Pred vyše sto rokmi si jeden mladý muž v Pergine vo vtedajšom Južnom Tirolsku poznamenal do denníka niečo v zmysle: ´…dnes sa mi bude dobre zaspávať, zvíťazil som a nestálo to žiaden ľudský život…´ Zdalo by sa, že ide o nevinný prejav mladíckeho romantizmu, lenže… Lenže v Pergine vtedy sídlila letka rakúsko-uhorskej armády, vo svete zúril dovtedy nepoznaný vojnový bes, ktorý sme nazvali najprv Veľká a napokon Prvá svetová vojna a ten mladík bol stíhací pilot. A nie hocijaký pilot, ale „stíhacie eso“. Stíhacie eso, ktoré malo v tej dobe absolútny primát v počte zostrelov, pri ktorých musel poškodený nepriateľský stroj núdzovo pristáť, no posádka zostala pred paľbou leteckých guľometov ušetrená. A to aj za cenu ohrozenia vlastného života.
Chýr o tomto šľachetnom pilotovi sa šíril naprieč bojiskami a na oboch stranách frontu ho začali nazývať „Rytier oblohy“. Žiaľ, túženého mieru a konca nezmyselných ľudských jatiek sa nedožil. Pár mesiacov pred koncom vojny, 24. mája 1918, zahynul počas súboja s britskými stíhačkami 66. perute Kráľovského letectva nad vrchom Monte Coppolo. Pravdepodobne mu bola osudnou paľba Kanaďana, kapitána Williama Barkera, držiteľa Viktóriinho kríža (a neskoršieho prezidenta hokejového klubu Toronto Maple Leafs). O tri dni narušil pokojný priebeh pohrebu Rytiera oblohy nálet nepriateľských britských lietadiel. No nestrieľali, ani nezhadzovali bomby. Na veľké prekvapenie pohrebného sprievodu zhodili smútočný veniec.
O hrob Rytiera oblohy na miestnom vojenskom cintoríne v Pergine sa starala jeho snúbenica, dcéra zamestnanca miestnej prefektúry, Enrica Boneckerová. Až do svojej smrti v r. 1973. Nikdy sa nevydala a vraj stále spomínala na cinkot rytierových vyznamenaní, ktorý vždy sprevádzal jeho príchod. Na tom dnes opustenom hrobe stojí: Jozef Kiss, narodený 26.1.1896 v Prešporku…
Stíhacie eso, poručík Jozef Kiss sa narodil v Bratislave, na dnes už neexistujúcej Kopáčskej ulici, ktorá sa nachádzala v miestach, kde dnes stojí rozhlasová pyramída. Jeho otec pracoval ako záhradník na vojenskej škole, matka si privyrábala v tabakovej továrni. Ich hroby sa dodnes dajú nájsť na Martinskom cintoríne. Jozef Kiss najprv navštevoval bratislavskú reálku, no štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov nedokončil. Napokon doštudoval Odbornú kovorobotnú školu na Fajnorovom nábreží (dnešná SPŠS) a to aj vďaka podpore jej prvého riaditeľa Arpáda Bejczyho. Neurodzený pôvod a absencia maturity bola vo vtedajšej rakúsko-uhorskej armáde neprekonateľnou prekážkou vojenskej kariéry a povýšenia do dôstojníckej hodnosti. Keď do hotela v Insbrucku pozval Kissa k sebe samotný náčelník generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf, samoľúbi dôstojníci dali množstvom medailí ovenčeného Kissa najprv uväzniť „za bezočivosť“. No pred Kissovou šľachetnosťou nakoniec kapituloval aj skostnatený stavovský rakúsko-uhorský protokol. 25. mája 1918 cisár Karol I. udelil Jozefovi Kissovi hodnosť poručíka In memoriam. Takéto gesto urobil cisár počas Prvej svetovej vojny len dva krát.
Osobnosti Jozefa Kissa sa venovali vojenskí historici viacerých krajín, u nás najmä Juraj Červenka. O Kissa javila záujem aj verejnosť Prešporka. Na prevoz jeho ostatkov do rodného mesta a stavbu pamätníka prebiehala verejná zbierka naprieč celým sociálnym, národnostným a konfesionálnym spektrom. Od kopáčov hliny z Kopáčskej ulice až po židovského rabína. No prišli prevratné historické zmeny, ďalšia vojna, totality. Bratislava behom sto rokov na svojho rytierskeho rodáka zabudla… A pritom, koľko je takých vojnových hrdinov, ktorí si podmanili svojou čestnosťou, statočnosťou a predovšetkým ľudskosťou aj srdcia svojich nepriateľov?
Dnes sa naplnil niekoľkoročný sen niekoľkých nadšencov, milovníkov histórie a rojkov veriacich vo „večné hodnoty“. Vo vstupnom trakte SPŠS na Fajnorovom nábreží bola za účastí excelencií a oficialít odhalená pamätná tabuľa bratislavského rodáka, absolventa školy, stíhacieho pilota, poručíka Jozefa Kissa. Česť jeho pamiatke!
Som rád, že som mohol k plneniu dlžôb našej pamäte skromným dielom prispieť.
Rasťo Šenkirik
