„Nie je zvon ako zvon, to vedeli aj starí Bratislavčania.“ Takto začína príbeh zo známych Dunajských povestí Márie Ďuríčkovej. V ďalšej časti nášho seriálu vám prezradíme jeho tajomstvo.
Niektoré zvony znejú ako hrmenie nad Dunajom, zvuk iných letí povetrím ako výkrik, alebo majú nežný zvuk ako strieborné hrkálky. Zo všetkých prešporských zvonov mal najzvláštnejší zvuk ten na radničnej veži. Keď sa rozoznel, Bratislavčania sa zastavovali a počúvali – akoby im udieral rovno do srdca. Tu je jeho tajomná história.
Neďaleko Laurinskej brány býval kedysi zvonársky majster Fabián so svojou krásnou ženou Idou. Veľmi sa ľúbili a žili si šťastne, pretože ani o peniaze nemali núdzu. Majster bol dobrý zvonár, dokonca aj magistrát si u neho objednával zvony pre mestské veže. Raz mu zaklopal na dvere samotný starosta Bratislavy, aby sa popýtal, ako ide výroba zvona pre Michalskú vežu. Zvonár ho zdvorilo pozval dnu a štedro pohostil, starosta však nevedel odtrhnúť oči od krásnej Idy. Tú vznešený pán tiež očaril a obdivovala jeho spôsoby, ale aj obrovský smaragdový prsteň na ruke..
Keď zvonár dokončil vzácny zvon, starosta ho opäť navštívil, aby mu osobne poďakoval. Zároveň mu ponúkol ešte významnejšiu zákazku – zhotoviť obrovský zvon pre mestskú radnicu. Mal byť taký veľký, aby ho ani traja chlapi neobčiahli a jeho zvuk sa mal niesť na tri míle. Ida mala veľkú radosť a Fabián sa pustil do práce. Do dielne prichádzal za úsvitu a končil po zotmení, manželka mu to však nevyčítala. Bol rád, akú trpezlivú ženu si zobral, až kým raz nezapočul vtipkovať dvoch strážnikov o tom, že starosta dobre vedel, prečo mu dáva takú náročnú prácu a kým je on v dielni, on mu navštevuje ženu.
Zvonár tomu nechcel veriť, ale na druhý deň sa vrátil domov skôr a milencov prichytil akurát, keď bol veľkomožný pán na odchode. Zvonár sa tváril akoby nič a požiadal ho, aby mu dodal ešte viac striebra na zvon. Keď však odišiel, Ida mu po hádke neveru priznala. Tvrdila, že starosta ju vydieral, že ak nebude súhlasiť, zruší zákazku. Fabián jej neuveril a rozhodol sa, že ženu opustí a mešťanostovi sa pomstí.
Na druhý deň miešal v obrovskom kotli roztavenú meď, keď vošiel do dielne starosta s mešcom striebra. Začal toliare hádzať do rozžeraveného kovu a rozprával o zvone, akoby sa nič nestalo. „Ty, Fabián, budeš spolu so mnou so zvonom navždy spojený. Je to naša spoločná práca.“ Do majstra vošiel veľký hnev. Starosta mu zvádza ženu a ešte sa bude chváliť jeho vlastnou robotou. V tej chvíli ho sotil do obrovskej nádoby..
O pár dní už zvon visel na radničnej veži a dunivo hlaholil na tri míle. Bratislava však už nikdy nevidela ani starostu, ani zvonára. A ľudia si šepkali, že od žiaľu sa pomiatla starostova manželka. Tvrdila že zvon jej udiera priamo do srdca a blyští sa v ňom niečo zelené – rovnaký odtieň, ako smaragd prsteňa, ktorý darovala manželovi k svadbe.
Zdroj: Dunajské povesti, Mária Ďuríčková
