Jednou z obcí v Bratislavskom kraji, ktorej história siaha do ďalekej minulosti, a o ktorej prvá písomná zmienka pochádza z kráľovskej listiny uhorského kráľa Bela IV. z roku 1244, je obec Vištuk. Jej rozloha je 20,04 km2 a k 31.12. 2021 v nej žilo 1388 obyvateľov. Znovuzvolenou starostkou obce je už druhé volebné obdobie Ing. Mária Vráblová.
Pani starostka, čo pre Vás znamená obec Vištuk?
Vištuk je pre mňa rodisko a domovina zároveň. Znamená pre mňa veľa. Vyrástla som tu, stretla lásku, založila si rodinu a chcela by som tu aj dožiť. Aj keď je všade pekne, je veľa miest, ktoré ma vedia nadchnúť svojou krásou, príťažlivosťou a možno aj lepšími životnými podmienkami, a kvalitnejšími medziľudskými vzťahmi, stále som tu doma so všetkým, s dobrým aj zlým.
Aké úspechy ste vďaka svojej práci dosiahli a čo by ste chceli dosiahnuť v budúcnosti?
Najväčším úspechom, radosťou, darom a predovšetkým obrovským požehnaním je moja rodina, päť detí, ich životní partneri, ktorých som prijala ako moje ďalšie deti a milované vnúčatá, ktorých je zatiaľ päť. Za obrovský úspech považujem starostlivosť o veľkú rodinu, ktorá za doteraz prežité roky prinášala okrem radostí aj mnohé starosti, skúšky i bolesti. Samozrejme, potom je to profesionálne pôsobenie v mnohých oblastiach. Po štyroch deťoch to bolo štátne odrodové skúšobníctvo, kde som priamo pri práci v prírode precítila zázrak života, keď malé semienko so všetkými genetickými informáciami, ktoré v sebe skrývalo celý život až nakoniec cez všetky jeho štádiá, prinieslo bohatú úrodu. Staré muselo odumrieť, aby nové mohlo ďalej žiť, podobne ako je to u človeka. Láska k životu a prírode ma pri tejto práci napĺňala a stále viac sa vo mne prehlbovala. Umocňovala ju vo mne samozrejme moja rodina i spolupracovníci, ktorí rozšírili rady mojej rodiny. Životná situácia, v ktorej som sa ocitla, ma posunula do ďalšieho môjho pôsobiska. Pôsobila som ako riaditeľka Domova sociálnych služieb pre dospelých v Báhoni. Okrem náročnej a zodpovednej práce to boli mnohé ľudské osudy, ktoré potrebovali nielen skvalitnenie života a starostlivosti o nich, integráciu do spoločnosti a s tým súvisiacu socializáciu, ale aj vypočutie, pohladenie duše, povzbudenie a motiváciu k nájdeniu čo možno najvyššej sebestačnosti a sebahodnoty. Toto miesto som nepovažovala za pracovnú pozíciu, ale za poslanie. Aj keď bolo veľmi ťažké, bolo zároveň krásne. Som presvedčená, že všetci zamestnanci, ktorí pôsobia na akomkoľvek poste v sociálnych i zdravotníckych službách, by mali okrem odbornosti spĺňať najvyššie etické hodnoty lásky, úcty a tolerancie v prístupe k svojim zvereným prijímateľom sociálnej služby, či pacientom. A preto bolo, je a vždy bude sociálna služba a báhonské DSS mojou srdcovou záležitosťou. Hoci som bola presvedčená, že z DSS v Báhoni má budú musieť vyhnať alebo vyniesť, nestalo sa tak. Aj napriek môjmu veku, som sa dala ešte na dráhu starostky v mojej rodnej obci Vištuk. Práca ma napĺňa, pretože ju tiež považujem za službu. Teším sa zo všetkého, čo sa nám v obci podarilo doteraz urobiť a verím, že ešte sa aj podarí. Všetci vieme, že situácia je veľmi ťažká, bolo to obdobie pandémie, ktorú sme vcelku šťastne zvládli, 18 krát sme pre našich občanov i občanov z okolia zrealizovali testovanie, zabezpečovali sme informovanosť, ochranné prostriedky a dezinfekciu. Seniorom sme zabezpečili nákupy a poskytli vitamíny. Napriek obmedzeným financiám sa nám podarilo zrealizovať niekoľko projektov a fungovať bez vážnejších obmedzení. Takisto takmer rok trvajúca vojna na Ukrajine, energetická a ekonomická kríza si vyžiadali svoju daň. Máme obmedzený rozpočet a tým aj možnosti zveľaďovania obce a skvalitňovania života v nej. Nevzdávame sa, veríme, že spoločnou snahou sa nám v obci podarí zrealizovať plánované i neplánované aktivity. Za najväčšiu prekážku a záťaž v tejto práci považujem zlé medziľudské vzťahy. Na záver dodám, že keď sa ráno zobudím, považujem za obrovskú šancu urobiť niečo dobré pre iných. Som nenapraviteľnou workoholičkou, snažím sa pracovať s plným nasadením, čo žiaľ, často býva aj na úkor mojej rodiny.
Kto je Vašim najväčším vzorom, či hrdinom?
Vzorom je pre mňa ten, ktorý na svet priniesol lásku a dobrotu, a jeho narodenie si pripomíname na Vianoce. Stačí, aby sme naplnili naše srdcia láskou, pochopením a porozumením a život bude lepší. Navyše, nič nás to nebude stáť, aj keďže ekonomická kríza. Hrdinami v dnešnom svete sú pre mňa všetci ľudia, ktorí aj napriek svojim problémom dokážu rozdávať lásku, pomáhať iným a nič za to neočakávajú. Ďakujem im za to.
Čo má v živote pre Vás najväčší význam?
Najväčší význam pre mňa má úcta k životu, pretože život považujem za najvyššiu métu a hodnotu, od ktorej sa odvíja fungovanie jednotlivca, rodiny, spoločnosti i celého sveta. Život nie je samozrejmosťou, je to vzácny a jedinečný dar. Mali by sme si vážiť a ctiť nielen ten svoj, ale aj každý iný, ktorý nie je možno podľa našich predstáv. A najväčšia krása života sa obyčajne skrýva v tých najobyčajnejších okamihoch, čo považujem priam za čarovné. Žiaľ, nie vždy si to uvedomujeme. A keď premietnem môj život do časovej roviny, najväčší význam má pre mňa každá chvíľa, ktorú zmysluplne využijem.
Aká je Vaša najväčšia záľuba?
Rodina, domáce práce, pomoc iným, čítanie, krížovky, sudoku a dobrá hudba.
Čím je obec Vištuk zaujímavá pre návštevníka a čo by mal navštíviť?
Obec Vištuk leží v malebnom údolí východnej strany Malých Karpát na Trnavskej pahorkatine, má bohatú históriu a patrí do Malokarpatskej vínnej oblasti. Je známa produkciou chutného vínka z priľahlých viníc. Súčasťou obce je aj lokalita Fajdal, kde má sídlo farma Elesko Forest, s. r. o., v ktorej sa okrem viníc nachádza aj inseminačná stanica jeleňov, jediná svojho druhu v Európe a na ploche 96 ha pasienkov chová jeleniu a danieliu zver. Pôvodné osídlenie obce siaha do dávnej minulosti už 5 tisíc rokov pred Kristom. Svedčia o tom pozostatky volutovej a moravsko-sliezskej maľovanej keramiky. Najnovšie nálezisko z roku 2002 poukazuje na osídlenie v tejto lokalite približne už pred 7 tisíc rokmi. Našli sa kosti a predmety z doby tzv. kultúry s lineárnou keramikou. Nálezisko bolo objavené náhodne pri kopaní domácej pivnice. V minulosti sa pri archeologickom výskume našlo tiež veľa predmetov po ľuďoch od doby kamennej až do čias prvej písomnej zmienky o obci, ktorá pochádza z roku 1244. Obec dosiahla najväčší rozkvet počas 16. storočia, kedy patrila medzi najväčšie bohaté dediny Červenokamenského panstva. Jej obyvatelia sa venovali včelárstvu, košikárstvu a hrnčiarstvu. V obci sa nachádzajú historické sakrálne pamiatky. Najvýznamnejšou z nich je rímsko-katolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1573, z ktorého sa dodnes zachovala veža. Na jeho mieste bol v rokoch 1797 – 1800 vystavený nový kostol. Ďalšou je Kaplnka sv. Anny z roku 1898 (na mieste kostolíka sv. Egídia zo 16. storočia), Božia muka zo 16. storočia a prícestná kaplnka sv. Floriána a Immaculaty z 1. polovice 19. storočia. Ďalej je to Kaplnka sv. Vendelína, Socha Najsvätejšej Trojice, Socha Panny Márie, Kríže, Pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny, dve sochy sv. Urbana, socha sv. Floriána a Jána Nepomuckého. Prírodnou dominantou obce je vodná nádrž, ktorá má potenciál v oblasti vodných športov, rybolovu a turistiky. Súčasťou vištuckej prírodnej scenérie je aj časť Polanka s historickou kaplnkou, vinicami a oddychovo relaxačnou zónou s altánkom, sedením a hracími prvkami pre deti. Na to nadväzuje lokalita Silárd, kde bol v minulosti majer Červenokamenského panstva aj s obydliami. Teraz je centrom poľnohospodárskej výroby so zameraním na chov ošípaných a rastlinnú výrobu. V jeho blízkom okolí je prírodný areál miestneho poľovníckeho združenia. Vo Vištuku je dobrý futbal, strelnica, dychovka a každoročný Vištukfest a veľa iných podujatí, ktoré organizuje obec v spolupráci s miestnymi združeniami a organizáciami. Na našej strelnici sa uskutočnili mnohé súťaže a trénovalo tu pod vedením pána Širokého mnoho zvučných mien v športovej streľbe, ako napríklad Veronika Vadovičová a tiež naša rodáčka a obyvateľka, olympionička Daniela Demjén Pešková, ktorá získala zlatú medailu 1. februára tohto roku v pretekoch Svetového pohára v indonézskej Jakarte v disciplíne športová puška 60.
Máte svoje životné krédo?
Mám dve motivačné kréda. Týmto sa riadim po celý svoj život: „Rob to, čo miluješ a miluj to, čo robíš. Potom to pre Teba nebude práca.“ Toto druhé som si osvojila po mnohých ťažkých skúškach a zhoršujúcich sa medziľudských vzťahoch: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš. Ján Pavol II. Inak by som nemohla robiť to, čo robím.
Text: Adela Oravcová, Malokarpatské osvetové stredisko v Modre
Článok pôvodne vyšiel v elektronickom časopise Vidiečan.
Foto: Vištuk
