Dva príbehy debnárskeho majstra Jána Bakoša z Modry

879
Dva príbehy debnárskeho majstra Jána Bakoša z Modry
Dva príbehy debnárskeho majstra Jána Bakoša z Modry

História nášho regiónu je poskladaná z množstva udalostí, faktov a dátumov. Zdanlivo neovplyvniteľná imaginárna matéria, ktorá si žije vlastným životom. Faktom však je, že ju vytvárame my. Zakaždým faktom a udalosťou sa skrýva ľudský príbeh, tisíce ľudských príbehov, ktoré formovali našu spoločnosť. Úlohou historickej pamäti je rozpletať tieto príbehy, aby sme poznali našu minulosť a ľudí, ktorí ju pred nami utvárali.

V prachu dejín zapadol aj osud jedného z najlepších debnárskych majstrov, ktorého poznali v širokom okolí, debnárskeho majstra Jána Bakoša.

Ján Bakoš sa narodil v Modre 14. decembra 1906 do rodiny zámočníckeho majstra Karola Bakoša, ktorý mal pri dome malú dielňu. Bol majstrom svojho remesla, okrem zámkov a kľúčov vyrábal aj rôzne kované a liatinové predmety. Jeho syn Ján však po otcovi zdedil iba zručnosť, ktorú využil pri úplne inom remesle, ktorým bolo debnárstvo.

Debnárov vinohradnícka Modra potrebovala, a tak sa po vyučení rýchlo chopil príležitosti. V roku 1931 si otvoril vlastnú debnársku dielňu v ktorej bolo zamestnaných až 10 tovarišov. Pracovať u majstra Bakoša bolo v debnárskej brandži prestížou. V dielni sa vyrábali  sudy, putne, vane, kade, šechtáre a ďalšie drevené výrobky. Najdôležitejším a najvyhľadávanejším tovarom však boli sudy, ktoré odchádzali do domov vinohradníkov v Modre i na široký trh. Debnárska dielňa vyrábala z dubových fošní  dúžky, ktoré sa skladali do obručí a sťahovali do požadovaného tvaru. Ján Bakoš bol majstrom vo výrobe veľkorozmerných sudov, preto bol známy na Morave, v Čechách, Maďarsku i Rakúsku.

Prosperujúca dielňa umožnila zručnému debnárovi zmodernizovať prácu a rozbehnúť veľký remeselný podnik. V roku 1935 sa oženil s Emíliou Patákovou a založil si rodinu. Tu sa Bakošov debnársky príbeh končí a začína úplne iný príbeh. Príbeh o odvahe a o dobe, ktorú sme opäť vytvárali my.

Po roku 1948 bol debnársky podnik Jána Bakoša znárodnený. Kedysi vychytený debnár zostal bez práce. Živnostníka odmietli vlastní spoluobčania, vinohradníci u ktorých v pivniciach doposiaľ stáli jeho sudy. Ako miestneho boháča mu nielenže neumožnili zamestnať sa v novovzniknutom družstve, ale na základe rozhodnutia ľudosprávy bol poslaný ako nespoľahlivá osoba na prevýchovu do vojenského pracovného tábora (PTP). V marci, keď začína robota vo vinohradoch bol spolu s ďalšími živnostníkmi eskortovaný do českého zberného tábora v Bíline a odtiaľ do Plzne – Line na stavbu letiska. V neľudských podmienkach, bez rodiny a základných životných potrieb, holými rukami staval letisko a „ideologicky“ sa vzdelával.

Za mužovu niekdajšiu zručnosť trpela aj manželka s troma deťmi. Priam dojímavo znejú prosby, ktoré každý mesiac adresovala politickým elitám budujúcim socializmus.

V liste prezidentovi Zápotockému píše: „Uisťujem vás, vážený pán prezident, že môj muž sa nikdy nechoval nesociálne. Niet možnosti bez mužovej pomoci dorábať pôdu a zobrať úrodu, ktorú všetku odovzdávam na kontingenty, obraciam sa na vás s dôverou, že pochopíte moju situáciu a umožníte ako najvyšší veliteľ československej brannej moci, aby môj muž nebol ďalej držaný ako vojak, ale aby sa mohol zapojiť do práce, ako ostatní občania…“

Po dlhých naliehaniach a prosbách začiatkom roka 1954 prišla Emílii Bakošovej odpoveď od  robotníckeho prezidenta, vyučeného zámočníckeho majstra Antonína Zápotockého: „k Vaší žádosti vám sďěluji, že Vaše žádost o propuštění Vašeho manžela s vojenské služby byla zamítnuta.“

Možnosť vrátiť sa domov dostali PTP-áci z Modry, medzi nimi i Ján Bakoš, až v marci  roku 1954.

Ján Bakoš neprišiel z tábora zlomený, Modrania ho poznali ako veselého človeka. Debnárstvo vykonával po večeroch ako koníček, vyrábal  a opravoval sudy pre priateľov až do predčasnej smrti v roku 1965.

Ján Bakoš podobne ako väčšina vychýrených remeselných majstrov zostal prítomný vo svojich výrobkoch, jeho sudy sú dodnes súčasťou reprezentačných priestorov historických pivníc a múzeí, okrem značky JB ho môžete spoznať i prostredníctvom troch kružníc na čele jeho sudov.

Artefakty z pozostalosti po Jánovi Bakošovi postupne digitalizujeme, aby sme priniesli verejnosti odkaz o jeho živote a pôsobení. Ide o viaceré druhy debnárskeho náradia, sudy, ako aj fotografie znázorňujúce debnársku dielňu a činnosť ľudí v nej zamestnaných. Dokumentujeme aj rôzne písomnosti vrátane korešpondencie Emílie Bakošovej, ktorou sa snažila o prepustenie jej manžela z tábora nútených prác.  Zdigitalizované materiály sú k dispozícii v online databáze pamiatok kraja na https://pamiatky.bratislavskykraj.sk. Dávajú nám príležitosť lepšie si predstaviť a precítiť osudy konkrétnych ľudí, ktoré tvoria malé dejiny nášho kraja.

Autor: Agáta Petrakovičová Šikulová