Malokarpatské mestá a dediny majú charakteristické viac či menej zachovalé pôvodné urbanistické štruktúry v rámci ich historických centier.
Pôvodne veľkorysé parcely vinohradníckych domov sa postupným dostavaním ďalších domov a prestavaním pôvodných hospodárskych budov zmenili na husto zastavané dvory, ktoré pripomínajú skôr ulice, známe sú pod pojmom „spoločný dvor“.
Za bránami a pitvormi (prejazdmi) sa nachádza svet, ktorý je skrytý pre očami verejnosti. Je medzistupňom medzi verejným priestorom ulice, námestia a súkromným dvorom. Tento poloverejný dvor má podobné poslanie ako vnútroblok, pavlač , sprístupňuje obyvateľom ich byty, domy a zároveň umožňuje ich vzájomnú komunikáciu. Je typickým pre historickú zástavbu vinohradníckych miest. Každý dvor je iný, má svoj fyzický aj sociálny rozmer. Fyzický v zmysle stavieb ako takých, sociálny ako viac či menej funkčné vzťahy. Obidve tieto polohy sa navzájom ovplyvňujú.
Ako vznikol “spoločný dvor”
Rača, Svätý Jur, Pezinok, Modra a iné mestá sú známe svojou vinohradníckou tradíciou. Tá je stále prítomná v podobe pôvodných domov, ktoré vyjadrovali potreby a možnosti svojich staviteľov a užívateľov. Domy boli pôvodne takmer len s vinohradníckou funkciou, každý dom patril pôvodne jednému vlastníkovi. Boli postavené prevažne z kameňa, podpivničené plytkými klenutými pivnicami. Mali jednoduchú dispozíciu – kuchyňa, komora, izba, pričom bohatšie domy mali aj ďalšie miestnosti (napríklad reprezentatívne a pod.). Súčasťou domov boli rôzne hospodárske stavby, ktoré vytvárali zázemie pre hospodársku činnosť a tvorili s domom jednotný celok. Nakoľko hlavnou činnosťou bolo vinohradníctvo, boli to najmä prešovňa, pivnice, chlievy a maštale. Domy sa postupne delili medzi príbuzných, tým sa počet vlastníkov vo dvore zvýšil. V bočných alebo v zadnom trakte bývali mladší členovia rodiny, čeľaď, nájomníci, prípadne učni či tovariši. Nebolo však obvyklé prestavovať a meniť funkciu hospodárskym budovám, prístavbám, nakoľko obyvatelia boli bytostne závislý od hospodárstva. Obývali malý počet izieb, generácie sa delili o spoločné bývanie. Bolo bežné, že v jednej izbe bývala viacpočetná rodina aj so starými rodičmi, prípadne inými príbuznými. Spoločne bol teda užívaný pitvor, dvor, studňa, prípadne preš, práčovňa, kuchyňa na pečenie chleba a podobne. Za obytno-hospodárskou časťou boli záhrady.
Priemyselná revolúcia pozmenila životný štýl. Zamestnanie, ktoré nebolo spojené s obrábaním vinohradov, poľnohospodárstvom, prípadne remeslom, si nevyžadovalo predchádzajúce priestory, ktoré sa postupne prestavovali. Vlastnícke vzťahy a užívanie niektorých priestorov sa komplikovali, bolo rešpektované tzv. Zvykové právo, ktoré v rôznych obmenách pretrváva až dodnes.
Prerušenie tradície
Tradičné využitie spojené s vinohradníctvom, prípadne inou poľnohospodárskou činnosťou, postupne prestalo byť aktuálne a najmä v priebehu 2 pol. 20 storočia sa vinohradnícke domy prispôsobujú novým požiadavkám obyvateľov. Odsun pôvodných vlastníkov po vojne, socialistické hospodárenie, vykorenenie – to všetko prispelo k narušeniu väzieb a vzťahov, čo sa prejavilo na hmotnej kultúre bývania.
Nové potreby
Potreby obyvateľov sa menili ako aj štandard bývania, boli to najmä požiadavky na hygienické zázemie, zlepšenie teplotechnického stavu, svetelných pomerov, prestavby hospodárskych stavieb na obytné, vytváranie nových dispozícií s kúpeľňou a WC, zväčšovanie okien, prestavba striech. Najvýraznejší dosah mali zmeny vlastníkov. Zmeny sa začali prejavovať na úrovni architektonickej (prestavby, nadstavby, rekonštrukcie), ale aj urbanistickej, keď sa z pôvodne uzavretých priestorov stávajú verejné. Vo väčších mestách sa pôvodne vinohradnícke domy a dvory premenili na verejné prevádzky, obchody, pasáže, prechodné ulice (Pezinok, Bratislava). V niektorých prípadoch bola pôvodná urbanistická štruktúra zachovaná, zmeny sa udiali najmä v rámci vnútorných dvorov (MPR Svätý Jur).
Posledný vývoj
Za posledných cca 20 rokov prišlo opäť k urýchleniu zmien v rámci vlastníckych vzťahov a využitiu domov, opäť narástli požiadavky na ich využívanie ( zlepšenie, technického stavu budov, parkovanie, využitie podkrovia pre účely bývania…). Prišli nový obyvatelia, bez prechádzajúceho vzťahu k danému miestu, hľadajúci primerané bývanie, zázemie pre svoj život. Nové odpredaje opäť skomplikovali vlastnícke, ale aj osobné vzťahy. Zahustenosť a počet obyvateľov v rámci dvorov sa zvýšil.
Spoločný dvor – realita bývania v súčasnosti, pozitíva, negatíva, najvážnejšie problémy
Spoločné dvory majú rôzne podoby: od príjemných intímnych pobytových priestorov až po bezútešné parkoviská. Ich využitie závisí od mnohých faktorov: počet vlastníkov vo dvore, priestorové a iné možnosti. Obytné dvory vytvárajú priestor pre život, ľudia ich môžu využiť pre posedenie, či oddych, podobne, ako terasu, alebo balkón. Vďaka množstvu bytov a domov je však dvor častokrát skôr ulicou, prípadne parkoviskom, ktoré problematicky slúži na odparkovanie áut. Samosprávy sa snažia riešiť problémy parkovania v meste práve odsunom áut do dvorov. V prípade spoločného dvora to však je vážny problém nielen nedostatočných parametrov na vjazd a výjazd, ale napríklad aj z hľadiska prístupu požiarnikov a pod.
Stavby v spoločných dvoroch, problematická legislatíva
Domy v uličnej fronte sú z architektonicko-historického hľadiska najhodnotnejšie. Jedná sa prevažne o pôvodné stavby, niektoré z nich sú zapísané ako kultúrne pamiatky. Ich čelné fasády sú tvárami verejného priestoru ulice. Vzťahuje sa na ne ťažisková pozornosť pri obnove, sú predmetom ochrany, nariadení pamiatkového úradu aj kontroly. Sú „na očiach“, preto je vo verejnom záujme, aby boli chránené a udržiavané. Tým, že dvor žije vlastným životom a nie je kontrolovaný okom verejnosti, stavby vo vnútornom bloku sa prestavujú a dostavujú častokrát nelegálne. Čierne stavby sú bežnou praxou: deje sa to, čo v minulosti. Mladšia generácia rieši problém bývanie ďalším „prílepkom“, nadstavbou a podobne. Je veľa stavieb, ktoré boli prestavané už dávnejšie – pôvodne hospodárske budovy sa začali využívať na bývanie, ich legitimitu nikto neriešil. Pokiaľ sa vlastníci rozhodnú uviesť veci do právneho stavu (zmena účelu využitia), čaká ich komplikovaná cesta – a nielen ich, ale aj úradníkov na stavebnom úrade, či iný orgán štátnej správy. Týka sa to vlastníckych vzťahov, sietí, parkovania. Paralelou je spoločné užívanie priestorov v bytovom dome a s tým súvisiace spoločenstvá vlastníkov. To však v prípade spoločného dvora nie je možné, rodinný dom v spoločnom dvore je nepoznaný termín, ktorý nepozná výnimky. Užívanie spoločných priestorov by mohlo byť konštituované nie len zákonom o spoločnom vlastníctve, ale aj obdobou spoločenstva vlastníkov, dohodou o užívaní spoločného vlastníctva v spoločnom dvore.
Sociálny rozmer spoločných dvorov
Bývanie v spoločnom dvore už nie je o súžití v rámci rodiny, rôznorodí obyvatelia žijú v tesnej blízkosti. Tento stav je premenlivý, kúpami, predajmi sa obyvatelia obmieňajú, a tak musia spolu žiť aj ľudia rôznych sociálnych úrovní, návykov, temperamentu. Nevyspytateľnosť susedských vzťahov je príčina neobľúbenosti bývania v spoločnom dvore. 58 Spoločný dvor je pre verejnosť symbolom určitého sociálneho nedostatku, najmä keď sa jedná o historickú budovu, ktorej rekonštrukcia má mnohé ďalšie obmedzenia a úskalia. Pôvodná zástavba je veľmi hustá, obložnosť sa stálymi dostavbami, prestavbami obytných podkroví stále zvyšuje. Domy stoja v tesnej blízkosti, normy o odstupoch, insolácii tu nie sú platné. Ľudia si vidia „do hrnca“, chýbajú vonkajšie pobytové priestory. Často práve tieto priestory sú zdrojom konfliktov, a tým aj ďalších problémov, či dôvodom zníženia kvality bývania. Konflikty sa týkajú využitia dvora, prisvojovanie si časti dvora. Ľudia sa často riadia nepísanými zákonmi, ktoré zároveň porušujú. Situácia sa však v poslednom čase mení. Napriek nevýhodám kupujú domy ľudia so záujmom o autentické bývanie v určitej komunite. Investovať do domu v spoločnom dvore nie je jednoduché rozhodnutie. Niekedy sú to finančné možnosti, nutnosť, niekedy očarenie z pôvodnosti a charakteru domu. Treba si však uvedomiť, že spolu s domom človek kupuje aj časť dvora a stáva sa jeho súčasťou tak fyzickou, ako aj sociálnou.
Skúsenosti s užívaním spoločného dvora
Moje skúsenosti v danej problematike som získala na vlastnej koži, náhodnou kúpu starého domu vo Svätom Jure. Náš život v rámci dvora je určený spolužitím so susedmi. Spoločný život, ako akýkoľvek iný, vyžaduje toleranciu a prispôsobenie sa navzájom, diplomaciu. Moje vlastné skúsenosti sú veľmi podobné tým, s ktorými som sa stretla vo svojom okolí: nutnosť uskromniť sa, prispôsobiť daným podmienkam, akceptovať existujúce, byť tolerantný k fyzickému aj sociálnemu prostrediu. To nie sú práve hodnoty, ktoré vyznáva a propaguje súčasná spoločnosť.
Viaceré podobné názory vyplynuli aj z malého prieskumu, uskutočneného vo Svätom Jure
Aké sú podľa vás pozitíva bývania v spoločnom dvore?
– Nevidíme v našom prípade pozitíva bývania v spoločnom dvore. Je to v podstate ako bývanie v menšej bytovke.
– Kontrola pohybu cudzích osôb, väčší pocit bezpečia.
– Susedia si vedia navzájom poskytnúť pomoc. Vedia si postrážiť dom v prípade neprítomnosti, vyniesť aj smetiak, upozorniť na nejaký nedostatok.
– Výpomoc susedov, financovanie spoločných záležitostí, bezpečnosť, nízka cena nehnuteľnosti.
Aké sú podľa vás negatíva bývania v spoločnom dvore, čo vám najviac vadí?
– Nedostatočné súkromie. Malý vonkajší priestor pre deti. Okrem kontroly pohybu cudzích osôb kontrola aj domácich a tiež návštev.
– Sused suseda šmíruje – pozoruje.
– Nerešpektovanie nočného kľudu.
– Opravovať v spoločnom dvore niečo je niekedy problém. Každý chce niečo iné a za iné peniaze.
– Neistota z predaja susedovej nehnuteľnosti, rôzny životný rytmus / životný štýl rodín, voľne pobehujúci domáci miláčikovia, obmedzené súkromie.
Ste prevažne spokojní s bývaním v spoločnom dvore?
– Nie sme veľmi spokojní v takomto druhu bývania, ale zase je to lepšie ako 50 rodín v paneláku.
– Prevažne nie, už som si zvykla, ale nie na 100%.
Čo by ste chceli zmeniť, zlepšiť?
– Posunúť domy a vytiahnuť plot.
– Zatiaľ si rozumieme, ale príchod akéhokoľvek iného člena, ktorý nie je zvyknutý na toto súžitie, prináša napätie a potenciálne konflikty.
– Menej ľudí v 1 dvore.
– Uviesť nového kupujúceho do zvykových práv vo dvore (spoločné studne, pivnice, parkovanie…).
Vízia pre spoločné dvory
Dá sa chápať bývanie v spoločnom dvore ako pozitívum? Môže byť niečím príťažlivé? Jednotlivé domy, viac či menej architektonicky príťažlivé a hodnotné, vytvárajú určitý špecifický poloverejný priestor. Ten by mal byť pre ľudí, ktorí ho obývajú, príjemným životným priestorom, nie nutným zlom. Práca architektky ma priviedli k mnohým ďalším spoločným dvorom a ich problémom. Je zaujímavé hľadať správne riešenie v komplikovanej situácii. Rekonštrukcie samotných domov vyžadujú hľadanie atypických riešení. Zdá sa mi vhodné hľadať v rámci dvora priestor, ktorý by mohol byť využívaný pre posedenie, oddych (aj v rámci strechy). Riešenie dvora ako celku nebýva súčasťou zadania, ostáva na rozhodnutí obyvateľov, ako s týmto priestorom naložia a akým spôsobom ošetria prípadnú spoločnú investíciu do spoločného priestoru. Takmer neriešiteľný je problém parkovania, ktoré podľa môjho názoru do obmedzeného priestoru dvora nepatrí, len v prípade, ak sú na to podmienky vhodné (proporcie, prejazdnosť). Vnútorný dvor by mal byť „obytným“, kultivovaným prostredím, nie len nejakým podružným chodníkom k domu. Humanizácia dvorov je spôsob, ako ich urobiť príťažlivejšie a príjemnejšie. Na to by mohli poslúžiť jednoduché prostriedky: kultivácia prostredia zeleňou, prvkami drobnej architektúry, údržba, čistota. Úpravy dvorov budú postavené na obyvateľoch a ich invencii, aktivite. Pozitívne, pekné príklady väčšinou motivujú k činnosti. Je však potrebné hľadať tiež formu spoločenskej dohody o užívaní dvora (podobne ako spoločenstvo vlastníkov), kde by boli pre všetkých jasné podmienky a pravidlá spolužitia.
Otváranie dvorov
Na príkladoch zo susedných mestečiek v Hornom Rakúsko je vidieť, kam môže smerovať vývoj vinohradníckych domov a spoločných dvorov. Vlastníci, ktorý sa starajú, udržujú a kultivujú svoje prostredie, poznajú tradíciu a kontinuitu svojho majetku. Viaceré dvory sa stali verejnými, požívajú sa ako príjemný priestor pre posedenie počas vinárskych akcií. 61 U nás je možné sledovať tento trend tiež. Počas hodov, slávností, vinárskych akcií (malokarpatská vínna cesta) otvárajú vinári svoje dvory a pivnice, prezentujú intímne prostredie, ktoré nie je bežne vidieť. Má to svoje čaro, autentickosť, a to je niečo, čo ľudí priťahuje.
Autorka: Mgr. arch. Lucia Marušicová
