Predseda Bratislavského samosprávneho kraja každoročne udeľuje ocenenia ľuďom, ktorí významným spôsobom pozitívne ovplyvnili dianie v kraji. Jedna z oceňovaných kategórií je aj Historická osobnosť regiónu. Tento rok ju získal Vladimír Dzurilla. Vynikajúci brankár a človek. Dodnes je legenda medzi slovenskými brankármi. Odniesol si najviac medailí z vrcholových podujatí spomedzi slovenských hokejistov. Mal brilantne vybrúsený štýl, bleskurýchlu lapačku a železné nervy. Vďaka týmto danostiam vedel likvidovať nájazdy aj tých najnadanejších útočníkov. Bol povestný svojím pokojom, ktorý vedel preniesť na celý tím. Je členom Siene slávy IIHF. Vladimírovi Dzurillovi bola venovaná aj príležitostná poštová známka z emisného radu Šport. Cenu v kategóri Historická osobnosť regiónu na slávnostnom galavečere prevzala jeho manželka Zlata Dzurillová ktorá nám poskytla príjemný rozhovor.
Byť manželkou takej osobnosti, ako pán Dzurilla nepochybne bol, istotne nebolo jednoduché. Akým spôsobom hokej zasahoval do vášho súkromia?
Hokej bol súčasťou nášho života. To je úplne samozrejmé, pretože môj muž bol veľmi zodpovedný hráč. Napríklad v deň, keď sme sa brali, musel odísť od svadobného stola na majstrovský zápas. Dátum svadby sme dohodli na sobotu, no keďže zápas Slovana bol preložený práve na našu sobotu, musel odskočiť z hostiny a odchytať dve tretiny.
Odohral nespočetné množstvo zápasov. Dokázali by ste nám povedať, ktorý bol preňho najvýznamnejší?
Áno, tých zápasov bolo nespočetné množstvo. Musím povedať, že ku každému zápasu pristupoval veľmi zodpovedne, z čoho niekedy pramenila aj určitá dávka nervozity. No skôr v zmysle pocitu zodpovednosti za svoju prácu. Nebral hokej na ľahkú váhu, to musím povedať, to by ste museli zažiť. Vlado nebol bežný hráč, bol skutočne špičkový športovec. Nakoniec, hovorí to o ňom aj množstvo jeho úspechov. Bol na troch olympiádach, z ktorých si odniesol tri medaily, na niekoľkých majstrovstvách, trikrát sa stal majstrom sveta atď. Takže to išlo stále s ním. Časom bola jeho zodpovednosť čoraz väčšia.
V hokejovom svete bol povestný svojím pokojom. Bol taký aj v súkromí?
Navonok bol veľmi pokojný človek. A to platilo v práci aj v súkromí. Myslím si však, že niektoré veci sa odohrávali skôr v jeho vnútri. A viete, ako to je s ľuďmi, ktorí v sebe držia emócie. Často odchádzajú z tohto sveta priskoro.
Máte spolu dnes už dve dospelé dcéry. Ako vnímali otcovu kariéru? Zdedilo niektoré z vnúčat rovnakú vášeň k hokeju, ako mal váš manžel?
Vlado obe dievčatá veľmi ľúbil. Vždy, keď mohol, venoval sa im. Viedol ich k športu a sú veľmi šikovné. Vyskúšali takmer všetky športy, ktoré môžu hrať aj dievčatá. Zároveň boli šikovné i v škole a výborne si vybrali aj svoje profesie. Staršia dcéra Vladimíra je právnička, mladšia Natália lekárka. Vlaďka je rozvážnejšia a aj sa veľmi podobá na Vlada. Mladšia má zase jeho kučery, je veľmi múdra a zodpovedná. Na svoje dievčatá som namyslená (smiech). No musím sa pochváliť, že mám aj štyri vnúčatá. Máme to tak pekne podelené. Staršia dcéra má dve dievčatá, Emu a Leu, a mladšia dvoch chlapcov, Lukáša a Jakuba. Vnučky hrali golf, pričom Ema o rok končí právnickú fakultu. Lea, tá hrá golf doteraz aj za univerzitu a študuje v Amerike. Je to športovkyňa telom aj dušou. Vnukovia Jakub a Luky sú ešte veľmi malí. Je to aj tým, že mám medzi dcérami veľký vekový rozdiel. Športujú a sú talentovaní. Čas ukáže, čo z nich bude. Takú tú srdcovku si ešte musia vybrať. Môj muž vždy hovoril, že deti netreba do ničoho nútiť, že oni si sami vyberú. Tak sa toho držíme. Hlavne nech sú z nich dobrí ľudia, to je dôležité.
Bol nielen brankárom, ale aj trénerom. Ktorá z týchto profesií bola podľa vás jeho srdcu bližšia?
Samozrejme, že to vyplývalo z toho, že v momente, keď skončil kariéru, sa stal trénerom. Vtedy svoju zodpovednosť za mužstvo aj pri trénovaní stále prežíval, no najmä ako hráč. Určite bol radšej hráčom ako trénerom. Lebo tam bola tá ťarcha zodpovednosti omnoho väčšia. Zodpovedal totiž nielen za seba, ale už za celé mužstvo. Po Vladovom odchode som sa snažila, aby sa aspoň štadión na Štrkovci volal po ňom. Následne som sa zúčastňovala na mnohých poradách na ústrednom zväze telovýchovy, aby sa jeden z turnajov, ktoré sa hrajú v ľadovom hokeji, volal po mojom mužovi. Turnaj Vlada Dzurillu sa tak hrá každý rok v Piešťanoch a je to veľmi pekná akcia. Vždy som tam pozvaná, aby som odovzdala ceny víťazom. Najlepší brankár ligy pritom dostáva cenu Vlada Dzurillu, ktorú tiež odovzdávam ja. Spomínam to preto, že to sú veci, ktoré sú úžasné, pripomíname si nimi meno Vlada Dzurillu. Myslím si, že je to veľmi dôležité aj pre mladých hráčov. A že vždy si povedia, bol to veľký muž – človek. Môj muž bol veľmi dobrý človek. Každý o ňom vždy len veľmi pekne hovorí, prečo by som to nespomenula. Nech poviem čokoľvek, bol v prvom rade úžasný človek, to musím zdôrazniť, a bol aj vynikajúci športovec! Nič však nenahradí to, že už nie je medzi nami.
Vo februári 2020 ste si z rúk predsedu Bratislavského samosprávneho kraja prevzali cenu Historická osobnosť regiónu, ktorú predseda udelil práve vášmu manželovi. Čím je pre vás významná?
Veľmi si vážim to, že práve môj muž dostal od predsedu BSK cenu Historická osobnosť regiónu. Nakoniec, je to rodený Bratislavčan, vždy robil dobré meno Bratislave, Slovensku i Československu a je pre mňa aspoň taká významná ako tie, ktoré doniesol z majstrovstiev sveta, z olympiád a podobne. No mrzí ma, že si ju nemôže prevziať sám. Myslím si, že nie je na škodu pripomínať si ľudí, ktorí pre Slovensko niečo spravili. Môj muž bol taký hrdý Slovák a stále tu s nami žije.
