Historické parky a záhrady Veľkej Bratislavy

Na území Slovenska začíname evidovať prejavy záhradnej tvorby od čias neskorého stredoveku. Stredoveké európske mestá boli na zeleň a záhrady chudobné, čo súviselo s vtedajším nazeraním človeka na prírodu.

Mestá boli navyše z obranných dôvodov chránené hradbami, a neposkytovali preto dostatok priestoru na veľkorysé záhradné úpravy. Aj stavebný vývoj Bratislavy limitovalo takmer 500 rokov mestské opevnenie, ktoré na pokyn kráľa Ondreja III. začali budovať v roku 1297. V období do 15. storočia bola väčšina domov v Bratislave drevená alebo hrázdená. Ulice neboli súvislo uzatvorené, meštianske domy stáli jednotlivo uprostred hospodárskych dvorov so záhradami, až počas 15. storočia voľná zástavba ustupuje súvislej zástavbe a drevené domy nahrádzajú murované. Väčšie plochy záhrad boli súčasťou kláštorných komplexov a niektorých mestských palácov a domov významných občanov, ako napr. záhrady v zadných traktoch kanonických domov.

Vývoj záhradnej tvorby na Slovensku, a samozrejme aj v Bratislave, má svoje špecifiká, ktoré súvisia s politickými pomermi v krajine. Éra tureckej nadvlády v období 16. až 17. storočia nad časťou dnešného Slovenska trvala 150 rokov. Uhorsko sa rozdelilo na tri časti, územie dnešného Slovenska a západ Uhorska, tzv. Uhorské kráľovstvo, ovládol Ferdinand I. Habsburský. Hlavným a zároveň korunovačným mestom sa stala v roku 1536 Bratislava. To na jednej strane prinieslo do mesta významný politický vplyv, ale vojny s tureckou armádou boli finančne veľmi náročné a neostávali dostatočné zdroje na jeho rozvoj. V období po ukončení tureckých výbojov (po r. 1699) zaznamenalo mesto prudký rozmach, ktorý však ukončila strata postavenia ako hlavného mesta Uhorska v roku 1784. Pre vývoj záhradnej tvorby uvedené skutočnosti znamenali, že sa na naše územie ťažšie šírili nové myšlienky a postupy, a preto sa uplatňovali v porovnaní s ostatnými krajinami s určitým časovým posunom.

V urbanistickej štruktúre Bratislavy sa historická zeleň zachovala v dvoch základných polohách. Prvú reprezentujú plochy zelene, ktoré boli pri vývoji urbanistickej štruktúry rešpektované a ostali zachované ako historické záhrady a parky vo svojej pôvodnej výmere až do súčasnosti. Na druhej strane sú plochy, ktoré dnes existujú len vo forme fragmentov a sú len anonymnou súčasťou iných objektov.

Kláštorné záhrady

Kláštorné záhrady patria v Bratislave k najstarším záhradným úpravám. Od 13. storočia sa v stredovekom meste začali usádzať mníšske rády. Počas rokov postupne pribúdali, a tak vznikli viaceré kláštorné komplexy (františkánov, klarisiek, uršulínok, milosrdných bratov, kapucínov, alžbetínok a Notre Dame), ktorých súčasťou boli menšie či väčšie záhrady. Na začiatku druhej polovice 13. storočia sa v Bratislave usadili františkáni a vybudovali tu komplex s kláštorom a ranogotickým kostolom, ktorý bol vysvätený v r. 1297. Súčasťou komplexu bola aj rozľahlá záhrada obohnaná kamenným múrom a rajský dvor uzavretý v átriu kláštornej budovy. Podobu záhrady poznáme z Marquartovho plánu mesta z roku 1765, kde sú znázornené obe záhrady, jedna väčšia s lichobežníkovým pôdorysom, ktorá leží východne od kláštora, a menšia záhrada – rajský dvor uzavretý medzi budovami. Väčšia záhrada sa členila na tri časti, z ktorých každá bola rozdelená navzájom kolmými cestičkami zbiehajúcim sa do stredu plochy na štyri záhony. Rajský dvor bol rozdelený do kríža vedenými cestičkami na štyri rovnaké časti. Záhrada si svoju podobu a funkciu zachovala do roku 1896, kedy bol v spolupráci s Okrášľovacím spolkom zbúraný záhradný múr a nahradil ho ozdobný železný plot. Záhrada dostala novú parkovú úpravu a slúžila všetkým obyvateľom mesta. V druhej polovici 20. storočia bolo v záhrade detské ihrisko a koncom 90. rokov pod plochou bývalej záhrady vybudovali podzemné garáže a nadzemný priestor obnovili v historizujúcom duchu. Novodobé riešenie prevzalo členenie plochy na štyri časti dvoma navzájom kolmými chodníkmi (v smere sever-juh a východ-západ), ktoré v strede vytvárajú menší kruhový priestor. Excentricky je umiestnená fontána či studňa, ktorá má pravdepodobne pripomínať fontánu „s výbornou horskou vodou“, ktorú spomína J. M. Korabinský aj M. Bel.

Hradné záhrady

Za jednu z najstarších záhradných úprav na území Bratislavy sa považuje okolie hradného paláca. O vzhľade tejto záhrady v stredoveku sa zachovalo len veľmi málo informácií a možno ich odvodiť z poznatkov o samotnej budove hradu či areálu a na základe iných podobných objektov. Vzhľad záhrady tak musíme odvodzovať aj z poznatkov o iných stredovekých hradných záhradách, v ktorých sa okrem prevažujúcej úžitkovej funkcie objavovali aj okrasné prvky ako trávové lavičky, altánky, fontány a pod. Bližšie informácie máme až z rytín z konca 16. storočia, na kolorovanej medirytine J. Hoefnagela a F. Hogenberga z roku 1572 je hradná záhrada obkolesená vysokým múrom, plocha záhrady je rozdelená vysokým, pravidelne upraveným živým plotom na tri časti. Prvá časť prilieha k palácu a nie sú v nej zakreslené žiadne stromy, pravdepodobne ju tvorila len nízka zeleň, trávnik a pod. Druhá je upravená na dva terasové stupne, na každom sú vysadené stromy v pravidelných rozstupoch, pravdepodobne ide o ovocné stromy, ktoré boli v stredovekých záhradách veľmi obľúbené. Medzi múrom a terasami je tretia časť záhrady, rozčlenená na jednotlivé záhony, jemné čiarky znázorňujú, že každý druhý záhon má inú výsadbu. Zvyšnú časť hradného kopca pokrývali vinohrady, v ktorých vidno solitérne roztrúsené stromy. Počas ďalších rokov záhrada prešla rôznymi vývojovými štádiami, za najvýznamnejšiu považujeme úpravu hradných záhrad za vlády Márie Terézie. V roku 1766 určila Mária Terézia Bratislavský hrad za sídlo uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželky Márie Kristíny (dcéry Márie Terézie) a vydala pokyn na ďalšie úpravy paláca a jeho areálu. Za vrcholnú úpravu hradných záhrad považujeme realizáciu, ktorú možno približne vymedziť obdobím rokov 1778-1780. V roku 1781 sa Albert Sasko-Tešínsky ujal úradu v Bruseli a Bratislavský hrad dal Jozef II. upraviť na seminár pre výchovu katolíckeho duchovenstva. Počas trvania seminára sa využitie záhrad podriadilo úžitkovým potrebám a potrebám výučby, ktorej súčasťou bola aj praktická výučba ovocinárstva, zeleninárstva a pod. Po odsťahovaní seminára do Trnavy adaptovali celý areál na príkaz cisára Františka I. v roku 1802 na kasárne a odovzdali ho vojsku. Vojenským účelom slúžil hrad až do roku 1945. Rozsiahly požiar v roku 1811 zmenil hrad na ruinu a poškodil aj záhrady. Záhrada bola obnovená v roku 2016 do barokovej podoby z rokov 1778-1780 (rekonštrukcii hradnej záhrady sa venuje príspevok E. Wernerovej).

Veľké palácové záhrady

V roku 1536 sa Bratislava stala hlavným mestom Uhorska a sídlom uhorských vládnych orgánov. Nové pomery si vyžadovali rozsiahlu stavebnú činnosť, ale hospodársky a stavebný rozvoj v 16. a v 17. storočí výrazne limitovala zlá politická situácia a nedostatok finančných prostriedkov, keďže obrana proti Turkom bola veľmi nákladná. Aj napriek týmto obmedzeniam prítomnosť ústredných orgánov krajiny pritiahla do mesta najvýznamnejších cirkevných hodnostárov a vysokú šľachtu, ktorá si budovala paláce zodpovedajúce ich postaveniu. Tak vznikli aj veľkolepé palácové záhrady (Pálffyho, Lippayova, Wesselényho), ktoré boli v tej dobe preslávené v celom Uhorsku. Počas 18. storočia, po porážke Turkov a protihabsburských povstaní, zažíva mesto obdobie všeobecného rozmachu, Bratislava naďalej ostáva hlavným a korunovačným mestom Uhorska. V meste sa natrvalo usadili mnohí príslušníci šľachtických rodov, budujú sa nové domy, kostoly a paláce v barokovom slohu. Keď v roku 1775 dala Mária Terézia zbúrať mestské hradby, nastal ďalší stavebný rozvoj mesta. V tomto období vznikli aj výstavné paláce a letohrádky s priestrannými záhradami (Grassalkovichova, Medická a Erdödyovská záhrada) za obvodom mestského opevnenia. Zmeny postihli aj mnohé pôvodne renesančné paláce a záhrady, ktoré boli pretvorené v novom, modernom barokovom slohu.

Lippayova záhrada (Arcibiskupská záhrada) patrila v 17. storočí medzi najvýznamnejšie záhrady v Uhorsku. Rozkladala sa okolo paláca, ktorý bol sídlom ostrihomského arcibiskupa. Jej história sa začína v rokoch 1553 až 1568, najväčší rozkvet záhrada zažila v období od roku 1642 do roku 1666, keď bol uhorským arcibiskupom bratislavský rodák Juraj Lippay. Pôvodná záhrada bola veľkoryso prebudovaná v neskororenesančnom (manieristickom) slohu. Podobu záhrady nám verne sprostredkováva rytina M. Langa z roku 1663 (Facies totius horti), podľa ktorej sa môžeme veľmi dobre orientovať. Obsahuje aj smerovník s označením svetových strán a písmenami sú označené jednotlivé budovy či časti záhrady. Záhrada obdĺžnikového tvaru je orientovaná smerom východ-západ a obohnaná vysokým múrom. Na východnej strane ju pozdĺž celej strany ohraničuje budova paláca a priľahlé priestory. Hlavná kompozičná os záhrady vychádza zo stredu paláca a prechádza celou záhradou až ku grotte (označenej písmenom G). Časť záhrady bližšie pri paláci je rozdelená na 24 štvorcových záhonov, z ktorých niektoré majú mimoriadne bohatú ornamentálnu výzdobu. Jednotlivé záhony sú lemované živými plotmi a ozdobené rastlinami v nádobách. V línii hlavnej kompozičnej osi prechádzajú záhradou pergoly pokryté rastlinami, ktoré vyzerajú ako tunely. Dve kratšie pergoly sa nachádzajú aj v severnej časti záhrady. Druhá časť záhrady je rozdelená na tri väčšie záhony s vysadenými ovocnými stromami a od okrasnej časti ju oddeľuje pergola. V severozápadnom rohu záhrady vidíme do obvodového múru zakomponovanú pustovňu, socha jedného z eremitov výrazne presahuje cez múr. Ide o naozaj obrovskú sochu, ak jej výšku odhadneme podľa múru, tak môže merať 6 až 7 metrov. Rovnako vysoké je súsošie v Parnase v protiľahlom rohu záhrady.

Príchod baroka v 18. storočí znamenal výraznú zmenu aj pre Lippayovu záhradu, ktorú v období, keď bol arcibiskupom I. Esterházy, prebudovali. Barokovú podobu záhrady môžeme odvodiť z grafického listu Martina Engelbrechta a F. B. Wernera z roku 1735. Grafika znázorňuje časť záhrady v okolí letohrádku, ktorý ležal na ukončení pohľadovej osi, vychádzajúcej z budovy paláca. V strede znázornenej kompozície je fontána s troma poschodiami, po oboch stranách sú dva veľké štvorcové záhony (spolu štyri), každý rozdelený cestičkami na osem trojuholníkových záhonov. Z kresby môžeme identifikovať zložité ornamenty záhonov, ktoré mohli byť vytvorené kombináciou rastlín a farebného štrku. Každý jednotlivý trojuholníkový záhon je lemovaný nízkym pravidelne strihaným živým plotom, s vysokou pravdepodobnosťou z krušpánu. Veľké záhony majú po obvode tvarované stromy, ktoré pôsobia výrazne architektonickým dojmom. V popredí kompozície sú dva obelisky. Celé výtvarné dielo oživujú prechádzajúce sa postavy oblečené v honosných šatách. V pravom dolnom rohu vidíme pri práci záhradníka, ktorý hrabľami upravuje cestičku.

Osud paláca a záhrady je úzko spätý s politickými pomermi v krajine – po skončení tureckého nebezpečenstva sa sídlo ostrihomského arcibiskupa vrátilo na svoje tradičné miesto do Ostrihomu a celý areál postupne strácal na význame. Budovu paláca pridelili armáde, k jej úpadku prispel aj požiar. V roku 1845 v ňom zriadili vojenskú nemocnicu, ktorou palác ostal do konca 30. rokov 20. storočia. Veľké časti priľahlých záhradných pozemkov sa rozpredali ako stavebné pozemky. Do súčasnosti sa zo záhrady zachoval len fragment, ktorý obkolesuje budovu paláca zo západnej strany.

Menšie renesančné a barokov é záhrady

Počas renesancie nastáva rozvoj prírodných vied a zvýšený záujem o poznávanie prírody a v Európe vznikajú prvé botanické záhrady a aj záhrady, ktoré sa špecializovali na pestovanie liečivých rastlín, ktoré sa dali využiť v lekárstve. Pôdorysné členenie týchto záhrad bolo pravidelné, záhony boli sprístupnené cestičkami. Ako prvá takáto záhrada v Bratislave sa spomína záhrada lekára Purkichera, ktorý mal kontakty so slávnym botanikom K. Clusiom, pôsobiacim vo Viedni.1 Purkicher sa zaoberal pestovaním nielen liečivých rastlín, ale aj vybraných druhov horskej flóry, dovtedy v Bratislave neznámych. Informácie o tom, kde záhrada ležala, sa nám nezachovali, predpokladá sa, že to bolo v okolí Suchého Mýta. Viac informácií sa zachovalo o Heindlovej botanickej záhrade. Tá sa rozkladala v susedstve Pálffyho záhrady medzi dnešnými ulicami Zochova a Kozia v blízkosti palisád.

Záhrada pri neskorobarokovom paláci kniežaťa Leopolda de Pauli reprezentuje významný prírodný priestor, ktorý sa zachoval z 15. storočia. Palác kniežaťa de Pauli bol postavený v rokoch 1775-1776 pre hlavného správcu cisárskych majetkov na bývalom kráľovskom pozemku. Tento palác mal ako jediný v 18. storočí, okrem prepoštského paláca na Kapitulskej ulici, pravidelné nádvorie a väčšiu záhradu. V tom období v nej vybudovali prízemnú budovu, nazývanú hudobný pavilón, o ktorom sa nesprávne traduje, že v ňom koncertoval mladý Franz Liszt. V rokoch 1960-69 bol palác adaptovaný pre potreby Univerzitnej knižnice. Súčasná úprava záhrady evokuje pôvodné barokové členenie záhrady.

Prírodno – krajinárske parky

Počas 18. storočia sa výrazne zvýšil počet obyvateľov Bratislavy, v roku 1780 ich bolo okolo 35 000. Priamym odrazom rastúceho počtu obyvateľov bol stavebný ruch a s tým spojený územný rozvoj mesta. To vyvolalo tlak na všetky voľné plochy a ani mnohé záhrady sa nevyhli zastavaniu, prípadne ich rozparcelovali na budúcu výstavbu domov. V najbližšom okolí centra mesta však obyvatelia stále nachádzali prírodné prostredie, ktoré slúžilo ako zázemie pre pobyt vo voľnej prírode.

Sad Janka Kráľa bol založený v r.1774-76 ako prvý verejný park v strednej Európe. Nachádza sa na ploche bývalých dunajských ostrovov. Priestor bol komponovaný do podoby 8 ramennej hviezdice, ktorá vznikla vyrúbaním stromov v pôvodnom lužnom lese. Na základe rozhodnutia mestských úradov boli pri každej ceste – ramene hviezdy – vysadené aleje, tak vznikla Sternallee (Hviezdicová aleja). Boli vysadené 2 jelšové, 2 topoľové aleje a po jednej aleji z javorov, vŕb, brestov a jaseňov.

Táto pravidelná dispozícia parku sa zachovala až do prvej tretiny 19. storočia, keď ju nahradili voľným, prirodzeným členením plôch. Iniciátorom tejto úpravy bol starosta Námer, vykonaním záhradníckych prác poverili Karola Rittera. Úpadok parku nastal počas 2. svetovej vojny, počas ktorej zo strategických dôvodov vyrúbali mnohé hodnotné stromy, umelecké predmety boli poškodené a zničené. Po vojne park postupne pustol a chradol. Súčasnú podobu získal po rekonštrukcii, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1977-1983. Jej cieľom nebol návrat do pôvodnej podoby, ale vyzdvihnutie prírodno-krajinárskej koncepcie, ktorá je na ňom najcennejšia. Park bol vybavený novými kruhovými odpočinkovými plochami so znameniami zverokruhu, fontánou a drobnou architektúrou, boli vybudované široké asfaltové chodníky, budova bufetu a oddychový priestor. Medzi prírodno-krajinárske parky v Bratislave zaraďujeme aj Horský park v mestskej časti Staré Mesto a park pri kaštieli v Rusovciach.

Komponované prírodné priestory

V období baroka sa začali objavovať špecifické zásahy do vidieckej krajiny, ktoré sa inšpirovali princípmi aplikovanými v mestskej zástavbe. Mestské vzory, pod ktorými rozumieme najmä geometrizáciu pôdorysov, priame cesty uľahčujúce pohyb, ostré a prehľadné členenie priestorov, sa premietli aj do krajinných kompozícií. Aj v okolí Bratislavy vzniklo v 18. storočí niekoľko prírodných priestorov, v ktorých sa uplatnili spomínané barokové princípy: Bažantnica v Jarovciach, Pálffyovská obora vo Vlčom hrdle a Arcibiskupská obora v Podunajských Biskupiciach. Prírodný priestor Železnej studničky, ako obľúbeného rekreačného priestoru Bratislavčanov, sa začal formovať v neskoršom období, začiatkom 19. storočia.

Bažantnica vznikla v druhej polovici 18. storočia, v roku 1786 ju spomína J. M. Korabinský v diele Geograficko-historický a produktový (hospodársky) lexikón Uhorska ako „Fassengarten pri mestečku Kittsee“. Aj keď leží na území Slovenska, jej osud je spätý s týmto blízkym mestečkom v Rakúsku. V ňom sa nachádza tzv. Nový zámok, ku ktorému patrila. Zámok postavili na začiatku 17. storočia a v rokoch 1730-1740 ho na barokový prestaval Pavol Anton Esterházy. V tom období pravdepodobne vznikla aj bažantnica, ktorá slúžila ako priestor na poľovačky. Bažantnica nepravidelného šesťuholníkového tvaru vznikla úpravou pôvodného lesa, ktorý ostal v poľnohospodársky využívanej krajine zachovaný. Takmer celý priestor bol obkolesený meandrom dunajského ramena, cez ktoré viedol kamenný most s dvoma oblúkmi, a celý areál bol oplotený kamenným múrom. Bažantnica bola rozdelená hviezdicovo usporiadanou cestnou sieťou, ktorú tvorí osem ramien s centrálnym kruhovým priestorom. Približne v takejto podobe sa priestor zachoval až do roku 1945, kedy prichádza k postupnej devastácii. V roku 1947 bol múr rozobratý a aj ostatné stavebné objekty postupne chátrali. V súčasnosti je Bažatnica málo známym prírodným priestorom, v ktorom ostala čiastočne zachovaná pôvodná hviezdicovitá dispozícia. Stromoradia, ktoré lemovali jednotlivé komunikácie, už dožívajú, z mohutných líp ostali zachované len torzá. Dvojoblúkový kamenný most cez pôvodné dunajské rameno je v havarijnom stave, ale stále je pôsobivým architektonickým doplnkom. Rameno Dunaja sa zachovalo len v podobe terénnych depresií a dotuje ho výhradne podzemná voda, vytvárajúca v ňom väčšie či menšie vodné plochy.

Vilové záhrady a záhrady medzivojnového obdobia

Na konci 19. storočia začali v okolí Horského parku a Hlbokej cesty vznikať vily so záhradami, ktoré patrili bohatým mešťanom. Jednou z takýchto víl so záhradou bola aj Prüger–Walnerova. Vybudovali ju na vyvýšenom mieste na Havlíčkovej ulici. Záhrada bola rozdelená na dve časti – okrasnú a úžitkovú, na terase pri dome bol malý bazén na kúpanie. V južnej, úžitkovej časti boli 3 skleníky a budova kotolne. Zamokrenú časť záhrady odvodňoval melioračný systém. Záhradu krášlila drobná architektúra: schodisko, sochy, odpočívadlo a pod. V súčasnosti je priestor sčasti zastavaný, sčasti rozparcelovaný. Jadro záhrady ostalo zachované, tvorí ho zamokrená plocha s takmer prírodným charakterom. Skleníky sa zachovali len v torzách, lepšie je zachovaná budova kotolne.

Kochova záhrada

Kochova záhrada sa nachádza v mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, vo vilovej štvrti západne od ulice Palisády, v priestore vymedzenom ulicami Partizánska, Staroturský chodník a Bartoňova. V rokoch 1929-30 tu bola dokončená stavba sanatória MUDr. K. Kocha so záhradou, ktorej riešenie dispozične a materiálovo nadväzovalo na budovu. Jej biologickú časť navrhol a zrealizoval mlyňanský záhradník Jozef Mišák. Vo výsadbách boli v hojnej miere použité aj vždyzelené druhy z pestrej škály drevín Arboréta Mlyňany a záhrada s výmerou 4 500 m2 sa stala výberom a počtom druhov významným dendrologickým objektom. Areál je situovaný na svahu so severovýchodnou expozíciou, v nadmorskej výške 195 až 210 m n. m. Svahovitý terén bol upravený a sprístupnený schodiskami a chodníkmi. Záhrada pôvodne slúžila pacientkam sanatória, jej súčasťou bol aj bazén, drobná architektúra a sochárska výzdoba (obr. 9). Do roku 1945 bol objekt v súkromnom vlastníctve, potom prešiel do rúk štátu. V súčasnosti je záhrada vo vlastníctve Ministerstva vnútra SR.

Kochova záhrada predstavuje významný objekt záhradnej architektúry v celoslovenskom meradle, ktorý však vzhľadom na svoj stav vyžaduje rýchly odborný zásah. V dôsledku dlhodobo nedostatočnej údržby, ktorá v posledných rokoch úplne absentovala, prišlo k narušeniu porastovej štruktúry a k zmenám svetelných a mikroklimatických pomerov. V porastoch prevládli druhy, ktoré sú konkurenčne silné a svojím mohutným vzrastom vytláčajú iné, náročnejšie či menej životaschopné druhy. Pri budúcej obnove záhrady by sa mal rešpektovať aj jej dendrologický resp. zbierkový charakter, lebo predstavuje jednu z etáp vývoja slovenskej záhradno-architektonickej tvorby. Záhrada by aj v budúcnosti mala plniť nielen estetickú a rekreačnú či liečebnú funkciu, ale zároveň si zachovať svoju kultúrno-historickú a vedeckú hodnotu.

Autorka: Ing. Tamara Reháčková, PhD., Národný Trust n.o.