Evla Vlašičová (1976) je slovenská fotografka známa svojím experimentálnym prístupom k fotografii. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým fotografickým technikám, ako napríklad kyanotypii, výtvarnej fotografii, grafike, a často kombinuje tieto postupy s inými výtvarnými technikami. Svojimi dielami zdôrazňuje krehkosť, nehu či bezmocnosť. Venuje sa aj tvorbe umeleckých 3D objektov, pričom kombinuje rozličné materiály a techniky. Výrazne sa inšpiruje slobodou, ktorú sama vníma aj v osobnom živote – napríklad symbolicky kráča naboso od roku 2015 ako výraz svojej voľnosti.
Evla Vlašičová sa dlhodobo zúčastňuje podujatí, ktoré organizuje Malokarpatské osvetové stredisko v Modre. Niekoľko rokov sme jej fotografie mali možnosť vidieť v súťaži AMFO, pravidelne vystavuje na Salóne výtvarníkov a tiež pripravuje výtvarné workshopy.
Ponúkame Vám možnosť nahliadnuť do tvorby a života Evly Vlašičovej pri čítaní nasledujúcich riadkov.
Pamätáte si na prvé stretnutia s výtvarným umením?
Vyrastala som na rozprávkach, ktoré boli vždy nádherne ilustrované, takže som obľubovala nielen magické príbehy, ale aj pestré obrázky. Do môjho detského srdiečka sa navždy zapísali Ľ. Fulla, A. Brunovský, M. Benka, H. Zmatlíková, O. Zimka, Š. Cpin a ďalší. V ľudovej škole umenia som sa oboznámila s tvorbou autorov slovenskej výtvarnej moderny, a hoci som ako dieťa ťažko chápala štylizáciu a abstraktnú tvorbu, zvedavosť ma nútila skúmať, čo výtvarníkov primälo maľovať inak, než svet človek vidí. Časom som pochopila, že každý svet vidí inak, a tak ho potom aj zobrazuje a odovzdáva ďalej – či už divákom v obrazoch, alebo poslucháčom v hudbe.
Ako ste sa dostala k fotografii a aké techniky používate?
Do maturity som neustále kreslila, no keď človek prestane, stratí zručnosť. Fotografia mi pomohla nahradiť schopnosť kresliť a neskôr som cez ňu rozvinula svoj výtvarný prejav. Po období digitálnej tvorby, ktorá mi neponúkala hmatateľné výsledky, som sa obrátila ku klasickým postupom v tmavej komore, neskôr som sa dostala aj k iným ešte pôvodnejším fotografickým technikám. V podstate vo fotokomore je možné úplne všetko, čo aj v digitálnom priestore, len to trvá dlhšie a pracuje sa nie s myšou a kresliacim perom, ale rukami a nožničkami a ďalšími pomôckami, ktorými sa vytvárajú nové vrstvy.
Vaša tvorba nie je klasická fotografia. Prečo vás oslovili iné techniky?
Nemala som digitálnu kameru, len starú filmovú zrkadlovku na dokumentovanie rodiny, a provizórnu fotokomoru. Hľadala som teda možnosti, pri ktorých človek nepotrebuje dokonalé podmienky, v ktorých vznikali prvé fotografické obrazy. Ako najjednoduchšia aj najdostupnejšia sa mi zdá kyanotypia. Technika však nie je podstatná – každá umožňuje neskôr upravovať obraz podobne ako digitálne súbory.
Dlhoročne ste sa zúčastňovala AMFO. Čo pre vás znamenalo AMFO?
AMFO je súťaž pre amatérskych fotografov, kde som nemala ambíciu zvíťaziť, pretože umenie nemožno exaktne merať – jeho podstata spočíva v pocitoch. Fotografia (obraz) je len forma záznamu myšlienky, o ktorú sa chce autor podeliť, diskutovať, počuť názor iných. AMFO je skvelá príležitosť rozvinúť debaty, nadviazať známosti s ľuďmi, ktorí na svet hľadia cez objektív. Ak niekto fotografuje, znamená, že stojí o komunikáciu. A komunikácia je to, kvôli čomu je človek na Zemi.
Odporúčala by ste amatérskym fotografom AMFO?
Jednoznačne áno! Treba mať odvahu tvoriť, vytrvalosť učiť sa, pokoru prijímať iné názory a prípadnú kritiku – v ľubovoľnom poradí.
Momentálne pre MOS pripravujete workshopy kyanotypie. Prečo je zaujímavá táto technika?
Ako som už spomínala, kyanotypia patrí medzi najjednoduchšie najdostupnejšie a najbezpečnejšie techniky. Netreba k nej špeciálne laboratórne podmienky, v podstate ju človek vie urobiť aj doma v kuchyni, pričom na to stačí svetlocitlivý roztok, denné svetlo a čistá voda. Prvá fotografka, ktorá touto technikou spracovala rastlinné motívy, vôbec nepoužívala kameru. Výsledok je v nádherných odtieňoch modrej.
Čomu sa momentálne venujete?
Mám pocit, že svet je presýtený obrazmi najrôznejšieho druhu a preto som si dala oddych od aktívnej tvorby. Začala som sa starať o opustený vinohrad, čo sa mi darí, a fotokomoru nahradila vínna pivnica. Stále však tvorím – teraz formujem krajinu a s manželom vyrábame víno.
Aké sú vaše ďalšie plány v oblasti výtvarného umenia?
Samozrejme, človek nestratí videnie, keď sa prestane pozerať do hľadáčika. Nápady prichádzajú stále. Realizovať sa môžem pri tvorbe etikiet na naše vína a pripravujem aj diela na Salón výtvarníkov, ktorého sa zúčastňujem veľmi rada. Okrem toho, blížia sa Vianoce a to je čas, keď sa venujem tvorbe pohľadníc každému človeku osobne na mieru. Dostať pohľadnicu je v čase rýchlych správ a okamžitých hlásení, často neosobných, veľmi príjemné.
Ako sa Vám spolupracuje s Malokarpatským osvetovým strediskom v Modre?
Vynikajúco! Som vďačná za existenciu tohto strediska, ale najmä za ľudí, ktorí s nami umelcami pracujú a často musia byť vyzbrojení nadľudskou trpezlivosťou a pochopením pre rozlietané tvorivé duše.
Zúčastňujete sa i iných podujatí Malokarpatského osvetového strediska?
Veľmi rada! Salón výtvarníkov, Výtvarné spektrum, koncerty a výstavy iných umelcov – vždy ide o príjemné stretnutia.
