor na získanie ubytovania, prácu atď. pre rodičov. Čiže áno, máme ojedinelé prípady, budeme musieť doriešiť nejaké tri štyri prípady v rámci kraja, ale ten plošný problém si myslím, že bol vyriešený.
A prečo vlastne vznikol?
Peter Jesenský: Prečo vznikol ten problém, skúsim opäť obšírnejšie celú situáciu popísať. Ak si pozriete štatistiky sčítania obyvateľstva, zistíme, že za 10 rokov nám narástol počet obyvateľov v Bratislavskom kraji o 110 tisíc. Keď si to rozmeníme na drobné, je to 11 tisíc obyvateľov ročne. Pre porovnanie, ako keby nám každý rok vzniklo nové mesto Stupava. Stupava má pre informáciu len jednu školu s 1400 žiakmi, čo je samozrejme skreslené porovnanie, ale pre poslucháčov to môže poskytnúť predstavu o náporoch, ktorým čelíme. Väčšina populácie, ktorá nám narástla, bola spôsobená migráciou z iných častí krajiny. Prirodzený prírastok nie je až taký silný; v mnohých prípadoch je záporný. To znamená, že nám klesá prirodzený prírastok, ale práve migrácie to pretlačili. V obciach pri Bratislave, kde bola silná migrácia obyvateľstva, nám teraz narástol prírastok, pretože ide o primárne mladé rodiny s deťmi, ktoré začínajú mať deti. Je to komplexnejší problém, súvisí to so gravitačnou silou Bratislavy, pokiaľ ide o prácu, kvalitu života atď., a samozrejme sa dotýka aj územného plánovania, čo sú ďalšie témy.
Medzi najvyhľadávanejšie lokality na bývanie v Bratislave patrí práve mestská časť Ružinov. Vy ste už spomenuli, že počet uchádzačov je vysoký, ale dá sa povedať, či sa to nejako hýbe, že je stále vyšší a vyšší rok čo rok?
Erika Drgoňová: V roku 2009 do našej školy chodilo takmer 300 žiakov. V súčasnosti je ich 960, takže naozaj vidíme narastajúcu tendenciu. O Ružinov je veľký záujem a pokiaľ škola ponúka kvalitný program, čo moja škola ponúka, rodičia si to medzi sebou povedia a sú ochotní zmeniť trvalé bydlisko do rajónu našej školy len kvôli tomu, aby sa do nej dostali. Takže aj toto funguje.
Ako ste potom nafúkli tú školu, aby absorbovala také množstvo žiakov?
Erika Drgoňová: No, nie je sa čím chváliť, pretože na úkor zrušenia odborných učební sme museli vytvoriť kmeňové triedy. V minulosti sme mali napríklad dielne, ktoré sme prerobili na triedy. Mali sme učebňu fyziky, ktorú sme tiež premenili na kmeňovú učebňu. Učebne hudobnej a výtvarnej výchovy už vôbec nemáme. Museli sme z priestorov šatní vytvoriť malé telocvične, pretože pri počte žiakov, aby sme mohli plnohodnotne zabezpečiť telesnú výchovu, to bol veľký problém. Napriek tomu, že máme aj prístavbu a novú telocvičňu, stále by sme potrebovali viac športovísk a telocviční. Myslím si však, že nateraz je to aspoň takto nastavené v poriadku.
Môžete teraz naspäť vrátiť tie učebne, ktoré ste museli predtým zrušiť, alebo fungujete v rovnakom režime a očakávate ďalších žiakov?
Erika Drgoňová: Ešte stále nemôžeme vrátiť späť odborné učebne, musíme ich využívať ako kmeňové triedy. Myslím si, že o pár rokov sa to upraví, pretože pozorujeme, že demografická krivka z materských škôl má postupne klesajúcu tendenciu. Nie je to však ešte tak, ako by sme potrebovali, aby sa nám kapacity uvoľnili a aby sme mohli odborné učebne znova vytvoriť. Už však vidíme, že najväčší nápor sa postupne presúva zo základných škôl na stredné školy.
Spomenuli sme si už kapacity a akú šancu majú deti dostať sa na školy. Majú slovenské deti problém dostať sa, napríklad, na tie ukrajinské. Viete to povedať aj za vašu školu?
Erika Drgoňová: Budem veľmi nepríjemná, ale ukrajinské deti do základnej školy mojej školy nemajú žiadnu šancu sa dostať, pretože naozaj musím uprednostniť slovenské rajónne deti, ktoré žijú v našom rajóne. Musím uprednostniť prijímanie týchto detí, a až následne, ak náhodou zostane voľné miesto v triede daného ročníka, vtedy môžem prijímať ukrajinské deti.
A teraz, na škole máte ako žiadne dieťa z Ukrajiny?
Erika Drgoňová: Máme 14 ukrajinských žiakov. Zrovna dnes som mala prípad jednej ukrajinskej mamičky, ktorá prišla naspäť do mojej školy so slzami v očiach. Tieto ukrajinské deti dosť migrujú. Učia sa u nás a zároveň sa stále cítia, akoby boli jednou nohou doma na Ukrajine. Čiže ani tú motiváciu nemajú nijako enormne veľkú. Tento konkrétny prípad je rodina, ktorá prišla sem na začiatku vojny, bola u nás rok a chcela sa vrátiť na Ukrajinu. Vrátili sa, boli tam pár mesiacov a teraz chcú opäť prísť naspäť do Bratislavy. Cesta návratu je pre nich dosť náročná, pretože si už akoby zatvorili dvere za sebou. Znova budem rozmýšľať, ako umiestniť toto dieťa, lebo tam chodilo rok, má tam kamarátov a tých zmien pre toto dieťa je naozaj veľa. No len stále hovorím, že nemôžem uprednostniť tieto ukrajinské deti pred slovenskými a rajónnymi.
Pán Jesenský, ako to vnímate, keď je problém s kapacitami aj pre slovenské deti? Čo majú potom robiť ukrajinské deti, ktoré sa zo zákona musia nahlásiť do škôl?
Peter Jesenský: Áno, je potrebné nejakým spôsobom nájsť tie kapacity. Možno nie priamo v mieste bydliska, ale hľadať nejaké voľné kapacity. Situácia je taká, že nie všetky školy sú rovnako vyťažené, dokonca aj v jednej mestskej časti. Čiže áno, je to náročný proces, ale aj teraz máme prípady, že niektoré školy sú naplno vyťažené. Takže je to pre nich komplikované. Nech už to nie je populárne opatrenie, bohužiaľ takáto cesta musí byť. Musia si nájsť školu, kde táto kapacita je, a bohužiaľ to môže byť niekedy od ruky. Asi iná cesta momentálne neexistuje.
Spomínali sme aj, že tá demografická krivka je zatiaľ taká, že detí pribúda. Napriek tomu by to v budúcnosti malo klesať. Ako je to s dostatkom alebo nedostatkom učiteľov, keď detí je viac a učiteľov nie?
Erika Drgoňová: Veľmi dobrá otázka. Jedna vec je navýšenie kapacít a možnosť pridať nové triedy v daných ročníkoch, ale iná vec je, kto v tých nových triedach bude učiť. Učiteľov máme naozaj nedostatok. Každý rok bojujeme, hlavne v Bratislave, s nedostatkom učiteľov matematiky, fyziky a angličtiny. Je problém nájsť aj učiteľov informatiky a techniky, ktorí by zručne pracovali s deťmi. Taktiež máme teraz problém s vychovávateľkami. Učiteľov je veľký nedostatok v Bratislavskom kraji.
Prečo je to tak podľa vás? Myslím si, že životné náklady učiteľa v Bratislave sú oveľa vyššie ako v iných regiónoch Slovenska. Potom tu je aj spoločenský status učiteľa, ktorý na Slovensku klesol. Učiteľ už nie je vážená osoba ako v minulosti, keď pán farár a pán učiteľ zohrávali dôležitú rolu v dedine. Ak by bol učiteľ ocenený viac morálne, spoločensky a finančne, možno by sa väčší záujem po vyštudovaní Pedagogickej fakulty reálne prejavil v nastúpení do základnej alebo strednej školy. Ale realita je iná. Je to niečo, s čím môže pomôcť župa, aby motivovala týchto učiteľov, aby sem prišli učiť?
Peter Jesenský: Má to dve stránky. Župa ako zriaďovateľ stredných škôl sa snaží motivovať učiteľov rôznymi benefitmi. Napríklad pripravujeme nájomné bývanie pre učiteľov, aby sa odľahčili od ich napätého rozpočtu. Je to otázka spoločnej iniciatívy. Pani riaditeľka to odmenila učiteľom, pretože odmeňovanie vychádza z porovnania životných nákladov s priemerom Slovenska. Učitelia v Bratislave sa dostávajú do kategórie pracujúcej chudoby, čo je naozaj problém.
V kontexte toho, že Bratislava má omnoho viac pracovných príležitostí ako na Východnom Slovensku, je atraktivita pre učiteľov nízka. Je potrebné sa zamerať na financovanie a myslím si, že to je vec, ktorá vyžaduje komunikáciu viacerých partnerov a vytvorenie tlaku na túto situáciu.
Ako to tak počúvam, zdá sa, že je tu nedostatok kapacít, nedostatok učiteľov a nízke platy. Ako týmto trpí kvalita vzdelávania v aktuálnych podmienkach?
Erika Drgoňová: Áno, je to tak. Úlohou riaditeľa je manažérsky podchytiť učiteľov, aby nevyhoreli, a aby prijali rolu učiteľa 21. storočia. Musia pristúpiť k prvkom kurikulárnej reformy a zabezpečiť, aby kvalita vzdelávania bola na vysokej úrovni. Je to naozaj ťažká práca z pozície riaditeľa školy – motivovať učiteľov, aby neodchádzali a aby naozaj poskytovali kvalitné metódy a formy práce pre žiakov, ktoré zatraktívnia danú školu.
Jediné, čo viem teraz škole oceniť, je morálne podporenie a poďakovanie všetkým učiteľom za to, že poskytujú najmodernejšie metódy práce. Napriek tomu, že nie sme v pilote kurikulárnej reformy, poskytujeme vzdelávanie metódou Klio vo vyučovaní anglického jazyka, používame Heineho metódu, Komenia skriptá a rad ďalších. Na toto všetko sme museli učiteľov vzdelávať.
V lete sme sa konkrétne venovali vzdelávaniu v oblasti umelej inteligencie, lebo musíme učiteľom dopriať aspoň možnosť dovzdelávať sa. Musím ich správne motivovať a vytvoriť prostredie v škole, ktoré zabezpečí vzájomnú pohodu – aby boli spokojní rodičia, deti aj učitelia. Je to veľmi ťažké.
A chýba vám aktuálne nejaký učiteľ vo vašej škole?
Erika Drgoňová: Áno, určite by som v tejto chvíli prijala posilu v radoch vychovávateľov. Takisto hľadáme školskú špeciálnu pedagogičku, pretože detí so špecifickými vývinovými poruchami učenia pribúda. Treba sa o tieto deti postarať, treba im pomôcť.
Toto je naozaj dlhá debata, lebo by sme sa mohli zamotávať do toho, ako málo je do školstva investovaných peňazí, ako je školstvo finančne poddimenzované. Chcete poskytnúť kvalitu na jednej strane, ale na druhej strane, ako ste povedali, nemôže na jedného učiteľa pripadať 29 detí. To je naozaj veľa, pretože v triede s 29 žiakmi sú deti so špecifickými poruchami učenia alebo poruchami správania, deti so zdravotným hendikepom, deti, ktoré pracujú pomalšie, a naopak, sú tam aj nadané a šikovné deti.
Potrebujeme čím viac ľudí, učiteľov a pri prijímaní študentov vysokých škôl pedagogického zamerania je veľmi dôležité ich usmerniť a motivovať, aby po vyštudovaní prišli do školy pracovať, no to je skoro nemožné.
Prečo je to tak? Je to práve to finančné ohodnotenie?
Erika Drgoňová: Presne tak, je to finančné ohodnotenie. Mám mladých začínajúcich pedagógov, a stalo sa mi, že po roku alebo dvoch odišli zo školy, lebo išli do sektoru, kde korporácie zarobia viac peňazí, alebo išli pracovať do banky. Mladí učitelia často poobede ešte vykladajú tovar do nemenovaných obchodných reťazcov alebo si privyrábajú ako čašníci, kde si možno na tringelt zarobia viac ako na plate začínajúceho učiteľa.
Bratislavský kraj teda nie je zriaďovateľom základných a materských škôl. Prečo teda župa iniciovala a lobovala za finančné prostriedky v Bruseli?
Peter Jesenský: Samosprávne kraje sú na základe svojho kompetenčného rámca zodpovedné za všeobecný rozvoj svojho územia, do ktorého prirodzene spadajú aj mestá a obce a obyvatelia v nich. Pre nás bolo prirodzené, že chceme pomôcť našim najbližším partnerom, mestám a obciam, aby vyriešili túto situáciu, nakoľko zodpovedáme za všeobecný rozvoj, a to spadá do našich povinností.
Do relácie som pozvala aj primátora Senca Pavla Kvála. Ako v rozhovore povedal, situácia je aj naďalej kritická.
Pavol Kvál: Nám sa podarilo z tohto balíka získať prostriedky; zatiaľ máme úspech vo výzve na zvýšenie kapacity. Základná škola Mlynská v Senci má prisľúbené zhruba 822 eur na zvýšenie kapacity, dobudovanie jedálne a ďalšie zateplenie jednej časti budovy. Čo sa týka plánu obnovy, bohužiaľ sme nestihli vyčerpať prostriedky, pretože sa vyčerpal veľmi rýchlo a my sme obstarali zhotoviteľa na novú školu až po jeho vyčerpaní.
V seneckom okrese bola situácia s kapacitami kritická, na čo upozorňoval aj predseda kraja. Je táto situácia vyriešená?
Pavol Kvál: Situácia v žiadnom prípade nie je vyriešená. V Senci a ani v okrese Senec, ako som mal možnosť sa rozprávať s ostatnými starostami, nie je situácia vyriešená. Mali sme osobné stretnutie s pánom ministrom, kde sme mu predostreli našu situáciu. Toto bola len možnosť, aby sme prežili tento školský rok. Pre nás je jediným riešením momentálne výstavba úplne novej základnej školy. Máme na ňu pripravený pozemok a robíme k nej infraštruktúru, ale so samotnou budovou si sami neporadíme.
V Senci máte štyri základné školy, ktorých kapacita presahuje tisíc žiakov. Vnímate, že počet uchádzačov narastá, alebo klesá, lebo hovorí sa, že demografická krivka by mala postupne klesať?
Pavol Kvál: U nás určite narastie. V najbližších rokoch ešte narastie. To je aj dôvod, prečo novú školu potrebujeme. Máme demografické informácie, že budú narastať, vzhľadom aj na to, čo máme momentálne v súkromných a mestských škôlkach. Zároveň vieme, že pribudnú nejaké domy a obyvatelia. Ďalším faktorom je, že máme jedno elokované pracovisko a jednu celú školu v cudzích priestoroch. Chcel by som, aby sme sa dostali z týchto priestorov do našich priestorov do školy, tak ako to má byť, a nemuseli byť v podnájme.
Čo pre vás v praxi znamená takýto vysoký počet žiakov? Zlučuje to triedy, alebo ako sa s tým dokážete vysporiadať?
Pavol Kvál: Minulý rok sme zrušili šatne a vytvorili sme kmeňové triedy, niektoré odborné sme presunuli. Na budúci rok uvažujeme o zrušení niektorých kabinetov a dielní pre údržbárov. V podstate šatne už nemáme na žiadnej škole. Toto sú také dielčie úpravy, ktoré robíme priebežne; vždy nejaké dve, tri triedy sa nájdu.
A do akej miery teda môžete situáciu ovplyvniť vy?
Pavol Kvál: Už sme narazili na limity. V budovách, ktoré sme mali, sme prerobili takmer všetko. Prenajali sme si ďalšie budovy. Bratislavský samosprávny kraj nám vyšiel v ústrety, keďže má u nás strednú školu, ktorá nebola úplne využívaná, a poskytol nám priestory, do ktorých sme zainvestovali veľmi veľké peniaze, aby sme ich dali do podoby, ktorá by bola užívaniaschopná pre základnú školu. To sú naše možnosti, ktoré sú už vyčerpané. Všetky naše školy sú nadstavené a prestavané. Ešte by prichádzalo do úvahy rušenie spoločných školských obvodov. Ako okresné mesto Senec máme vytvorené spoločné školské obvody s dedinami, ktoré buď nemajú vôbec školu, alebo majú školu len prvého stupňa. Takže, ak budeme zatlačení do kúta, budeme musieť zrušiť školské obvody. Tým pádom sa nám uvoľnia kapacity, aj keď to nie je veľa, ale aspoň zopár miest pre senecké deti, a nebudeme už môcť prihliadať na deti z iných obcí. Dvojzmenná prevádzka je pre mňa takmer neprijateľná, ale aj s týmto variantom sme sa chvíľu pohrávali.
Má župa nejaké priestory, ktoré by vedela v prípade nedostatku kapacít poskytnúť?
Peter Jesenský: Samozrejme, záleží od lokality, máme nejaké voľné priestory, ale teraz vám neviem povedať, či konkrétne v Senci. Pán primátor spomenul, že využíva nejaké priestory aj od vás v strednej škole. Zaujímavé je aj to rušenie školských obvodov. Ak sa k tomu teda nakoniec bude musieť pristúpiť, bude to problém, ktorý tiež evidujeme. V podstate, ak poviem, že spádové školy, keby sanovali alebo poskytovali kapacity aj pre okolité menšie obce, narazíme na svoje limity.
To sú vlastne tie prípady, o ktorých som hovoril v predchádzajúcom vstupe, že máme stále ojedinelé prípady, kde je potrebné dotiahnuť nejaké kapacity alebo ich vytvoriť. Zároveň musíme byť obozretní pri vytváraní nových kapacít, nakoľko sa demografická krivka už pomaly láme. Podľa našich prepočtov a prognóz dosiahneme vrchol niekedy v roku 2025 alebo 2026 a potom už nasleduje klesajúca tendencia.
Chceme sa vyhnúť tomu, že obce si vytvoria pomerne veľké školy, čo je samozrejme len s učiteľmi, ale aj so samotnou prevádzkou. Pretože nie všetko sa dostáva do normatívu a ten normatív zďaleka nepostačuje na prevádzku školy. Ak počet žiakov klesne, škola sa stane pre obec enormnou záťažou, ktorú musí zvládnuť. Je potrebné naozaj veľmi rozumne zvoliť miesta, kde ešte je potrebné vytvoriť kapacity, aby sme sa nedostali do nešťastia, ako sme si pamätali v deväťdesiatych rokoch, keď dochádzalo k rušeniu škôl a mnohé boli dlhodobo nevyužívané. Takže musíme k tomuto naozaj veľmi obozretne pristúpiť.
Pán minister spomenul aj, že by sa mali meniť finančné modely. Vy máte nejakú predstavu, ako by to mohlo fungovať, tak, aby to bolo ideálne?
Peter Jesenský: Tak peňazí je, samozrejme, stále nedostatok. Musíme sa naozaj baviť o uprataní kompetencií, lebo mám niekedy pocit, že v systéme školstva každý robí všetko a nikto nerobí nič. Keď sa pozriem na kompetencie stredných škôl, zriaďuje ich štát, vyšší územný celok, a dokonca aj niektoré mestské časti či obce. Je potrebné dať jasné hranice medzi kompetenciami. To isté vidíme aj pri základných školách a dofinancovaní. Potrebujeme skutočne upratať tieto kompetencie a nastaviť vhodný finančný model na zabezpečenie fungovania škôl.
Spomínala sa aj výstavba nových škôl. Primátor Senca povedal, že by im to viac pomohlo. Keď sa však demografická krivka láme, oplatí sa to? Alebo by sa tie priestory potom mohli využiť na niečo iné?
Peter Jesenský: Toto je problém, ktorému čelíme, a samozrejme som sa nad tým zamýšľal. Nie je to taký problém pri materských školách, ktoré môžeme časom využiť a prestavať na zariadenia pre seniorov alebo špeciálne zariadenia. Pri školách je to trošku väčší problém. Preto som hovoril, že musíme veľmi racionálne uvažovať a školy je potrebné udržať v tom demokratickom sedle, lebo prirodzene príde nárast. Musia to byť školy, ktoré prežijú takzvané „suchoty“ a potom budú mať naopak väčšie využitie.
Pani riaditeľka si potom môže opätovne vytvoriť špecializované učebne. Bude to fungovať ako otvorená škola celodenne, čo znamená, že aj po vyučovaní sa bude využívať rôznymi klubmi. Môžeme dokonca prepájať mladú generáciu s dôchodcami a podobne. Mám spracovaný koncept smart školy, ktorý všetko popisuje, a tento koncept bol prevzatý ministerstvom. Dnes je súčasťou aktuálnej výzvy, ktorá smeruje do školstva a je zameraná primárne na skvalitňovanie škôl, nie na kapacity. To znamená, že ide predovšetkým o telocvične, odborné učebne, jedálne a zázemie, aby sa zvyšovala kvalita a eliminoval sa problém, ktorý máme.
