Dá sa o ňom povedať veľa. A stále by to bolo málo – Milan Lasica.
Navrhli ste stretnutie v kaviarni hotela, ktorý je súčasťou moderného obchodného centra. Boli ste tu dávno pred touto stavbou. Aké boli vaše obľúbené miesta vtedy?
Okolo Národného divadla a na Dunajskej ulici, kde som býval. Dlho som si nevedel predstaviť, že by som žil inde ako v centre, no potom som 15 rokov žil v Karlovej Vsi. Teraz bývam na Dostojevského rade, takže som sa vrátil do centra. Keď som bol malý, Dostojevského rad bol už na okraji mesta, kúsok od továrenskej štvrte. Tá ulica sa volá „rad“ preto, lebo domy boli len na jednej strane cesty, druhou viedli koľajnice. Dnes sú tu už domy po oboch stranách, tak neviem, či to nepremenujú.
Mohla by to byť Lasicova ulica.
Smiech.
Máte už niekde svoju ulicu?
Chvalabohu, nemám.
Kým je to len ulica… taký Kalašnikov…
Lenže on tú zbraň vymyslel a myslím si, že svoju úlohu vykonávala veľmi usilovne.
Ale je to stále zbraň.
Nás kedysi zaujímali winchestrovky z románov Karla Maya. Požičiavali sme si ich, keď to bola zakázaná literatúra.
Hrávali ste sa na Indiánov?
Áno, práve pred Národným divadlom. Chcel som byť Old Shatterhand, no kamaráti mi to nechceli dovoliť: vraj si to nezaslúžim. Tiež ma bavilo dívať sa z okna na Dunajskú ulicu, a keď bola veľká premávka, prešlo za deň aj šesť, sedem áut. Dal sa tam hrať futbal aj to, čomu sa hovorilo soritaž.
Aj sa Vám podarilo rozbiť okno?
Určite, aj útek sa mi podaril. Tiež sme sa hrávali na zbúraniskách po bombardovaní a na Bratislavskom hrade. Tam sme chodili počas vyučovania.
Poza školu?
Poza školu sa hovorí spisovne. Hovorovo sa hovorí ulievali sme sa a po bratislavsky, že sme blicovali. A ešte sme chodili do Kina Čas, kde premietali väčšinou americké grotesky alebo dokumenty. Furt. Dookola.
Kto vám písal ospravedlnenky?
Nebolo treba, zdrhli sme z vyučovania tak, že si to učitelia nevšimli a počas vyučovania sme sa ešte vrátili.
Čo vás nebavilo?
Nič ma nebavilo. Predmety ako matematika a fyzika boli pre mňa vzdialené a nemal som silu, aby som prenikol do tajov týchto krásnych vied. Najviac ma bavil basketbal a prestávka.
Divadlo muselo byť pre vás vykúpením – žiadna matematika a fyzika.
Áno, lebo Einsteina mohol hrať aj človek, ktorý nevedel narátať do troch. K divadlu ma priviedol môj strýko herec a moja nevlastná sesternica, herečka Eva Krížiková. V 50. rokoch som videl všetko, čo sa v Bratislave hralo a očarilo ma to. Ani nie tak hry ako atmosféra. Keď sa opona otvorila, do hľadiska zavanula zvláštna vôňa. Bola to vôňa líčidiel.
Vy sa tiež nechávate pri hraní líčiť?
Nikdy.
Kedy ste sa prvý raz postavili na javisko?
Ešte počas strednej školy. So spolužiakmi sme naštudovali jednoaktovú satirickú burlesku od Jána Kalinu – Brvno. Vtedy som sa prvýkrát predstavil ako herec, režisér aj dramaturg.
Mali ste trému?
Áno. Bolo to zvláštne napätie a to mi ostalo. Keď sa však ozval prvý smiech, veľmi som sa upokojil.
Je smiech stále to, čo vás dokáže na javisku upokojiť?
Áno. To je jediné, kvôli čomu robím to, čo robím. Smiech je pre mňa droga. Neviem, či sa z toho budem musieť liečiť, keď prestanem hrať.
Máme za sebou 50. výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy. Vtedy ľuďom do smiechu nebolo. Ako tieto udalosti zmenili váš život?
Po krutých 50. rokoch priniesli tie 60. viac voľnosti. Vyzeralo to tak, že na dvere klope sloboda a zaklopal niekto iný. Poznamenalo to životy tisícov ľudí, aj môj. Mňa s Julom Satinským vyhodili z divadla, zo všetkých médií aj zo Slovenska. Chvíľu sme ešte mohli pracovať v Česku, ale aj to nám potom zatrhli. Vyzeralo to, akoby sme my dvaja zapríčinili to, prečo sem prišli spojenecké vojská. Vtedajší riaditeľ televízie povedal: „O pol roka po Lasicovi a Satinskom ani pes neštekne“.
Tá prognóza mu nevyšla.
A dôkaz toho je, že dnes neviem, ako sa volal.
Čo presne ste robili 21. augusta 1968?
Bol som na dovolenke na Liptove pri Hybe. Zrazu začal niekto búchať v noci a kričal: „Rusi sú tu!“ Tanky sa valili po ceste, domáca začala zhromažďovať potraviny, ako keď sa čaká na vojnu. Keď som sa vrátil do Bratislavy, zažil som ešte eufóriu generálnych štrajkov, demonštrácií, solidarity a potom nastalo zlovestné ticho.
Začala sa normalizácia.
Zvláštne. Dialo sa niečo nenormálne a nazvali to normalizácia. Rozbehli sme sa po Čechách a Morave a hrali aj 30 predstavení mesačne. Nonstop sme boli v aute, až sme havarovali. Zrazu sme nevedeli, či má zmysel o niečo sa usilovať. Otec, zamestnaný ako ekonóm na JRD v Lamači, mi ponúkol miesto kŕmiča dobytka.
Nestali ste sa ním. Je niečo, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Chcel by som zažiť v golfe „hole in one“.
Keby ste mali vyššiu moc niečo zmeniť, pod aké rozhodnutie by ste sa podpísali?
Také, aby sa ľudia prestali sťažovať. Nikdy sme sa nemali tak dobre ako teraz. Viem, nie všetci sa majú rovnako dobre, ale ide práve o to, pochopiť to. Neexistuje, aby sme sa mali všetci rovnako dobre alebo zle, ako to chceli komunisti. Rovnakosť k ničomu dobrému nevedie. Čítal som prieskum, podľa ktorého ste v celosvetovom meradle bohatý už vtedy, keď vlastníte chladničku. To si treba uvedomiť.
Šťastný človek, ktorému sa to podarí. Vy ste šťastný?
To nie je trvalý jav. Šťastný môžete byť párkrát v živote. Trvá to možno minútu, možno deň, ale nemôžete mať pocit šťastia permanentne. Spokojnosti áno. A v tomto smere som na tom veľmi dobre.
Ďakujeme za rozhovor.
