V prípade holokaustu na Slovensku sa treba pýtať, v akom stave bola dobová spoločnosť a čo ju ovplyvňovalo

228
Slávnostné otvorenie synangógy v Senci
Slávnostné otvorenie synangógy v Senci

Z každého historického obdobia sa môžeme poučiť. V prípade holokaustu a jeho priebehu na Slovensku sa treba pýtať, v akom stave bola dobová spoločnosť, čo ju ovplyvňovalo. Ako reagovali jednotlivé skupiny ľudí na to, čo im ako vládnu doktrínu prinášali vtedajší politici a lídri. V rozhovore pre TASR to uviedla Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied, v.v.i. (SAV).

„Je to ťažká téma a nie je iba jedna. Otvára ďalšie, pod koberec desiatky rokov zametené otázky. Spoločnosť na Slovensku ešte nevykročila smerom k dôslednej kritickej verejnej diskusii. Pritom je to nevyhnutné, ak sa spoločnosť má ozdraviť a ´poučiť´,“ skonštatovala Vrzgulová.

 Súčasťou národnej identity sa stávali podľa nej skôr historické javy alebo udalosti, ktoré mali nejakým spôsobom vzbudzovať hrdosť. Obrat, keď sa do identity národa alebo spoločenstva dostali aj negatívne javy, je spojený s pripomínaním holokaustu najskôr v západných európskych demokraciách. Proces sa začal v západnom Nemecku, kde sa v 60. rokoch nastupujúca generácia spytovala svojich rodičov či starých rodičov, čo robili počas nacizmu v Nemecku.

„Spoločnosť vo vtedajšom západnom Nemecku urobila nepríjemnú, ťažkú prácu, keď začala hovoriť o zlyhaní spoločnosti v období nacizmu, o príčinách zlyhania a zodpovednosti za to, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny a holokaustu. Nejakým spôsobom s tým museli začať existovať,“ priblížila Vrzgulová s tým, že by sa takáto kritická diskusia mala udiať v každej spoločnosti. Závisí to však od mnohých faktorov vrátane režimu v krajine či toho, kto spoločnosť vedie, pretože nie každá politická reprezentácia má záujem o kritické hodnotenie minulosti postavené na vedeckých faktoch. Myslí si však, že každá spoločnosť má šancu prejsť očistným procesom kritického sebaspytovania, reflektovania a poučenia.

V tejto súvislosti spomína okrem iného komunikatívnu pamäť, keď sa informácie prenášajú z generácie na generáciu. Problémom podľa etnologičky je, že vedomosti o minulosti sú dnes zachytené v archívoch a vedeckej literatúre, ale nie sú dôsledne verejne komunikované. Reflexia minulosti je uzavretá buď v rodinnej pamäti alebo v pamäti generácie, ktorá ju zažila, ale nekomunikuje ju mladším generáciám. Životnosť komunikatívnej pamäti sa odhaduje na tri až päť generácií, čo je približne 80 až 100 rokov. Nás delí už viac ako 80 rokov od prvých protižidovských zákonov na začiatku holokaustu.

Za dobré etnologička považuje, že sa kreuje aj kultúrna pamäť. To sú informácie a údaje o minulosti zachytené v pamäťových inštitúciách a umeleckých spracovaniach. Je to suma poznatkov, ktorá už nie je komunikovaná človekom, ktorý ich zažil, je šírená inými spôsobmi. Odznievajú čiastočne počas spomienkových ceremoniálov, sú zachytené v expozíciách múzeí, v produkcii médií, v literatúre, divadle a filme. Záleží na tom, akým spôsobom s týmito poznatkami narábajú elity spoločnosti, politici, novinári, vedci i umelci, ktorí môžu verejnú mienku a postoje v spoločnosti formovať.

„To, ako spomíname na minulosť, hovorí o tom, akí sme dnes. Sme otvorení kritike? Sme ako spoločnosť hodnotovo inde ako tá, v ktorej sa odohral holokaust?“ pýta sa Vrzgulová.