Meno Renáta Názlerová nie je ľuďom neznáme. Poznajú ho najmä z televíznych obrazoviek, kde dlhé roky pôsobila ako redaktorka, moderátorka, herečka, ale aj ako šéfredaktorka či scenáristka. No do pamätí sa vryla najmä jej postava advokátky zo súdnej siene. Svet kamier sa však táto energetická žena rozhodla vymeniť a urobila radikálny krok do úplne inej sféry. Od októbra sa stala novou riaditeľkou Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov v Pezinku.
Od októbra vediete Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov v Pezinku. Kedy u vás padlo rozhodnutie prihlásiť sa na výberové konanie?
Chcela som prísť ako dobrovoľník už počas prvej vlny, ale vtedy to nebolo možné. Potom som sa náhodou dozvedela, že je vyhlásené výberové konanie na túto pozíciu, a po zrelej úvahe a doslova prehodnotení celého svojho doterajšieho života som dospela k záveru, že dozrel čas, aby som vykročila smerom, ktorým ma to vždy ťahalo.
„Zistila som, že môžem pre iných urobiť oveľa viac ako dosiaľ. Toto je moja cesta.“
Prečo ste sa rozhodli opustiť televízne prostredie a vstúpiť do neznámych vôd?
Prišlo niekoľko zlomových momentov po sebe, ktoré mi položili otázku, čomu chcem ešte venovať svoju energiu, svoj čas a vedomosti. Život nie je nekonečný a čas plynie všetkým rovnako. Ten môj, ktorý ešte mám, chcem využiť čo najzmysluplnejšie. Niežeby doteraz moje aktivity nemali zmysel, no doba, v ktorej žijeme, nám všetkým nastavila silné zrkadlo. Odhaľuje charaktery, vôľu, odvahu až hrdinstvo, odhodlanie, no aj sebectvo, povrchnosť, strach, zbabelosť. Pred tým zrkadlom som sa ocitla aj ja. A spýtala som sa samej seba, či som skutočne pomohla a či skutočne pomáham najviac, ako sa dá. Odpoveď bola jednoznačná, že môžem pre iných urobiť ešte oveľa viac ako dosiaľ. A toto je teraz moja cesta.
Ako vás prijali?
To viete, že boli aj rozpaky. Predsa len prišiel nový človek, navyše tvár známa z televízie. Niekomu som v minulosti možno bola sympatická, no isto sa nájdu aj takí, ktorým som nerezala. Preto som očakávala mix reakcií, čo je prirodzené. Myslím si však, že nám stačil týždeň, aby sme si všetci uvedomili, na čom sme. Moji kolegovia pochopili, kto som, a ja som rovnako okamžite vnímala nielen ich individuality, ale aj vnútornú kolektívnu dynamiku. Vďaka tomu sme k sebe rýchlo našli cestu.
Klienti aj zamestnanci majú za sebou ťažkú skúšku, keď sa stali ohniskom nákazy a boli niekoľko týždňov v izolácii. Ako sa s tým vyrovnali? Pripravili ste pre nich nejakú pomoc?
Otázka je, či sa s tým už vyrovnali. Každý človek inak reaguje na stres. Niekto s ním dokáže pracovať a spracovať ho, niekto ho možno iba vytesní – ako sa hovorí zabudne, ale nezabudne. Pripravila som cyklus besied, s ktorými mám výborné skúsenosti aj z predchádzajúcej praxe, keď som pracovala s obeťami trestných činov. Ukázalo sa, že úprimný rozhovor s autoritou, ktorá im porozumie a poskytne im nielen vysvetlenie vnútorných pocitov, ale aj satisfakciu v podobe uznania za to, čo dokázali zvládnuť, je dobrá cesta, ako sa s prežitým vyrovnať.
Žiaľ, táto možnosť padla, takže besedy prídu na rad neskôr, keď bude znovu možné stretávanie sa. Odborníci, ktorých som oslovila a s ktorými som už bola dohodnutá, to tiež pochopili a prisľúbili, že prídu, len čo to bude možné. No urobila som aspoň niečo. Dovolila som si zaviesť manažérsky štýl „otvorených dverí“, a skutočne ich mám sústavne otvorené. Kto chce, môže za mnou prísť a rozprávať sa, o čom len chce. Zatiaľ to funguje dobre a ja verím, že aj posilňovanie našej vzájomnej tímovej dôvery bude cestou, ako sa čo najskôr vrátiť (aj po tejto druhej vlne) do normálne životného a pracovného rytmu.
Čo vás pri nástupe a postupnom spoznávaní zariadenia prekvapilo?
Ľudský prístup. Ošetrovateľom, zdravotným sestrám ani sociálnym pracovníkom a terapeutom nerobí problém ľudí u nás pohladiť. Či už po tvári, po ruke, alebo prihovoriť sa im. A to je dôležité. Nejde predsa iba o to, aby boli v čistom prostredí, poumývaní, najedení a dobre liečení. Ide aj o to, aby vedeli a cítili, že to pre nich robíme radi. Že nám na nich záleží a že akákoľvek ich starosť je aj našou starosťou.
Ako hodnotíte zariadenie?
Vidieť, že sa tu urobilo kus práce. No toho, čo by tu bolo ešte potrebné urobiť, je stále neúrekom. Predstavte si len takú obyčajnú vec, ako je plot. Nemáme ho, a tak naši klienti nie sú dostatočne chránení v čase, keď síce môžu chodiť von, ale nemôžu opustiť areál zariadenia. U nás nie sú vitálni len seniori, ale aj ľudia s rôznymi zdravotnými a mentálnymi hendikepmi. Keď majú aktivity vonku, isto by im dobre padlo mať trochu súkromia a nebyť všetkým na očiach. Podotýkam, že sme vlastne bytovka uprostred sídliska.
Aké zmeny plánujete a čo vám v zariadení najviac chýba?
Teraz aktuálne by sme potrebovali napríklad obyčajné biele plachty. Po prvej vlne, keď bolo zariadenie ohniskom nákazy, sa muselo mnoho inventáru zlikvidovať. Pre niekoho je to obyčajná nepodstatná vec, pre nás nesmierne potrebná. Sme však plní optimizmu a nehanbíme sa obracať aj na rôzne firmy a organizácie. Mám radosť, že mnohé z nich ihneď reagujú a podávajú nám pomocnú ruku. A to má v sebe obrovskú pridanú hodnotu, pretože pomocou človek, nota bene zariadenie tohto typu, nezíska len onú konkrétnu pomoc, ale aj vedomie solidarity, čo je obrovský zdroj energie.
Aká je tam aktuálne situácia, koľko klientov máte a ako zvládate druhú vlnu pandémie?
Aktuálne máme 98 klientov, ale každým dňom sa tieto počty menia, pretože stále prijímame nových. Zvládame ju zatiaľ dobre, lebo, vďakabohu, sme zatiaľ všetci – aj klienti, aj zamestnanci – negatívni. Bola by som však slepá, keby som nevnímala senzitivitu klientov na aktuálne dianie. A vlastne aj pracovníkov. Veď oni to prežili, oni tu boli, videli a zažili to, čo v prvej vlne nik nezažil, a dá sa predpokladať, že taký dramatický scenár sa ani v tejto vlne nezopakuje. Práve na zhoršujúce sa psychické rozpoloženie našich klientov teraz reagujeme pripravovanými aktivitami.
Zatiaľ čo prvý týždeň môjho pôsobenia sme riešili materiálne zásoby, ich správne strategické rozmiestnenia pre prípad možných infekčných stavov a nastavovali sme si nejaké logistické postupy, v tomto týždni sme sa doslova vrhli na organizáciu programu pre klientov. Majú program na viacerých miestach súčasne, keďže sa môžu stretávať iba v malých skupinkách. Ten majú každý deň aj dopoludnia, aj popoludní a naplánovali sme im tiež malé výlety v skupinkách maximálne po štyroch do okolitej prírody. Samozrejme, v sprievode našich pracovníkov a s prísnym dôrazom na to, že sa nemôžu s nikým stretávať, nikam odchádzať. Veríme, že im úzkosť z opakovanej izolácie aspoň čiastočne zmiernime. No aktivít pre nich je ešte oveľa viac a dokonca pripravujeme program i na víkendy, aby im aj v tieto dni čas lepšie plynul. A to nehovorím o tom, že im denne robíme nákupy, obstarávame a zabezpečujeme všetko, čo potrebujú.
Ako chcete zabezpečiť bezpečnosť klientov?
Dali sme hlavy dokopy a všetci spolu sme premýšľali, kde všade by mohlo dôjsť k nákaze a či a ako to vieme ošetriť. Takže okrem pravidelného dezinfikovania všetkých priestorov niekoľkokrát do týždňa a denného dezinfikovania kľučiek a ďalších plôch sme pristúpili napríklad aj k tomu, že ak si na vrátnici preberajú poštu či dôchodky, musia mať jednorazové rukavice, tie sa po vykonaní úkonu ihneď likvidujú a dezinfikujú si ruky. Denne dostávajú dve čisté rúška, ak treba aj viac. No a samozrejmosťou je zákaz vychádzania z objektu a stretávania sa s príbuznými.
Ako vynahrádzate obmedzený kontakt s príbuznými?
Využijem aj túto možnosť a poprosím o pomoc kohokoľvek, kto to môže pre nás urobiť. Potrebujeme aspoň 5 tabletov. Naše kolegyne zo sociálneho, ale aj ošetrovatelia radi pomôžu zrealizovať skajpové hovory, no máme iba stolové počítače a väčšina našich klientov má zníženú alebo žiadnu mobilitu.
Máte na jednom mieste množstvo osobných príbehov, ľudí s rôznymi životnými cestami, skúsenosťami. Ktorý príbeh, klient vás zaujal najviac?
Napríklad naša pani Amália, má 96 rokov a vždy, keď k nej prídem do izby, číta knihy. Pýtala som sa, či nechce ísť do spoločenskej miestnosti pozerať televíziu, a odpoveď je zakaždým rovnaká: „Nie. Radšej čítam knihy a najradšej tie o láske.“ Pani Amália nepotrebuje okuliare a číta aj vo francúzštine. Pred druhou svetovou vojnou totiž žila s rodičmi niekoľko rokov vo Francúzsku.
Čo pripravujete, čo by ste chceli docieliť, aké sú vaše najbližšie plány?
Tie najbližšie plány sú vytvoriť bezpečné prostredie pre pracovníkov aj klientov, udržať sa v zdraví a dobre zvládnuť aktuálnu koronovú situáciu. To je pre mňa teraz absolútna priorita. Samozrejme, že je to aj otázka „vyššej moci“ a my musíme byť pripravení na rôzne eventuality. Neskôr by som však chcela preniesť časť bežného života do exteriéru nášho zariadenia. Bola by som rada, keby tam naši klienti mohli tráviť čo najviac času pri rôznych pohybových alebo záujmových aktivitách. To sa však musíme postarať o areál a vybudovať ho. A určite by som do nášho programu práce s nimi rada vniesla viac intelektuálne stimulujúcich aktivít, resp. rada by som docielila väčšiu rozmanitosť, tak aby si každý klient mohol nájsť niečo, v čom sa nájde.
Čo by ste odkázali, prípadne ako by ste povzbudili iných riaditeľov zariadení, aby túto situáciu zvládli čo najlepšie?
Veď oni by mali povzbudiť mňa 🙂 No keď sa teda pýtate, tak ja len toľko, že verím, že to spolu zvládneme a že keď bude treba, budeme si vzájomne nápomocní. Možno iba radou či pekným slovom – aj to niekedy dokáže zázraky.