Norbert Žilka: Alzheimerovu chorobu vysvetľuje zrozumiteľne aj pre laikov

230

Jeden z júlových podvečerov sa v Malackách niesol v znamení vážneho ochorenia ľudského mozgu. Reč bola o Alzheimerovej chorobe aj o vzniku knihy Alzheimer (Malý sprievodca Alzheimerovou chorobou). Do priestorov Pálffyovského kaštieľa o tom prišli porozprávať autor knihy a neuroimunológ Norbert Žilka a ilustrátor knihy Andrej Wsól z Malaciek, ktorý zároveň diskusiu viedol.

Neuroimunológ Norbert Žilka sa zaoberá výskumom Alzheimerovej choroby už 22 rokov a podieľal sa aj na vývoji vakcíny proti tejto chorobe. Keďže už od detstva miloval komiksy, rozhodol sa, že niečo také by chcel mať aj vo svojej knihe Alzheimer. Komiksových majstrov si hľadal podľa obrázkov v internetovom vyhľadávači Google. Práve tam ho zaujal štýl Andreja Wsóla. „Bolo veľmi ťažké naňho nájsť kontakt,“ priznáva Norbert Žilka. Pár dní hľadal všade, kde sa dalo, až sa mu ho napokon podarilo vypátrať. „Potom Andrej nejakú dobu neodpovedal, ale ja som bol neodbytný. Bol som presvedčený, že toto chcem, že Andrej je ten človek, ktorý dokáže vizualizovať to, čo mám v hlave. Takže sme sa stretli. Andrej mi ukazoval portfólio svojich obrázkov, kde som pochopil, že jeho záber je obrovský. Mohol som si vybrať, ktorou cestou sa vydáme. Tak sme sa dohodli na jednom konkrétnom štýle, ktorý by sa mal objaviť v knihe. Som veľmi rád, že som na tom mohol s Andrejom participovať,“ povedal autor. Ilustrácie malackého umelca určite zaujmú viacerých čitateľov a, ako zaznelo aj z publika, z knihy „cítiť súzvuk duší autora a ilustrátora“.

Nadhľad v biologickej vede je základ

Vo svojom štýle písania sa Žilka nesnaží byť opisný. Do svojich textov rád pridáva istú dávku humoru, či uvádza príklady na lepšie pochopenie problematiky. Rovnako tvrdí, že vo všeobecnosti v biologických vedách môže mať v princípe každý pravdu. Preto aj on berie vedu s nadhľadom: „Závisí od toho, kto použije aký model, či sa na to díva sprava alebo zľava. Neexistuje tam jednotná pravda. Preto človek musí byť k vedeckému poznaniu trocha opatrný. Nemal by s ním narábať dogmaticky ani tvrdiť, že teraz som stopercentne presvedčený, že toto je moja pravda a pozrite sa, veď je tu 10, 20, 30, 80 článkov, ktoré to hovoria. Je tu totiž aj ďalších 80, ktoré hovoria niečo iné. Vo vede je veľmi dôležitý nadhľad, a to som sa snažil dostať aj do knihy. Tá je naozaj písaná na dnešnú dobu a možno o dva roky ju budem musieť prepisovať, lebo mnohé veci sa zmenia a úplne inak sa na to budeme dívať.“

Podnietil ho dopyt po informáciách

Podnetom na napísanie tejto knihy boli pacienti trpiaci poruchami pamäte (nielen Alzheimerovou chorobou) z Centra Memory a ich rodinní príslušníci, ktorí sa dožadovali informácií. Chceli vedieť, čo čaká ich alebo ich rodinného príslušníka. Dostupná literatúra však bola na hrane odbornosti. „Nemali to šancu podchytiť ľudia, ktorí nie sú v tej oblasti doma. Bolo tam veľa odbornej terminológie. Ľuďom to neprinieslo podstatnú informáciu. Nie každý príde na internet a vie si to nájsť. Všetko je v anglickom jazyku,“ popisuje Žilka. Povedal si preto: „Chcem napísať knihu pre všetkých – od histórie až po súčasnosť, aby vedeli, čo všetko sa udialo, čo to ochorenie reprezentuje, čo všetko sa odohráva v ľudskom mozgu. Aká je terapia a čo všetko môžeme urobiť pre pacientov.“ Dôležité bolo aj to, aby kniha bola napísaná ľahkou zrozumiteľnou formou.

Alzheimera môžu mať aj mladšie ročníky

Okrem toho, že je kniha určená pre rodinných príslušníkov pacientov s Alzheimerovou chorobou, tak je najmä aj pre mladú generáciu. „Tá má ešte stále šancu niečo pre seba urobiť,“ dopĺňa Žilka. Preto apeluje práve na mladých: „Nespájajme Alzheimerovu chorobu a demenciu s tým, že je viazaná len na vyšší vek. To nie je pravda. Máme tu veľké množstvo prípadov mladších pacientov. Tým, že mladší človek nemá tú informáciu, tak si povie, že to nemôže byť demencia, lebo tá sa týka ľudí nad 65 rokov a zanedbá to, nechá to tak.“

Aktívny životný štýl je kľúčový

Prevenciou je podľa autora knihy aktívny životný štýl. Ten zahŕňa činnosti, ktoré stimulujú mozog, napríklad učenie sa nových jazykov, motorických vecí, maľovanie, riešenie sudoku a iné. Nepatrí tam teda pasívne sledovanie televízora. „Musí to byť pestré a pravidelné,“ tvrdí Žilka. Ďalej je podstatné mať aj fyzickú aktivitu, ktorá nemôže byť hocijaká: „Musí to byť silová fyzická aktivita. Čiže nestačí sa prechádzať. Ten efekt na mozog je veľmi slabý. Potrebujeme robiť niečo, čo je zaťažujúce, čo nás doslova unaví, a musíme to robiť pravidelne.“ K prevencii proti Alzheimerovej chorobe napomáha aj správny spôsob stravovania.

Občas sa podľa neuroimunológa Žilku môžu vyskytnúť aj výnimky: „Nájdete aj ľudí, ktorí robili všetko preto, aby sa chránili a napokon narazia na nešťastnú genetiku, ktorá ich v celom tom procese znevýhodňuje. Ale samozrejme, keď si človek vyskladá svoj život tak, že robí preventívne veci, ako len môže, niekedy aj s tou genetikou vie vybabrať. Nie vždy, ale niekedy sa to dá.“

Ako sa Alzheimer prejavuje

Príznaky Alzheimerovej choroby nemusia vždy nutne znamenať len toto ochorenie. Prejaviť sa môže poruchami pamäte alebo orientácie v priestore a čase. Príkladom poruchy orientácie v priestore je, keď sa človek stratí na ceste, ktorou chodil pravidelne posledných 20 rokov a za bežných okolností by ju prešiel poslepiačky. Ďalšia skupina pacientov má zase problémy s rozhodovaním sa. Napríklad na križovatke nevedia vyhodnotiť, či môžu prejsť na zelenú alebo nie. Najmä u mladších vzdelaných ľudí (v 40. až 50. roku života), ktorí pracujú ako manažéri či herci, sa môžu vyskytnúť poruchy reči. Zrazu ten človek nerozumie iným ľuďom, keď mu niečo hovoria, respektíve nevie zadefinovať veci (neskôr napr. nevie, že jablko je jablko alebo že jablko je ovocie). Nasledujúcej skupine pacientov sa už venujú psychiatri, keďže sa u nich prejavujú zmeny správania, typické psychiatrické zmeny. Teda, že ľudia začnú robiť veci, ktoré nikdy predtým nerobili (pokojný človek je zrazu násilnícky). Podstatné je, že to musí byť náhla zmena a postupne sa to zhoršuje.

Pri všetkých príznakoch je dôležité, že trvajú minimálne 6 mesiacov, deje sa to postupne a pravidelne. Základ je všimnúť si, že človek, s ktorým žijeme pár desiatok rokov, je zrazu iný. Niekedy to môže byť záležitosť psychiatrie, a teda nemusí ísť nevyhnutne o neurodegeneračné ochorenie. Norbert Žilka však odporúča pre istotu navštíviť lekára: „Maximálne vám povie, že sa nič nedeje.“ Ak však človek príde v ranom štádiu ochorenia, stále sa s ním ešte dá pracovať. „Naviac prichádza obdobie, kedy – verím –  sa na trhu začnú objavovať lieky, ktoré budú schopné spomaliť ochorenie, a to bude fungovať naozaj len na skoré štádiá,“ povedal autor knihy.

Zdroj: malacky.sk, P. Arpášová