Rímska republika sa v 1. storočí pred Kr. nachádzala v postavení rozhodujúcej mocenskej sily v Stredomorí. Udialo sa tak na základe víťazstva vo vojnách s Kartágom a zároveň presadením svojho vplyvu v rozdrobených helenistických štátoch na východe.
Po presadení svojej hegemónie v Stredomorí sa politika Ríma začala orientovať smerom na sever, kde v jej susedstve žili Kelti. Najznámejším predstaviteľom spomenutého trendu bol Gaius Iulius Caesar. Svoje diplomatické nadanie dokázal v Galii, kde využil rozpory medzi miestnymi kmeňmi, izoloval svojich odporcov a zjednotil svojich prívržencov. Po jeho smrti v roku 44 pred Kr. nastalo obdobie občianskych vojen. Caesarov adoptívny syn Octavianus Augustus dosiahol to, čo sa Caesarovi nepodarilo, kumuláciou republikánskych úradov vo svojich rukách sa stal samovládcom – cisárom (27 pred Kr. – 14 po Kr.). Kľúčovú úlohu v presadzovaní rímskeho vplyvu v strednej Európe zohrávala diplomacia. Jej postup a praktiky odhaľujú archeologické nálezy z rokov 2008 – 2014 na Bratislavskom hrade.
Práve tu sa nachádzala akropola, teda správne, obchodné a pravdepodobne kultové centrum keltského oppida. Zaberala plochu približne 20 ha. Hospodárske zázemie tvorili dve predmestské osady, jedna na juhovýchode a druhá na severovýchode dnešného obvodu Starého Mesta o rozlohe spolu cca 80 ha. Oppidá boli kmeňovými strediskami, resp. opevnenými sídliskami mestského charakteru, kde sídlila magistratúra, tvorená volenými úradníkmi, obyčajne dvomi.
Archeologické výskumy v centre Bratislavy potvrdili existenciu opevnenia akropoly. Toto opevnenie tvoril zemný násyp – val s kamennou čelnou stenou a hrotitá priekopa, zistená na viacerých miestach v úseku od Rudnayovho námestia smerom na sever a severozápad v línii Kapitulská – Ventúrska ulica. Na Kapitulskej ulici č. 2 v hĺbke viac ako 4 metre sa v roku 1967 našli zvyšky murovanej stavby. Tvorili ju dva dlhé súbežné múry z lomového kameňa s orientáciou východzápad. Múry boli ukončené kvádrovým nárožím. Rozpätie múrov bolo skoro 7 m, uprostred nich stál pilier s kvádrovanými nárožiami. V zásype stavby sa nachádzali fragmenty neskorolaténskej keramiky a množstvo úlomkov medeného plechu s nitmi. Objav vzbudil diskusiu ohľadom datovania a interpretácie stavby. Profesor B. Novotný vystúpil s teóriou murovanej brány kliešťovitého pôdorysu opevnenia keltského oppida. Tento názor ale nebol všeobecne prijatý, vzhľadom na charakter zástavby na iných stredoeurópskych oppidách, kde sa nachádza len jednoduchá drevená alebo drevozemná zástavba. Až posledné nálezy viacerých kamenných murovaných stavieb na Bratislavskom hrade, datovaných do 1. stor. pred Kr. dali za pravdu teórii B. Novotného a A. Vallaška.
V roku 2008 došlo pri výskume na nádvorí hradného paláca pod vedením B. Lesáka, A. Vrtela, J. Kováča a I. Staníka k objavu dlažby neskororepublikánskeho typu tzv. opus signinum (opus caementicium). Zvyšky dlažby vytvárali ornament oziet a pletencového meandra vytvorených z farebných kamienkov. K objavu ďalších stavieb podobného charakteru došlo v roku 2009 na ploche Severnej terasy hradu. Pri výskume zimnej jazdiarne a západného bastiónu Bratislavského hradu pod vedením M. Musilovej došlo k objavu kamennej dvojpriestorovej murovanej stavby č. I so zachovanou plochou cca 107 m2.
Obvodové múry tvorilo riadkované murivo z lomového žulového kameňa spájaného kvalitnou štrkovo-vápennou maltou. Nárožia boli ukončené vápencovými nárožnými kvádrami. Prekvapením bol objav liatej maltovej dlažby typu terazzo s čiernymi maľovanými pásikmi pri okraji. Múry boli zvnútra omietnuté kvalitnou vápennou omietkou. Vo vrstvách zeminy vo vstupnej chodbe sa nachádzali črepy rímskych amfor spolu s keltskými črepmi. Zvýšená opatrnosť pri skúmaní stavby viedla k objavu – pokladu zlatých a strieborných keltských mincí. Tvorilo ho 15 zlatých keltských statérov, z toho 9 s nápisom BIATEC, 4 s nápisom NONNOS (tento nápis sa na zlatých minciach objavuje historicky vôbec po prvýkrát), 2 zlaté mince bez nápisu a 7 strieborných tetradrachiem a drachiem, z toho 4 tiež s nápismi BIATEC a NONNOS.
Výskumu mincí sa venovala E. Kolníková. Na základe jej rozboru môžeme hovoriť o vplyve rímskeho mincovníctva na keltské razby strieborných tetradrachiem. Ikonografia a písmo – latinka na averzoch biatekov – boli prevzaté z republikánskych denárov monetárov Calena a Corda z rokov 70/69 pred Kr. Okrem mincí sa na dlažbe, v stuhnutej maltovej vrstve, nachádzali aj črepy helenistickej sklenej nádobky z prelomu 2. – 1. storočia pred Kr., strieborné gombíky, úlomky medeného plechu s nitmi a rímska bronzová pečatná schránka. Výskumom sa podarilo zistiť, že ide o helenistické sklo, tvarované do formy a nie o fúkané sklo, ktoré sa objavuje až od polovice 1. storočia pred Kr. Vzhľadom na zriedkavý výskyt helenistického skla v archeologických kontextoch sa zatiaľ na základe doteraz zistených najbližších analógií z ostrova Délos a lokality Tel Anafa v Izraeli predpokladá, že ide o sklo vyrobené v rokoch 125 – 69 pred Kr. Privezené bolo do stredného Podunajska buď ako luxusný tovar, diplomatický dar, alebo ako lup v súvislosti s keltskými žoldnierskymi službami v Stredomorí. Ďalším nálezom, ktorý môže spresniť datovanie objektu je rímska bronzová pečatná schránka. Ide o veľmi starý typ schránky tzv. jazykovitého tvaru, ktoré sa vyskytujú od 1. storočia pred Kr. až po 1. storočie po Kr. Identickou formou je pečatná schránka typu Alésia, ktorá pochádza z Lyonu (Francúzsko), zo svätyne bohyne Kybéle, a je datovaná do neskororepublikánskeho obdobia 44 – 30 pred Kr.. Pečatná schránka chránila voskovú pečať, ktorou sa pečatili dokumenty, buď voskové tabuľky, alebo papyrusové a pergamenové zvitky. V kontexte nálezov na Bratislavskom hrade sa predpokladá, že bronzová pečatná schránka môže súvisieť s diplomatickou misiou, resp. dôležitou diplomatickou korešpondenciou s rímskymi hodnostármi.
Z výskumu rímskych stavieb na severnej terase pochádza okolo dvetisíc fragmentov rímskych a gréckych amfor. Na hrdlách nádob boli zistené kolky s menom výrobcu, na pleciach vyryté, alebo maľované nápisy. J. Kysela ich podľa typov rozdelil do dvoch základných okruhov, adriatického (Lamboglia 2, Dressel 6A) a tyrrhenského (Dressel 1C, Dressel 2, 4). Načrtol aj ich predbežné datovanie, a to do rokov 50 – 25 pred Kr.. Posledné kusy mohli byť uložené až v dobe augustovskej, ale väčšia časť súboru rozhodne patrí podľa neho a F. Olmer dobe predaugustovskej. Súbor preskúmaných amfor, celých aj zlomkov, sa považuje za výnimočný jednak množstvom, ale aj rozmanitosťou zloženia. Amfory boli kontajnermi na víno, olivový olej, alebo garum (rybiu omáčku). Použiteľné boli len raz. Vývoz vína do keltského prostredia je v republikánskom Ríme doložený už od 2. storočia pred Kr. Len do Galie sa ročne vyvážalo okolo 120 000 hl vína, pričom jeden otrok sa vymieňal za 5 amfor vína.
Južne od rímskej stavby I sa našiel pozdĺžny do skaly vytesaný 15 m žľab. Na základe tvaru žľabu a početných nálezov fragmentov amfor v jeho zásype a na okolí (830 ks) sa hypoteticky predpokladá, že pôvodne mohlo ísť o sklad amfor. Podobná stavba sa našla na keltskom oppide Corent (Francúzsko).
Dôležitým prvkom z hľadiska analýzy stavby boli okrem spôsobu murovania (opus incertum) rozmery stavieb, ktoré vykazovali násobky rímskych stôp aj analýzy dlažieb. V Rímskej stavbe I sa našli dva druhy in situ, t.j. na pôvodnom mieste a tretia v sekundárnej polohe. Všetky vykazovali známky vysokej kvality, ich povrch musel byť pôvodne zbrúsený a vyleštený. Zistilo sa, že dlažby pozostávali z dvoch až troch vrstiev, hornej krycej cca 2-3 cm hrubej zmesi (nucleus) z rôznofarebných ostrohranných kamienkov a tehlovej drte, spojenej vápennou hydraulickou maltou. Strednú hrubšiu vrstvu tvorila zmes riečnych dunajských okruhliakov a hydraulická malta (rudus). Spodnú vrstvu statumen tvorilo buď štetovanie z lomového kameňa, alebo priamo skala. Takúto techniku používali Rimania, čo popisuje aj Vitruvius vo svojich 10 knihách o architektúre. V každom prípade to svedčí o premyslenej, dokonalej technike, sériovo využívanej v rámci celej Rímskej ríše. Okrem Rímskej stavby I sa na severnej terase hradu našli aj ďalšie stavby z obdobia neskorého laténu, alebo ich zvyšky II, III, IV, V, VI a VII a objekty hospodárskeho charakteru – cisterny, zásobnice, metalurgické piecky.
Najlepšie zachovanou stavbou s celým pôdorysom je Rímska stavba II objavená pri výskume plochy barokovej záhrady pod vedením B. Resutíka v roku 2009. Stavba so stranami dlhými 17,10 a 13,15 m. Dlhšia os stavby je orientovaná v smere SSZ – JJV. Obvodové steny s hrúbkou okolo 90 cm sú postavené z lomového kameňa kladeného do pravidelných riadkov spájaných tvrdou vápennou maltou. Obvodové steny sa zachovali miestami do výšky 70 cm so zachovanou interiérovou omietkou.
V interiéri sa nachádza liata hladená vápenná dlážka s prímesou drobného riečneho štrku. Vo vrstve tesne nad dlážkou sa nachádzalo veľké množstvo zhoreného dreva v podobe uhlíkov, pravdepodobne z konštrukcie stropu prízemia stavby. Stavba mala dve podlažia. Konštrukcia poschodia bola podopretá systémom ôsmich stĺpov po štyroch v dvoch radoch posadených na štvoruholníkových podstavách s murovaným základom. Podstavy stĺpov majú rozmery strán okolo 55 cm x 50 cm a sú vo vzdialenosti od seba okolo 3 m. Na povrchu podstáv stĺpov je jasne čitateľný jemný rukopis kamenárskeho otesávania. Na niektorých je na povrchu vyrytá kružnica, pravdepodobne predstavujúca prierez stĺpa s vyrytým námerným krížom pre osadenie stĺpov. Dlážka je pod tlakom sutiny na viacerých miestach preliačená a pôvodnú niveletu si zachováva iba pri stenách a podstavách stĺpov, kde ju udržujú rozšírené základy.
Interiérová časť bola zaplnená stavebnou deštrukciou pozostávajúcou z väčších blokov strhnutého muriva aj s riadkami kameňov s hrubými ložnými špárami vyplnenými tvrdou vápennou maltou. V rámci deštrukcie vystupujú rozsiahle bloky iného druhu dlážky s brúsenou hornou stranou s výzdobou v podobe vkladaných pásov bielych a čiernych mozaikových kamienkov. Možno predpokladať, že stavba mala dve podlažia. Bloky deštruovaného muriva dosahovali šírku okolo 60 cm.
Vo vrstve nad dlážkou sa nachádzali keramické zlomky neskorolaténskej maľovanej keramiky, tuhových situlových hrncov zdobených zvislým hrebeňovaním, mís s dovnútra vtiahnutým okrajom a torzo tuhovej trojnožky, patriacim k bežnej keramickej výbave objektov v prostredí bratislavského oppida. Nálezy dopĺňali antické importy v podobe zlomkov amfor datovaných do obdobia rímskej republiky, do 2. až 1. storočia pred Kr., či nález bronzového tepaného zvonca tintinabulum, bežný nález v pompejských domoch, alebo metrový mosadzný ingot vážiaci 12 kg. Prízemie Rímskej stavby II mohlo pravdepodobne slúžiť tak, ako aj u Rímskej stavby I, ako sklad vzácneho tovaru. Okrem už spomenutých nálezov tomu nasvedčujú aj ďalšie importy ako amfory, alebo rímske republikánske denáre, sklo, šperky, zlaté fólie, jantár z Baltického mora.
Na východnej strane severnej terasy sa nachádzajú stavby II, III a VI v zhodnej orientácii vytvárajúce líce k dopravnej komunikácii. Pochopiteľne aj zachytený vstup do stavby II je orientovaný týmto smerom. Stavba IV má odlišnú orientáciu, tá je však spôsobená jej vyššou úrovňou založenia základov a možno sa domnievať, že patrila k inej sídelnej plošine so zástavbou. Organizovanie zástavby zhodným spôsobom na sídliskových plošinách je zistené aj v prípade oppida na Magdalensbergu v Rakúsku.
Rímska stavba II je mimoriadne dôležitá z hľadiska riešenia otázok chronologického zaradenia vzniku a zániku neskoro laténskych kamenných murovaných stavieb. Zachovanie súvislých kultúrnych vrstiev umožňuje sledovať vzťahy starších objektov a vrstiev pod základmi, dlážkou a terénnymi niveletami, a rovnako mladších objektov nad stavbou a jej deštrukčným zásypom. Objasňuje vývoj lokality po zániku neskorolaténskych stavieb.
Nad vrstvou stavebnej deštrukcie sa v superpozícii k murovanej stavbe nachádzala ílová dlážka objektu z 12. storočia, ktorý využíval nad zemou stojace torzá rímskej stavby. Stredoveká stavebná aktivita do 12. storočia pravdepodobne využíva torzá keltsko-rímskych stavieb. Jednoznačne to platí v prípade rímskej stavby II na severnej terase a pravdepodobne to tak je aj v prípade stavby skúmanej prof. Štefanovičovou na nádvorí hradného paláca, kedy prišlo k odkrytiu jej stredovekej úpravy z 12. storočia. Výskum B. Lesáka na nádvorí hradu ukázal, že vznik murovanej stavby možno položiť do 1. storočia pred Kr. Hradný palác Bratislavského hradu predstavuje dominantnú najvyššie položenú plošinu na bratislavskom hradnom vrchu. Úpravu terénu jej plochy vykonali už Kelti v neskorej dobe laténskej. Nachádzali sa tu najvýznamnejšie stavby určené k spoločenskej reprezentácii.
Stavebné úpravy terénu hradného vrchu vtlačili polohe takú výraznú pečať, že stavba Žigmundovho hradného paláca na začiatku 15. storočia pochopiteľne využila plató vrcholovej plošiny a tak sa stalo, že murivá keltsko-rímskej stavby a hradného paláca majú v podstate zhodnú orientáciu. Rozdiel možno badať iba v tom, že v neskorom laténe rímski stavitelia prísnejšie dodržiavali pravý uhol pri stavbách.
V sekundárnej polohe neďaleko objektu zimnej jazdiarne boli odkryté v roku 2014 viaceré fragmenty farebných omietok spolu s liatou maltovou dlažbou totožnou z hlavnej miestnosti Rímskej stavby I. Ramanovou spektroskopiou boli zistené rôzne použité pigmenty biely, žltý, modrý a červený. Stratigrafickou analýzou bola upresnená technika maľby a zistená prítomnosť marmorina – mramorovej múčky, ktorá sa používala ako posledná povrchová úprava omietky v antike. Omietka takto získala vysoký lesk a odolnosť voči vlhkosti. Interiéry miestností domov na akropole mohli byť zdobené farebnými omietkami tak, ako ich poznáme z Pompejí, alebo Herculanea v Taliansku. Nám najbližšou analógiou sú nálezy nástenných malieb druhého pompejského štýlu na Magdalensbergu v Rakúsku z rokov 50 – 20 pred Kr.
Zrejme najmohutnejšou stavbou, ktorá sa na hrade zachovala, je stavba VII v priestore tzv. západného bastiónu. Pravouhlá stavba pozostávala z dlhých mocných obvodových kamenných múrov, z ktorých najlepšie zachovaný múr mal dĺžku 17 metrov. Murivo pozostávalo z pravidelne riadkovaných lomových kameňov, od základového odskoku bolo možné odlíšiť až 5 riadkov. Z interiérovej strany boli zachytené otvory – kapsy s odtlačkami driev. Pravdepodobne boli súčasťou pomocnej konštrukcie – lešenia, ktoré stálo samostatne a opieralo sa o budovaný múr. V interiéri sa našli aj zvyšky zariadenia na miešanie vápna, alebo malty. Vnútorná šírka stavby bola 12 m. Uprostred nej stáli dva kamenné piliere s kvádrovaným vápencovým nárožím. Južný uzáver stavby sa nezachoval, zničený bol pravdepodobne už v stredoveku pri výstavbe priekopy Žigmundovho paláca. Účel stavby zatiaľ nie je známy, mohlo ísť o hospodársku stavbu, vzhľadom na mohutnosť aj o súčasť opevnenia akropoly. Na severnú stenu stavby VII nadväzovala ďalšia stavba V, z ktorej sa zachovali omietnuté steny až do výšky 1,8 m a vstupné ostenia portálov.
Nálezy stavebných celkov sú súčasťou uzavretého reprezentatívneho italického architektonického konceptu, ktorý vytvorili na objednávku rímski stavitelia, buď pre keltskú elitu sídliacu na akropole, alebo pre záujmy zatiaľ neznámych rímskych hodnostárov alebo obchodníkov. Dôležité pre poznanie je, že ide o stavby, ktoré boli postavené okolo centrálneho priestoru. V období 1. storočia pred Kr. boli schopné takúto remeselnú činnosť vykonávať len stavebné dielne, majstri, ktorí putovali na zákazku na miesto určenia. Módne prvky, bežné v 2. až 1. storočí pred Kristom na území neskororepublikánskeho Ríma, prišli k nám s určitým časovým odstupom. Svedčia o tom analógie dlážok typu opus signinum (opus caementitium), ktorej zvyšky sa našli na nádvorí paláca v stavbe I. Podobné „koberce“ z farebných rozetiek a meandrov zložených zo svastík sa nachádzajú v rímskych vilách na celom území Itálie od Sicílie po Dolomity, od Morgantiny, Monte Iata, Solunta, cez Paestum, Pompeje, Herculaneum, Ostiu, Rím až po Montegibbio, Cremonu, Padovu. Zlatá éra takýchto dlažieb kulminovala práve koncom republiky. Použitie dlažby typu opus signinum (opus caementitium) na akropole keltského oppida môže potvrdzovať, že bohatá dekorácia a rozmery (23 x 9 m) indikujú dôležitosť účelu využitia miestnosti na reprezentáciu buď ako tablinum alebo atrium. Zrejme išlo o dosť úzke kontakty, styky s Rímom, pretože už samotná výzdoba a použitie dekoračných materiálov vyjadrujú symbol postavenia. Kamenné architektúry objavené na bratislavskom hrade boli postavené pravdepodobne v rozmedzí rokov 50/40 – 30/20 pred Kr. Možno prešli aj niekoľkými prestavbami. Ich existencia netrvala dlho.
Oppidum nezaniklo okolo polovice 1. storočia pred Kr., ako sa pôvodne predpokladalo, pod vplyvom dáckych nájazdov. Existovalo do príchodu rímskych légií vedených Tibériom, adoptívnym synom cisára Octaviana Augusta, v roku 6. po Kr. O Tibériovom ťažení proti germánskym Markomanom vieme z Dejín Ríma, diela písaného jeho dvorným historikom Velleiom Paterculom, v ktorom sa píše, že Tibérius „sám vytiahol proti Markomanom s vojskom slúžiacim v Ilyriku od Carnunta, miesta v norickom kráľovstve, ktoré sa nachádzalo najbližšie pri ich hraniciach. Osud raz marí, raz zdržuje zámery ľudí. Caesar (Tibérius) už pripravoval zimný tábor pri Dunaji, postúpil s vojskom tak ďaleko, že nebol vzdialený viac než päť dní cesty od prvých nepriateľských sídel“.
Podľa Tacita mal Tibérius zhromaždiť pri Carnunte 8 légií. Najnovšie zistenia rakúskych a maďarských archeológov potvrdzujú prítomnosť rímskych vojsk, resp. ich predvoja, v období ranoaugustovskom až tibériovskom na predpokladanom úseku trasy Jantárovej cesty v Burgenlande, Strebersdorfe s pravdepodobným smerovaním k prechodu cez Dunaj buď pri Devíne, alebo pri Bratislave. Carnuntum je slovo keltského pôvodu a v preklade znamená kamenné, alebo skalnaté mesto. Rímske Carnuntum na území dnešného Rakúska v tom čase ešte neexistovalo. Či bola Bratislava tým norickým Carnuntom nevieme s určitosťou povedať, viaceré fakty, hlavne neobvyklé nálezy antických architektúr z 1. storočia pred Kr. na bratislavskom hrade, to potvrdzujú.
Autori: PhDr. Margaréta Musilová, Mgr. Branislav Resutík
