„Vláda nám mala povedať, že sa očkujeme kvôli sebe. Nie odmeňovať nás za to, že využijeme možnosť ochrániť si zdravie.“ Prečítajte si rozhovor o veľkokapacitnom očkovacom centre Bratislavského kraja, o vládnych stimuloch, ale aj brzdách, o úlohe župy v pandémii a o ľuďoch, ktorých sme zaočkovali.
Mgr. Ivana Šurinová pracuje na odbore zdravotníctva od roku 2018. Vyštudovala ošetrovateľstvo a pred príchodom na Úrad BSK pracovala napríklad pre TTSK, Fakultnú nemocnicu Trnava či detské kardiocentrum. Manažuje všetky procesy vo veľkokapacitnom očkovacom centre, rovnako aj výjazdy mobilnými očkovacími jednotkami v regióne.
Kde vás zastihol začiatok pandémie?
Počas jarných prázdnin 2020 na lyžovačke v Taliansku. Vrátila som sa prechladnutá, a keď som počula, čo sa na nás valí, rovno som zostala doma v karanténe. Potom prišli prvé prípady v našom kraji. Na našom odbore sme začali takmer ihneď nosiť rúška. Nevedeli sme, čo nás čaká, ale chránili sme sa, aby sme nevypadli z práce, keď to príde.
Kedy ste začali reálne riešiť pandémiu?
Vo februári sme objednávali bavlnené rúška a postupne ich distribuovali školám, zariadeniam sociálnych služieb a lekárom v kraji. Neskôr začali ochranné pomôcky vo veľkom distribuovať Štátne hmotné rezervy, jar 2020 sme strávili ich balíčkovaním a rozvážaním. Pre zdravotníkov sme vypracovávali postupy a v zariadeniach sociálnych služieb sme testovali prvými krvnými testmi.
Leto bolo pokojné a na jeseň udrel vírus naplno. Čakali ste to?
My sme nespali na vavrínoch ani v lete. Pripravovali sme sa na druhú vlnu, robili sme zásoby ochranných pomôcok, vypracovávali postupy. Keď prišlo v novembri celoplošné testovanie a bolo zrejmé, že logisticky hrozia zlyhania, rozhodli sme sa, že do toho ideme naplno a obyvateľom kraja pomôžeme aj my. Z ľudí na odbore a z úradu sme postavili testovací tím a vytvorili mobilné odberové miesto, ktoré zastrešilo Bratislavu aj obce. Spätná väzba od ľudí bola výborná. Možno aj to zohralo úlohu v tom, že sme sa takmer bez váhania pustili do očkovania, keď to bolo potrebné.
Kedy ste prišli k myšlienke vytvoriť veľkokapacitné očkovacie centrum?
Keď sme začali prepočítavať. Prvé dáta sme mali už v januári po očkovaní kritickej infraštruktúry. Nevychádzalo nám to. Ak by očkovali len lekári v ambulanciách, očkovali by sme niekoľko rokov. Preto nám bolo jasné, že je nutné očkovať veľkokapacitne a čo najviac zefektívniť a skrátiť jednotlivé procesy. Začali sme dizajnovať župné veľkokapacitné očkovacie centrum. Na papieri sme sa dostali k počtom, ktoré by znamenali, že dokážeme veľmi rýchlo očkovať nielen Bratislavu, ale aj celý kraj. Jednotlivé procesy sme doladili vo februári v župnej poliklinike v Karlovej Vsi, to bol náš očkovací pilotný projekt. Od marca sme už naplno fungovali v Národnom futbalovom štadióne a okrem jednej prestávky očkujeme dodnes.
Aká je úloha župy v pandémii?
Obrovská. Našou povinnosťou nebolo ani testovanie, ani očkovanie, ani desiatky ďalších úkonov. Robili sme to preto, aby sme pomohli obyvateľom. Do nášho veľkokapacitného očkovacieho centra nechodili len ľudia z kraja, ale celého Slovenska. Myslím, že počas pandémie župa ukázala, že vie byť rovnocenným partnerom štátu.
V čom konkrétne?
Viac kompetencií by sme mali mať napríklad pri obstarávaní. Mali sme zviazané ruky a museli neustále čakať na štát. Brzdili nás ľudia, ktorí pandémiu riadili od stola. Mali sa prísť pozrieť k nám, ako sa to robí poriadne, efektívne a hlavne v teréne a praxi. Počas očkovania nás napríklad neuveriteľným spôsobom spomaľoval prihlasovací systém NCZI. Keď sme spustili náš vlastný, všetko išlo ako po masle. A tých príkladov je omnoho viac.
Vláda prišla s viacerými stimulmi na podporu očkovania. Pomohli?
V prvých mesiacoch sa očkovali ľudia, ktorí chceli ochrániť seba a okolie, boli zodpovední. Bolo ich však menej, ako sme dúfali, a vláda začala vymýšľať rôzne motivačné programy. Odmeny nefungovali vôbec. Slováci reflektovali na zákazy. To, čo sa dialo u nás, je príklad, ako sa to robiť nemá. Akosi sme nepochopili, že sa očkujeme pre seba – aby sme neochoreli a nezomreli. Málokto tiež pomyslel na to, že očkovaním ochráni blízkych a pomôže lekárom, sestrám a zdravotníctvu pred kolapsom. Najsilnejšou motiváciou boli teda obmedzenia, či už doma, alebo pri cestovaní.
A čo hovoríte na lotériu či 300-eurový bonus?
Hnevá ma fakt, že vláda zo spoločných peňazí podpláca ľudí, aby si ochránili svoje zdravie a život. Aj keď sme však s takouto formou odmeny nesúhlasili, jej získavanie sme podporovali, najmä pri imobilných ľuďoch.
Je ešte nejaký spôsob, ako zvýšiť zaočkovanosť v kraji?
Okrem komunikačnej kampane úradu si myslím, že sme to dokázali očkovaním v teréne. Samozrejme, že prioritne sme jazdili do zariadení sociálnych služieb či za imobilnými ľuďmi. Napríklad keď ministerstvo povolilo tretie dávky pre seniorov, v krátkom čase sme zaočkovali klientov vo všetkých zariadeniach v kraji, nielen v našich župných.
Ale späť k otázke. Výjazdy robíme aj do obcí v regióne, prísť môže ktokoľvek. Prekvapilo by vás, koľko ľudí presvedčila jednoduchá vec – že sa môžu dať zaočkovať pár metrov od domu. Tieto výjazdy pokladám za nesmierne dôležité a podali sme počas nich vyše 5 000 dávok vakcín.
Čo vás čaká, keď zavriete očkovacie centrum?
Budeme sa naplno venovať stratégii rozvoja zdravotníctva v kraji. Samozrejme, ak bude potrebné pomôcť obyvateľom v rámci postcovidovej starostlivosti, zvážime ďalšie aktivity. Verím však, že vírus postupne zoslabne a vrátime sa do normálu.
