Premena Bratislavskej župy počas industrializácie

3109

Dnešný Bratislavský samosprávny kraj s územím Bratislavy a s tromi okresmi Malacky, Pezinok a Senec má v porovnaní s inými krajmi malú rozlohu a z veľkej časti poľnohospodársky charakter.

Napriek tomu bolo jeho územie od konca 19. storočia jedným z hlavných centier rozvoja industrializácie a modernej infraštruktúry Slovenska. Jeho súčasť totiž tvorila priemyselná a dopravná aglomerácia Bratislavy. Sledované územie v plnej miere zasiahla prvá vlna industrializácie vo vtedajšom Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia. Táto sformovala charakter priemyslu Bratislavy a okolia na sto rokov. Treba však pripomenúť, že pre Bratislavu a niektoré ďalšie oblasti súčasného samosprávneho kraja mala význam už prvá ranná fáza industrializácie v 40. až 60. rokoch 19. storočia. Nástup modernej trhovej ekonomiky a tým aj priemyslu umožnila revolúcia 1848 – 1849, ktorá odstránila hlavnú prekážku rozvoja industrializácie − pretrvávanie konzervatívnych feudálnych pomerov, najmä poddanského vzťahu. Zrušenie poddanstva za výkup spôsobilo odliv pracovných síl z relatívne preľudneného vidieka do miest, aby tam pracovali v nových závodoch továrenského priemyslu. Zároveň začalo postupné odstraňovanie negatívnych faktorov hospodárskej politiky viedenského dvora voči Uhorsku. Veľkým ústupkom bolo najmä zrušenie colnej hranice medzi Rakúskom a Uhorskom v roku 1850, čo otvorilo trhy v rakúskej časti monarchie pre uhorské výrobky. Hospodárske a technologické zmeny však prichádzali spočiatku pomaly. Bol to dôsledok polovičatosti revolučných výdobytkov a Bachovho absolutizmu v 50. rokoch 19. storočia.

V období 40. až 60. rokov 19. storočia vznikli v Bratislave a okolí prvé podniky priemyselného charakteru, napríklad cukrovar bratov Kisslingovcov, tabaková továreň, mestská plynáreň. Zároveň začala výstavba prvých železničných tratí. Uvedením konskej železnice Bratislava – Trnava – Sereď do prevádzky na začiatku 40. rokov a dobudovaním prvej parnej železnice Viedeň – Bratislava – Pešť v roku 1848 sa Bratislava stala jedným z prvých železničných uzlov v habsburskej monarchii. Práve trate železníc určili, kde sa v nasledujúcich desaťročiach budú formovať hlavné priemyselné oblasti a centrá industrializácie. Charakteristickým príkladom na území Bratislavskej župy boli mestá Pezinok a Modra. Keďže mestské predstavenstvo Modry odmietlo konskú železnicu, vývoj priemyslu tu zaostával. Pezinok, napojený na železnicu sa stal dôležitým centrom tehliarskej výroby a oživenie zaznamenalo tunajšie baníctvo antimónu aj zlata. V Bratislave vznikali priemyselné závody najmä pozdĺž konskej železnice, ktorú v roku 1870 prebudovali na parnú trakciu. Od polovice 19. storočia rástol tiež dopravný význam Dunaja a bratislavského prístavu ako dôležitého prekladiska tovarov. Preto niektoré podniky využívajúce vodnú dopravu, ako napríklad rafinéria Apollo, boli založené blízko prístavu, kde zároveň viedla časť konskej, neskôr parnej železnice.

V poslednej tretine 19. storočia sa vývoj industrializácie v Uhorsku podstatne urýchlil, k čomu prispela hospodársko-politická emancipácia Zalitavska po rakúskouhorskom vyrovnaní v roku 1867. Uhorsko vyrovnaním získalo vlastný rozpočet a vytvorilo samostatné hospodárske ministerstvá. Charakteristickým znakom hospodárskej politiky uhorskej vlády v nasledujúcich desaťročiach bola cieľavedomá podpora industrializácie, najmä formou tzv. priemyselných zákonov. Tieto boli postupne prijaté v rokoch 1881 až 1907 a poskytovali novým alebo modernizovaných priemyselným podnikom dlhodobé daňové úľavy, dopravné zľavy na železnici, colné zľavy, bezúročné pôžičky a úvery so štátnymi zárukami. V niektorých prípadoch poskytovali dokonca priame finančné dotácie štátu, najmä na rozvoj textilného priemyslu, čiastočne aj strojárstva, chemického priemyslu, stavebníctva a iných odvetví. Industrializačná politika výrazne ovplyvnila tempo rozvoja a štruktúru priemyslu v celom Zalitavsku a osobitne v Bratislave. Od konca 60. rokov 19. storočia Uhorsko zaznamenalo rozmach hlavných znakov priemyselnej revolúcie, kam spadala továrenská strojová výroba, parný pohon, železničná doprava, výroba strojov strojmi, ako aj vedľajšie znaky, osobitne rozvoj obchodu, komerčného bankovníctva a prehlbovanie vplyvu finančného kapitálu. Od 90. rokov 19. storočia nastalo v Uhorsku vzájomné prelínanie znakov prvej a druhej fázy priemyselnej revolúcie, charakteristickej nástupom elektrického pohonu, spaľovacích motorov, elektrifikácie, elektrotechnického priemyslu, priemyslu organickej chémie a novým druhmi dopravy (elektrická trakcia, cestná a letecká doprava) a začiatkom mechanizácie poľnohospodárstva.

Väčšina uvedených znakov sa plne rozvinula na území Bratislavskej župy, kde Bratislava začala plniť úlohu jedného z kľúčových ohnísk industrializácie Uhorska. Jej postavenie v rozvoji uhorského priemyslu možno prirovnať k postaveniu Manchestru v Británii alebo Lyonu vo Francúzsku. Už v roku 1869 bola podľa vtedajšej štatistiky tretím najpriemyselnejším mestom Uhorska. V Bratislave nadobudol hlavný podiel textilný priemysel (bavlnárske závody Danubius a Cvernovka, závody na spracovanie ľanu, juty a konope Klinger a Kann, Kühmayerova továreň na vojenské epolety), chemický a gumárenský priemysel (závody anorganickej chémie Dynamit Nobel, rafinéria Apollo, gumárne Matador, závody organickej chémie Avenarius a Menzel), elektrotechnický priemysel (závod elektrických strojov Siemens, Továreň na káble, závod izolačných materiálov Gumon), potravinársky priemysel (pivovar Stein, Ludwigov mlyn a mlyn Helle, čokoládovne Stollwerck, vinárske závody a likérky Fischer, Geisler, Palugyay, Hubert a iné), kovospracujúci a čiastočne aj strojársky priemysel (smaltovne, muničný závod Roth, Marschalova továreň na hospodárske vozy, továreň na kosy, menšie strojárne ako Feitzelmayer, Továreň na kovové hadice, závod presného strojárstva Goerz). Osobitné postavenie mala továreň na kefy K. Grüneberg. V roku 1910 sa na území Bratislavy a Petržalky nachádzalo 81 továrenských závodov, v ktorých pracovalo 12,6 tis. činných osôb.

Uhorské závody na nite (Cvernovka) Bratislava – pohľad na závod z roka 1902

V poslednej tretine 19. storočia sa urýchlil tiež rozvoj sieťových a energetických systémov. Modernizovaná a rozšírená bola telegrafná sieť, budovaná už od konca 40. rokov 19. storočia. V roku 1884 začala výstavba telefónnych sietí a v roku 1995 spustili prvú linku mestskej elektrickej železnice. Systematická elektrifikácia mesta s jej hospodárskou základňou, domácnosťami a terciárnou sférou začala od roka 1901, keď odovzdali do prevádzky Mestskú elektráreň. Energiu pre osvetlenie a pohon zároveň dodávala podstatne staršia Mestská plynáreň, založená v roku 1856 ešte ako súkromný podnik. Do zániku monarchie vybudovala 80 km plynových vedení a pripojila okolo 6 tisíc odberateľov. Od 80. rokov 19. storočia postupovala aj výstavba moderných sietí vodovodov a kanalizácii, budovaných mestským vodárenským podnikom. Bratislava sa tiež stala centrom obchodu a bankovníctva. Priemysel však bol ovládaný zahraničným kapitálom a budapeštianskymi veľkobankami. Urýchlenie výstavby hlavných, ako aj vedľajších železničných tratí umožnilo zapojiť do siete železníc ďalšie mestá Bratislavskej župy a tým rozšíriť industrializačný proces do nových oblastí. Železničné spojenie postupne získali Malacky, Senec a viacero významnejších obcí. Novým fenoménom po roku 1900 boli pokusy v letectve. Výsledkom jeho rozvoja počas prvej svetovej vojny bolo založenie prvého letiska vo Vajnoroch.

Remíza Mestskej elektrickej železnice v Bratislave (rok 1913)

Veľký zásah do vývoja industrializácie na území samosprávneho kraja priniesol rozpad habsburskej monarchie a vznik ČSR. Bratislava nadobudla funkciu hlavného hospodárskeho a finančného centra Slovenska, čo malo značný vplyv aj na jej širšie okolie. Hospodárstvo novej metropoly a celej župy však muselo zároveň čeliť negatívnym dôsledkom štátoprávnych zmien. Zánik Rakúsko-Uhorska znamenal stratu tradičných odbytísk a narušenie infraštruktúry, najmä železničnej siete, ktorá vyžadovala prestavbu. V zúženom ekonomickom priestore nového štátu musel ľahko zraniteľný slovenský priemysel navyše čeliť konkurencii podstatne vyspelejšieho priemyslu českých krajín. Kapitálové pozície budapeštianskych veľkobánk prevzal kapitál západných dohodových mocností v spolupráci s kapitálom českých krajín. Noví vlastníci prevzali iba životaschopné podniky. V hospodárstve nastali zložité štrukturálne zmeny, ktorých sprievodným javom bol zánik desiatok podnikov. Územie Bratislavskej župy sa zaradilo medzi málo početné regióny Slovenska, ktoré boli uvedenými vplyvmi zasiahnuté v menšej miere. Župa si zachovala kľúčové dopravné spojenia a tunajšie podniky patrili k lukratívnym, preto ich ovládol a ďalej financoval západný kapitál.

Výstavba stropov remízy Mestskej elektrickej železnice (rok 1913)

V Bratislave a okolí dochádzalo po vzniku ČSR k úplnej likvidácii výrobných kapacít priemyslu iba v ojedinelých prípadoch. Na začiatku 20. rokov zanikli napríklad prevádzky Marschalovej továrne na hospodárske vozy, ďalej pobočný závod brnianskej strojárskej firmy Brandt – Lhuillier, postavený počas vojnovej konjunktúry, alebo menšia továreň na kosy. Z iných odvetví utrpela čiastočné straty textilná výroba. Medzi kľúčovými podnikmi znamenal väčšie problémy Dynamit Nobel, prinútený k zmene výrobného programu. V dôsledku odobratia licencie vládou nového štátu musel zastaviť produkciu výbušnín. Dôvodom mala byť blízkosť hraníc vtedy znepriatelených štátov Maďarska a Rakúska.

Podnik následne preorientoval výrobu na priemyselné hnojivá a niektoré ďalšie chemické produkty. Väčšina ostatných podnikov bratislavského priemyslu si zachovala výrobné kapacity alebo ich aj rozšírila. V súvislosti s nástupom automobilizmu po roku 1918 mal vcelku priaznivú pozíciu petrochemický podnik Apollo, ovládnutý francúzskym kapitálom. Do roka 1929 zvýšil výrobu pohonných látok a mazív oproti objemu z roka 1913 skoro na dvojnásobok. Továreň na káble sa stala jednou z najvýznamnejších svojho druhu v Európe. Zaviedla nové druhy vodičov a jej vedľajší podnik Gumon vyvinul nové izolačné materiály, ako futurit, gumoid, textgumoid vo vlastnom laboratóriu. Gumárne Matador zaviedli od roka 1926 výrobu balónových pneumatík a počet zamestnancov sa tu zvýšil takmer na 2 tisíc. V 20. rokoch vznikli v Bratislave nové strojárske podniky českého kapitálu Michera a Tauš. Prvý z nich vyrábal vodomery, plynomery a elektromery, druhý osvetľovacie telesá. Prevádzky podstatne rozšírili a modernizovali aj bavlnárske závody Danubius, unikátna továreň na kefy Grüneberg, pivovar Stein, čokoládovne Stollwerck, O. Pischinger, K. Mojsovič, mäsiarsky podnik Manderla, mestský bitúnok, tlačiarne Slovenská grafia. V 30. rokoch založila maďarská firma Tungsram v Bratislave nový závod na elektrické žiarovky.

Chemické závody Dynamit Nobel – interiér budovy strojovne (rok 1913)

Významným krokom industrializácie župy mimo Bratislavy bola výstavba novej modernej cementárne v Stupave, založenej koncom 20. rokov. Závody stavebných materiálov sa rozvíjali tiež v Devínskej Novej Vsi, v Malackách a v Pezinku. V Malackách založili aj tukové závody Olio a sídlila tu akciová spoločnosť Slovenský liehovarnícky priemysel, jeden z najvýznamnejších liehovarníckych podnikov ČSR. Pálenice, liehovary, ako aj moderné mlyny pracovali vo viacerých sídlach župy. Väčšia pálenica bola v Pezinku, likérky v Stupave a v Modre. K väčším mlynom patrili závody K. Eszterházyho v Senci a spoločnosti Panta v Pezinku. Oživenie priemyselnej výroby bolo na začiatku 30. rokov prerušené veľkou hospodárskou krízou. V priemysle Bratislavskej župy sa kríza prejavila najmä dočasným poklesom výroby, zatiaľ čo k zániku výrobných kapacít dochádzalo iba výnimočne.

V oblasti energetiky pokračoval rozvoj aktivít bratislavskej Mestskej elektrárne a hlavné mesto sa zároveň stalo sídlom podniku systematickej veľkoplošnej elektrifikácie Západoslovenských elektrární. Tieto v medzivojnových rokoch zapojili na diaľkové elektrické siete väčšinu sídiel dnešnej Bratislavskej župy. Počet maloodberateľov elektrickej energie v Bratislave sa do roka 1938 zvýšili na 33 tisíc a podiel domov napojených na elektrické siete dosiahol v polovici 30. rokov približne 80 %. Počet telefónnych staníc stúpol v rokoch 1919 – 1938 z 1 740 na 4 092 a boli postavené prvé rozhlasové vysielače. V roku 1933 využívalo rozhlas 13 460 koncesionárov. Mestská plynáreň vybudovala v rokoch 1934 – 1935 nový moderný závod s kapacitou 30 tis. m3 denne. V roku 1938 mala 14,5 tis. odberateľov, z toho 115 veľkoodberateľov. Využitie plynu sa však orientovalo na nové účely. Dĺžka vodovodných potrubí vzrástla v Bratislave do roka 1930 na 150 km. Od roka 1923 mesto rozvíjalo pravidelné vnútroštátne aj medzinárodné letecké spojenia a vo Vajnoroch vybudovalo prvé letisko s betónovou plochou na Slovensku. Bratislavský prístav bol po roku 1918 veľmi dôležitý pre celú ČSR, preto ho štát s veľkými investíciami rozšíril a modernizoval. Objem prekladu sa tu zvýšil v rokoch 1913 – 1931 zo 41 tis. t na 790 tis. t.

Ďalší zlom v industrializačnom procese nastal po štátoprávnych zmenách v období 1938 – 1939. Rozpad ČSR a následný vznik samostatnej Slovenskej republiky pod kontrolou nacistického Nemecka bol po hospodárskej stránke spojený s rozmachom pomerne úspešnej vojnovej konjunktúry v rokoch 1939 – 1944. Dôsledky Viedenskej arbitráže z novembra 1938 však zmenili geografický charakter celého regiónu. Územie župy stratilo pravý breh Dunaja s Petržalkou a na ľavom brehu Devín, ktorý pripadol aj s Petržalkou Nemecku. Župa zároveň stratila východné oblasti so Sencom a ďalšími sídlami, zabrané Maďarskom. Slovenský úsek Dunaja sa zúžil na 15 km. Bratislava však ostala dunajským mestom a jej prístav sa ďalej rozvíjal. Počas vojnovej konjunktúry narastala produkcia väčšiny priemyselných odvetví regiónu.10 Chemický priemysel, ovládnutý nemeckým koncernom IG Farben obnovil výrobu výbušnín, rozšíril kapacity rafinérie Apollo a založil nový podnik viskózových vlákien Vistra. Kapacity rozšírili aj ďalšie závody. Maďarská firma Tungsram spustila výrobu rozhlasových prijímačov a nemecká spoločnosť Telefunken mobilných rozhlasových zariadení. Podnik Siemens začal s konštrukciou električiek, trolejbusov, ako aj elektrických sporákov, žehličiek a iných spotrebičov. Problémom bol nedostatok surovín, spočiatku najmä v textilnom priemysle a postupne aj v ďalších odvetviach. V roku 1942 založili v Bratislave celoštátny podnik systematickej elektrifikácie Slovenské elektrárne. Vznikla tu aj Slovenská letecká spoločnosť a samostatný Slovenský rozhlas. V roku 1946 malo mesto telefónne spojenie so 775 sídlami. Hromadnú dopravu rozšírili trolejbusy. Rozmach hospodárstva prerušili nálety spojencov od júna 1944 a prechod frontu.

Po obnovení ČSR župa získala späť stratené územia. V rokoch 1945 – 1948 sa však zásadným spôsobom zmenil charakter ekonomiky. Všetky podniky boli znárodnené, čiže poštátnené. Dvojročným plánom 1947 – 1948 a následnými päťročnicami nastúpila socialistická industrializácia v podmienkach centrálne riadeného hospodárstva. 12 Staršie podniky v štátnych rukách ostali zachované, ale zmenil sa ich názov. Z podniku Dynamit-Nobel sa stali Chemické závody J. Dimitrova (CHZJD). Zničený závod rafinérie Apollo premiestnili do lokality Vlčie hrdlo a dostal nový názov Slovnaft. Podnik Siemens zmenili na Bratislavské elektrotechnické závody (BEZ) a Továreň na káble so závodom Gumon vytvorili podnik Kablo. Z podniku Tungsram vznikli závody spotrebnej elektroniky Tesla. Smaltovne prevzal podnik Kovosmalt a závod presného strojárstva Goerz podnik Meopta. Pôvodný názov si zachovali gumárne Matador. Textilné podniky sa spojili do Závodov Medzinárodného dňa žien (Závody MDŽ).

Čokoládovne Bratia Stollwerck – jedáleň pre zamestnancov (rok 1913)

Tlačiarne vytvorili spoločný koncern Bratislavské polygrafické závody. Pod novými názvami Figaro a Bratislavský pivovar ďalej rozvíjali výrobu čokoládovne Stollwerck a pivovar Stein. Budovali sa moderné mliekárne, mlyny, mäsokombináty, vinárske závody alebo tukové závody Palma. Vznikali aj úplne nové podniky, ako Bratislavské automobilové závody, Západoslovenské nábytkárske závody, Technické sklo a iné. Nastal búrlivý kvantitatívny rozvoj výroby, ale po technologickej stránke držali krok so svetom len niektoré odvetvia, napríklad chemický priemysel. Socialistická industrializácia sa plne presadila aj v okolí Bratislavy. Staršiu cementáreň v Stupave nahradil nový cementársky závod v Rohožníku a pokračoval rozvoj priemyslu stavebných látok v ďalších sídlach župy. Podnik Kablo vybudoval vedľajší závod v Malackách, napredoval potravinársky priemysel a niektoré ďalšie odvetvia.

Na území celej župy napredoval aj vývoj sieťových systémov, z nových najmä plynofikácia a teplofikácia. Plynárenstvo prešlo na bázu zemného plynu. Od roka 1952 ho začali prepravovať do Bratislavy zo Záhoria a od roka 1967 plynovodom Bratstvo zo Sovietskeho zväzu. Výrobu svietiplynu ukončili v roku 1978. Teplofikácia začala v 50. rokoch využitím starších tepelných elektrární, ale jej rozmach nastal v 60. až 80. rokoch s výstavbou nových sídlisk, ktoré mali k dispozícii vlastné teplárne. V roku 1994 bolo v Bratislave na teplovody napojených 61 tis. bytov. Podstatne sa urýchlila telefonizácia a priame telefónne prepojenie sídiel. V roku 1994 mala Bratislava 327 tis. účastníckych staníc. Nastal rozmach domáceho aj zahraničného ďalekopisu. V 50. rokoch kulminovalo rozšírenie rozhlasu a v roku 1956 začalo v Bratislave televízne vysielanie, ktoré v 60. rokoch pokrylo celé územie župy. V roku 1994 v Bratislave registrovali 114 tis. rádioprijímačov a 172 tis. televíznych prijímačov. Bratislava mnohonásobne rozšírila mestskú elektrickú a autobusovú dopravu, ako aj vodnú a letecká dopravu. Autobusovými linkami bolo prepojené celé územie župy. V polovici 80. rokov bolo v Bratislave prevádzkovaných 15 električkových, 8 trolejbusových a 57 autobusových liniek. Vzniklo nové letisko v Ivánke pri Dunaji. V 70. rokoch prepravilo 0,5 mil. cestujúcich ročne. Objem prekládky v bratislavskom prístave sa do roka 1979 zvýšil na 2 763 tis. t. Stav lodného parku dosiahol 229 plavidiel s výtlakom 213 tis. t. Industrializácia bola v tomto období v podstate zavŕšená.

Posledná kapitola dejín priemyslu v samosprávnom kraji začala po novej vlne hospodársko-politických a štátoprávnych zmien v rokoch 1989 – 1993. Charakteristickým fenoménom sa stal návrat k trhovému hospodárstvu, privatizácia, vstup medzinárodného kapitálu, rozpad ČSR a začleňovanie samostatnej Slovenskej republiky do globálnych hospodárskych štruktúr. Sprievodným javom bol zánik tradičných odvetví pod tlakom konkurencie, medzinárodných korporácií, ako aj činnosťou domácich privatizérov a developerov. V Bratislavskej župe išlo najmä o rozklad textilného priemyslu, anorganickej chémie, potravinárstva a tradičného elektrotechnického priemyslu. S uvedenými oblasťami výroby sa postupne likvidovalo aj jadro historického industriálu. V Bratislave zanikli všetky väčšie textilné závody, elektrotechnické podniky Tesla a BEZ, gumárne Matador, nábytkárske závody, pivovar Stein a iné potravinárske podniky. Likvidované boli staršie prevádzky podnikov Kablo, Technické sklo. Chemické závody J. Dimitrova sa zmenili na Istrochem, ale postupne zatvárali prevádzky.

Ťažkosti prekonali životaschopné podniky, privatizované medzinárodnými koncernami. Straty nahradil rozmach nových závodov. Najväčším podnikom sa stala automobilka nemeckého koncernu Volkswagen s hlavným závodom v Devínskej Novej Vsi a s dodávateľskými závodmi na Záhorí. Vznikli nové elektrotechnické závody. Úspešne napredoval podnik Slovnaft, privatizovaný medzinárodnou skupinou MOL. Zásadnou modernizáciou prešiel podnik Figaro, ovládnutý švajčiarskou spoločnosťou Jacobs Suchard, ako aj niekdajší podnik Palma, dočasne transformovaný na spoločnosť Palma-Tumys za účasti rakúskej spoločnosti Henkel. Rozvíjal sa mliekarenský kombinát RAJO iné podniky. Zaniknuté odvetvia nahradil aj rozmach obchodu, finančníctva, mobilných operátov, rôznych druhov služieb a logistických centier. Sieťové systémy boli postupne ovládnuté medzinárodnými korporáciami. V elektrárenstve to bola medzinárodná skupina E.ON, v oblasti telefónnych sieti Deutsche Telekom, ktorá vytvorila dcérsku spoločnosť Slovak Telekom, v plynárenstve E.ON Ruhgas a Gaz de France, neskôr česká kapitálová skupina Energetický a průmyslový holding.

Autor: PhDr. Ľudovít Hallon, CSc.