Obmedzenie vplyvu ľudskej činnosti na zmenu klímy a zlepšenie kvality ovzdušia sú dve z najvýznamnejších environmentálnych výziev, ktorým v súčasnosti čelíme. Napriek tomu, že zmeny v kvalite ovzdušia a klímy sa zvyčajne vyskytujú v rôznych časových a priestorových mierkach, sú úzko prepojené. Mnohé z emisií, ktoré vedú k zhoršeniu kvality ovzdušia, súčasne prispievajú aj k zmene klímy. Niektoré z potenciálnych opatrení na zmiernenie zmeny klímy môžu súčasne pomôcť obmedziť aj emisie látok znečisťujúcich ovzdušie.
Zmena klímy spôsobená zosilneným skleníkovým efektom sa týka dlhodobých podmienok na Zemi, ako sú priemerná teplota, stav hladiny morí, rozloženie zrážok, posun vegetačných pásiem, zmeny v cirkulácií atmosférických aj morských prúdov atď. Skleníkové plyny (napr. oxid uhličitý – CO2, metán CH4, oxid dusný N2O) sa do atmosféry dostávajú najmä v dôsledku spaľovania fosílnych palív (ropy, uhlia, zemného plynu). K ich šíreniu prispievajú aj iné ľudské činnosti, napríklad poľnohospodárstvo a odlesňovanie. Skleníkové plyny zachytávajú teplo v atmosfére a dokážu ho spätne vyžiariť, vytvárajú tzv. skleníkový efekt. Stúpajúce teploty majú vplyv na roztápanie masy ľadu na póloch, čo následne spôsobuje zvyšovanie hladiny morí a vedie k záplavám a ohrozovaniu pobrežných oblastí. Zmena klímy takisto prispieva k vzniku častejších a intenzívnejších poveternostných extrémov, ako sú povodne, silné búrky, dlhodobé suchá, vlny horúčav, ktoré v súčasnosti vnímame oveľa častejšie. Extrémne sucho má priamy vplyv aj na kvalitu ovzdušia.
V dôsledku neistoty súvisiacej s dodávkami plynu a rastom cien energií sa mnohé domácnosti vracajú k vykurovaniu tuhými palivami, najmä k vykurovaniu domácností drevom. Sadze, čierne nespálené častice uhlíka, ktoré vznikajú pri spaľovaní fosílnych palív a biomasy, majú tiež negatívny dopad na klímu. Vplyv čierneho uhlíka je zhruba 460 až 1 500-krát silnejší ako CO2 na jednotku hmotnosti. Je rozptýlený do atmosféry a prispieva k otepľovaniu klímy premenou slnečného žiarenia na teplo. Ovplyvňuje aj tvorbu oblačnosti, regionálnu cirkuláciu a vzorce zrážok. A to aj napriek tomu, že priemerná životnosť častíc čierneho uhlíka v atmosfére je iba 4-12 dní.
Znečistenie ovzdušia vo forme pevných častíc zo spaľovacích motorov cirkuluje po celom svete a môže končiť až v najodľahlejších miestach vrátane polárnych oblastí. Keď pristane na ľade a snehu, mierne ich stmaví, čo vedie k tomu, že sa menej slnečného svetla odráža späť. „Otepľovací“ efekt sadzí v Arktíde spôsobuje zrýchlené rozpúšťanie ľadu a snehu predovšetkým na jar, ako aj hlbšie rozmŕzanie zamrznutej pôdy permafrostu, čo opäť posilňuje skleníkový efekt (permafrost obsahuje hydráty metánu, ktoré sú ešte účinnejším skleníkovým plynom než samotný metán). Mnohé štúdie preukázali, že opatrenia na predchádzanie emisiám čierneho uhlíka môžu súčasne znížiť krátkodobé otepľovanie klímy, zvýšiť výnosy plodín a zabrániť predčasným úmrtiam.
Vo všeobecnosti je znečistenie ovzdušia definované ako existencia určitých znečisťujúcich látok v atmosfére v koncentráciách, ktoré majú škodlivý vplyv na ľudské zdravie a životné prostredie. Uvedené skleníkové plyny teda nepatria medzi znečisťujúce látky, pretože nemajú priamy škodlivý vplyv na ľudské zdravie, avšak nepriamo podporujú vznik týchto látok. Často sa stretávame so zámenou CO2 a CO – oxidu uhoľnatého, ktorý vzniká pri nedokonalom horení (napríklad ak pri vykurovaní domácností ľudia až príliš obmedzia prívod vzduchu k plameňu). CO je pre človeka toxická látka, zabraňuje viazaniu kyslíka na červené krvinky a pri jeho väčšej koncentrácii môže dôjsť až k uduseniu.
V ovzduší sa nachádza veľké množstvo ďalších znečisťujúcich látok vo forme častíc rôznych veľkostí. Z hľadiska účinkov na ľudské zdravie nás zaujímajú tie častice, ktoré môžeme vdýchnuť, čiže všetky častice s aerodynamickým priemerom menším ako 10 µm známe ako PM10. Čím sú menšie, tým hlbšie dokážu preniknúť do ľudského tela. Preto sú nebezpečnejšie častice menšie ako 2,5 µm, označované ako PM2,5. Čierny uhlík vzniká nedokonalým spaľovaním fosílnych palív a biomasy a je súčasťou znečistenia ovzdušia jemnými prachovými časticami PM2,5. Ultrajemné častice s rozmerom menším ako 0,1 µm dokážu preniknúť cez pľúca ďalej do krvného obehu a dostať sa do orgánov ľudského tela, kde sa usadia.
PM2,5 častice s priemerom 2,5 mikrometra, čiže oveľa menším ako ľudský vlas, čo im umožňuje preniknúť do najhlbších oblastí pľúc a uľahčiť transport toxických zlúčenín do krvného obehu. Sú spájané s množstvom zdravotných dopadov vrátane predčasných úmrtí u dospelých s ochorením srdca a pľúc, mŕtvice, srdcových infarktov, chronických respiračných ochorení (napríklad bronchitída, zhoršená astma) a iné kardiorespiračné symptómy. Tiež môžu byť zodpovedné za predčasné úmrtia detí na akútne infekcie dolných dýchacích ciest, napríklad aj zápal pľúc. Vdychovanie PM2,5 a čierneho uhlíka sa spája aj s rakovinou či vrodeným chybám plodu v tele matky, či nízkou pôrodnosťou.
Zvýšené koncentrácie PM10 a PM2,5 v ovzduší pozorujeme najmä v zime. Z analýz SHMÚ vyplýva, že problémy s prekročeniami limitných hodnôt PM, vrátane karcinogénneho benzo(a)pyrénu, sa vyskytujú najmä v horských dolinách s nepriaznivými rozptylovými podmienkami a dobrou dostupnosťou dreva, kde sa kúri nedostatočne vysušeným drevom, nevhodným palivom, v starých spaľovacích zariadeniach, alebo v zariadeniach s nedostatočnou údržbou. Emisie z vykurovania drevom sú veľmi vysoké a o to závažnejšie, že sú emitované pomerne blízko zemského povrchu. V prípade čierneho uhlíka sa v príslušnej smernici od členských štátov vyžaduje, aby sa pri prijímaní opatrení týkajúcich sa PM2,5 prednostne zameriavali na znižovanie emisií čierneho uhlíka z dopravy a spaľovania tuhých palív v domácnostiach.
Opatrenia na zlepšenie kvality ovzdušia a mitigačné a adaptačné opatrenia na zmenu klímy sa v mnohých aspektoch prelínajú. Obmedzovaním spaľovacích motorov, či vykurovacích a priemyselných zariadení na princípe spaľovania, docielime nielen spomalenie klimatickej zmeny, ale aj zlepšenie kvality ovzdušia. Zeleň poskytuje tieň, spomaľuje vyparovanie vlahy, pohlcuje oxid uhličitý, dokáže tiež čistiť vzduch a zbavovať ho škodlivých prachových častíc.
Všetky tieto opatrenia sa realizujú na lokálnej, prípadne regionálnej a národnej úrovni a môžu mať pozitívny efekt na kvalitu ovzdušia aj dopady zmeny klímy (adaptácia). Avšak, ak chceme, aby mali žiadaný efekt mitigačné opatrenia, je nevyhnutné ich prijímať spoločne, na nadnárodnej až globálnej úrovni. Za týmto účelom vznikol v roku 1992 Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (The United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC). V rámci tohto medzinárodného dohovoru sa každý rok organizujú konferencie a jednania za účasti expertov z takmer 200 štátov. Posledná dôležitá globálna dohoda bola prijatá v roku 2015 (Parížska dohoda) a stanovuje medzinárodný cieľ do roku 2050 dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, čo znamená dosiahnutie rovnováhy medzi emisiami skleníkových plynov a ich záchytmi.
Akékoľvek prijaté opatrenia či už na zmiernenie zmeny klímy alebo znižovanie znečistenia ovzdušia však nebudú úspešné, ak sa nebudeme zaujímať, ako naše každodenné aktivity vplývajú na naše okolie. Začnime teda od seba a skúsme postupne meniť svoje návyky. Odmenou nám bude nielen dobrý pocit, že sme súčasťou potrebnej zmeny, ale aj zdravšie obyvateľstvo Slovenska a lepší stav životného prostredia a klímy pre ďalšie generácie.
