Dynamické zmeny v spoločnosti sprevádzajúce hospodársky a technický rozvoj v druhej polovici 19. storočia relativizovali skoršie postavenie náboženstva, prispeli však aj k novému rozkvetu religiozity a hľadaniu nových ciest pôsobenia cirkvi.
Popri pastorácii orientovanej na majetkovo slabšie vrstvy sa ťažiskovými oblasťami pre ňu stali charitatívne, sociálne a edukačné aktivity. Táto nová „otvorenosť“ musela zákonite nájsť ohlas aj v sakrálnom staviteľstve. Chápať ho, ako najkonzervatívnejšiu disciplínu v danom období je dnes už prinajmenšom prekonané, najmä ak sa tento „konzervativizmus“ redukuje výhradne na vonkajšie znaky. Navrhovanie budov slúžiacich náboženskému rítu ostalo i naďalej prominentnou úlohou, ktorá prechádzala vlastným vývinom. Podstatné impulzy v tomto smere prichádzali najmä z Nemecka, netreba ale zabúdať ani na prínos Francúzska či Anglicka v procese formovania riešení pre kostoly určené na industriálne periférie metropol. O slovo sa začala hlásiť i americká architektúra. V prostredí Uhorska výraznejšie rezonovali vzory škandinávskeho staviteľstva a úžitkového umenia, ich dosah v praxi bol však minimálny. Intenzívnejšej pozornosti sa tešila domáca tradícia.
V sledovaných dekádach sa mení postavenie sakrálnych objektov vo vzťahu k organizmu sídla. Novovznikajúce kostoly, často ako súčasti väčších stavebných celkov sa sústreďujú v okrajových častiach miest a v rozvíjajúcich sa štvrtiach. Z pohľadu utvárania ich pôdorysu, dispozície a hmotovej skladby je zjavný proces vedúci k zjednoteniu priestorov, podnietený technickými možnosťami, liturgickými a ekonomickými požiadavkami. Frekventovane sa uplatňuje typ s nedelenou loďou, či sálou pre zhromaždenia veriacich, ktorej hmotu vyvažuje vertikálny akcent neraz samostatnej, asymetricky situovanej veže. Rovnako sa uplatňujú i bazilikálne priestory s rovným či polkruhovým záverom svätyne, s osovo umiestnenou vežou, alebo vežovou nadstavbou. Architektúra zo štýlového hľadiska preklenuje éru neskorého historizmu a moderny v jej rozmanitých polohách. Výtvarné prvky sa transformujú na symboly a akcenty podčiarkujúce sakralitu. Podiel maľovaného a skulpturálneho dekoru ustupuje: dekoratívny efekt vytvára striedanie štruktúr a tónov rôznych materiálov vrátane tých, ktoré boli dovtedy typické pre inžinierske a priemyselné objekty.
V porovnaní so staršími periódami prezentujú sakrálne pamiatky prvej polovice 20. storočia v danom regióne počtom skromný, no relatívne ucelený súbor. Odborná spisba dôsledkom dlho prevládajúceho skeptického postoja k architektúre historicky blízkej doby začala evidovať jej doklady v nie tak dávnej minulosti. Tento fakt čiastočne odzrkadľuje i Ústredný zoznam pamiatkového fondu (ÚZPF). Medzi prvé „moderné“ sakrálne objekty na území súčasného Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) pojaté do bývalého štátneho zoznamu pamiatok patria kostol sv. Alžbety a synagóga neologickej židovskej obce v hlavnom meste a evanjelický kostol v Grinave. Kalvínsky kostol na Nám. SNP v Bratislave a synagóga v Senci sa medzi zákonom chránené pamiatky zaradili na prelome 70. – 80. rokov. V priebehu 90. rokov ich nasledovali príklady funkcionalizmu.
V nasledujúcich riadkoch sa prostredníctvom niekoľkých príkladov zastupujúcich hlavné tendencie v sakrálnej architektúre týchto desaťročí pokúsime o priblíženie kvality, významu a širších vzťahov tohto segmentu pamiatok v BSK. V závere sa dotkneme i problematiky obnov a úprav starších sakrálnych stavieb.
Secesia a hľadanie nových ciest v sakrálnej architektúre pred rokom 1914
Po výraznej, poslednej vlne rozmachu cirkevného staviteľstva v druhej polovici 19. storočia prišiel začiatkom nasledujúceho istý útlm. Z novovznikajúcich stavieb z doby pred rokom 1914 (1918) je snáď najčastejšie spomínanou bratislavský kostol sv. Alžbety (1909 – 13), ilustrujúci neskoré dielo Edmunda Lechnera. Vzhľadom na početné zmienky v literatúre i monografické práce o objekte a jeho autorovi sa na tomto mieste obmedzíme iba na sumár základných poznatkov. Stavba, zamýšľaná ako kaplnka katolíckeho hlavného gymnázia, sa stala miestom stretávania veriacich z novej štvrte rodiacej sa medzi východným predmestím a priemyselnými areálmi na Mlynských nivách. Reakcie na jej architektúru v tzv. uhorskom národnom slohu boli skôr zdržanlivé. Veľmi presne tu znejú slová Václava Mencla, opisujúceho „votívny kostol kráľovnej Alžbety“ ako import, bez predchodcov a pokračovateľov. Samotná Lechnerova tvorba napodobňovaná radom architektových súčasníkov i mladších kolegov sa stávala cieľom kritiky autorov hľadajúcich národný výraz v iných východiskách. V kontexte doby možno zasvätenie kostola odkazujúce na sväticu z rodu Arpádovcov, narodenú údajne na Bratislavskom hrade i výber slohu chápať ako súčasti snáh o umocnenie obrazu mesta ako západnej brány uhorského štátu. Táto idea zďaleka nebola len témou novinových komentárov, ale mala i veľmi konkrétne prejavy v podobe nových úradov, zakladania škôl alebo v podpore spolkovej činnosti.
Krátko pred vysvätením Kostola sv. Alžbety bol za prítomnosti najvyšších predstaviteľov cirkvi a štátu slávnostne otvorený Kalvínsky kostol na vtedajšom Trhovom námestí. Dejiny samostatného zboru reformovanej kresťanskej cirkvi v Bratislave sa začali písať v roku 1895. S jeho založením priamo súviseli i prvé kroky smerujúce k vybudovaniu vlastného liturgického priestoru. Predstavy kalvínskej obce o ňom začali nadobúdať reálnejšie kontúry okolo roku 1909, po získaní pozemku tzv. Soľného domu stojaceho medzi dnešným Nám. SNP a Obchodnou ulicou. V apríli 1910 bola vyhodnotená zborom iniciovaná súťaž na projekt kostola, fary a nájomného domu. Najvyššie ocenenie pripadlo bratislavskému rodákovi Franzovi Wimmerovi, na druhom mieste sa umiestnil Zoltán Tornallyai. I keď Wimmerov návrh bol po každej stránke – vrátane výtvarnej adjustácie – vysoko hodnotený, jeho realizácia nebola bez nevyhnutných úprav možná. Stavebník touto úlohou poveril Floriána Opaterného, architekta z Budapešti, pôsobiaceho krátky čas aj v Bratislave. Opaterny spravil niekoľko zásadných zmien týkajúcich sa fary a nájomného domu, Wimmerovu koncepciu chrámu však zachoval bez výraznejších korekcií. Komplex stavieb zjednocujúcich sakrálnu a profánnu funkciu ostal v rámci mesta ojedinelým príkladom pragmatického riešenia liturgických i existenčných potrieb cirkvi. Kostol stavaný v rokoch 1912 – 1913 je centrálou na štvorcovom pôdoryse rozšírenou z troch strán o bočné ramená s emporami. Loď je zaklenutá železobetónovou valenou klenbou, vôbec prvou konštrukciou tohto typu použitou v sakrálnej stavbe v Bratislave. Priečelie s mohutnou vežou, členené prvkami odvodenými zo štýlového repertoára romaniky sa stalo dominantným bodom severnej strany námestia.
Význam Kalvínskeho kostola z hľadiska širšieho kontextu spočíva v nadviazaní na aktuálny vývoj v západoeurópskom sakrálnom staviteľstve. Ním zastúpený dispozičný typ sa zrodil najmä vďaka prieniku železobetónu do tejto oblasti architektúry. Nové stavebné materiály a konštrukcie umožnili koncipovanie veľkorysých, jednotných interiérov. K schéme uplatnenej v Bratislave sa vo svojich realizáciách od konca 19. storočia opakovane vracali architekti Robert Curjel a Karl C. Moser, činní prevažne v Švajčiarsku a v južnom Nemecku. Azda práve ich práce spájajúce účelné pôdorysné a priestorové riešenia s náročným výtvarným programom ovplyvnili Wimmerov návrh pre jeho druhú bratislavskú realizáciu.
Moderna 20. rokov 20. storočia
Kalvínsky kostol nachádzajúci sa na pomyselnej hranici medzi doznievajúcim historizmom a modernou v mnohých ohľadoch predznamenal povojnový vývoj. Platí to najmä pre kostoly nemeckých evanjelikov v Grinave a Prievoze, stavané v druhej polovici 20. rokov podľa návrhov Siegfrieda Theissa a Hansa Jakscha. Theiss narodený v Bratislave ukončil svoje vysokoškolské štúdiá vo Viedni, v majstrovskej škole Friedricha Ohmanna na Akadémii výtvarných umení. Neskorší profesor a dekan viedenskej Technickej vysokej školy vytvoril v spolupráci s H. Jakschom pre Grinavu (1925 – 26) pozoruhodný objekt, ktorého kvality vyzdvihol časopis Slovenský staviteľ. Ukázal predovšetkým na vhodne zvolenú mierku kostola voči okolitej zástavbe, jeho situovanie i efektné prelínanie tradície a moderny. Sakrálny charakter stavby podčiarkuje po stáročia zaužívané priestorové a hmotové členenie, odkazom na minulosť sa stávajú náznaky oporných pilierov lode. Zdržanlivé poňatie interiéru korešponduje s protestantskými zvyklosťami a zároveň zodpovedá duchu moderny. Kompaktnejší, blokový ráz získal kostol v Prievoze z rokov 1925 – 27, s masívnou vežou vtiahnutou do obdĺžnikového pôdorysu.
Hľadanie dobovo primeraného výrazu dokumentuje i synagóga na Heydukovej ulici v Bratislave od Artúra Szalatnaia – Slatinského, stvárnená v duchu novej eklektiky. Architektúra efektne skĺbila tradíciu a symboliku s monumentalitou. Dokladom inej stavebnej tradície je skoršia synagóga v Senci, realizovaná miestnym staviteľom Jozefom Halzlom v roku 1906. Priečelie stavby orientované do hlavnej ulice sídla ešte zodpovedá rozšírenému, orientalizujúcemu poňatiu zaužívanému pri tomto type stavieb. Prekvapujúco však mohla pôsobiť tlmená, prevažne biela farebnosť exteriéru a interiéru.
Medzivojnová moderna a jej doznievanie po roku 1945
Výsledkom oživenia vo sfére sakrálnej architektúry 30. rokov 20. storočia sú príklady oceňované i v medzinárodnom porovnaní. Medzi ne sa radí Kostol Povýšenia svätého Kríža v Petržalke (1931 – 32) od Vladimíra Karfíka. Bazilika s rovným záverom svätyne je dokladom univerzálnosti postupov a schém priemyselnej architektúry. V prípade petržalského chrámu Karfík ako základnú jednotku aplikoval panel o rozmeroch 6,15 x 6,15 m, známy ako zlínsky modul. Minimum výtvarných akcentov sa v strohom, halovom interiéri koncentruje do priestoru svätyne osvetlenej kruhovým svetlíkom. Predstavujú ich farebné vitráže a drevený krucifix od Alojza Rigeleho.
V rámci pokračujúcej výstavby internátu „Svoradov“ pod bratislavským hradom bola na základe plánov Gabriela Schreibera a Františka Floriansa postavená kaplnka pripojená k severnému krídlu budovy (1931 – 32). Z juhu vystupoval z obdĺžnikového pôdorysu pravouhlý záver svätyne zdôraznenej vežovou nadstavbou. Čelnú stenu presbytéria vypĺňala mozaika s námetom Ukrižovania, v pravouhlých oknách lode boli inštalované vitráže. V severnej časti lode zasahujúcej do vnútorného traktu študentského domova sa nachádzali empory. Kaplnka slúžila svojmu poslaniu pomerne krátky čas. Začiatkom 50. rokov v nej vytvorili nové podlažia za účelom rozšírenia ubytovacích kapacít. Zmena vnútorného delenia sa premietla aj do fasád. Vežu, najviditeľnejší symbol pôvodnej funkcie odstránili.
Nový evanjelický kostol na Legionárskej ulici v Bratislave je vnímaný ako prelomová realizácia v diele Michala Milana Harminca. Jej nóvum dôraznejšie vynikne pri pohľade na architektove staršie práce v duchu historizmu a klasicizujúcej monumentality. Kontrast medzi nimi podnietil dokonca názory spochybňujúce Harmincov priamy autorský podiel. Kostol vystavaný v rokoch 1932 – 33 nadobudol „prísnejšiu“ podobu, než akú zachytávajú súťažné plány. Tak ako v prípade vyššie spomenutých architektúr, aj tu je kostrou objektu železobetónová konštrukcia. V exteriéri sa uplatnil protiklad štruktúr neomietanej tehly a travertínového obkladu sokla. Strohému, halovému vnútru s postrannými emporami dominujú ónyxový oltár a kazateľnica z travertínu. Bratislavská stavba stojaca na začiatku poslednej etapy Harmincovej bohatej tvorby sa stala východiskom pre projekty evanjelických kostolov v Pukanci (nerealizovaný) a v Žiline.
V intenciách purizmu bola koncipovaná cintorínska kaplnka Panny Márie v Rači (asi 1936). Jeden z posledných výsledkov spolupráce Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseiho je poňatý ako malá bazilika s pravouhlou svätyňou, tvorená kvadratickými hmotami lodí a zvonice.
Prelom 30. – 40. rokov nepriniesol zásadný posun v modernistickom názore na sakrálne priestory, na druhej strane však zjavnejšie vystúpili snahy o ich monumentálnejší účinok. Ako ilustrácie možno uviesť pôvodný projekt kostola saleziánov Dona Bosca v Trnávke, trojloďovej baziliky s mohutným blokom priečelia so zvonicou (1937 – 38, arch. G. Schreiber) a tiež nový kostol Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii (1943 – 47, 1950, kolektív architektov), trojlodie s polkruhovou svätyňou a samostatnou vežou tvoriacou do roku 1958 pohľadovo významný prvok v siluete mesta. V roku 1951 bol vysvätený Kostol sv. Margity v Lamači od M. M. Harminca, prezentujúci určitý kompromis medzi autorovými stavbami tohto typu navrhnutými pred rokom 1929 a v období nasledujúcom po súbehu na projekt evanjelického kostola na Legionárskej ulici.
Ukážkou doznievania predvojnovej moderny v sakrálnej architektúre je evanjelický kostol v Senci, stavaný v rokoch 1950 – 52 pre slovenských repatriantov z Maďarska. Popri objekte v Nesvadoch ostal jediným zrealizovaným príkladom úsilia evanjelickej cirkvi rátajúcej s vyše dvadsiatkou kostolov určených pre duchovné potreby presídlencov. Stavby mali vznikať s podporou štátu, podľa jednotného projektu, iba s minimálnymi obmenami vychádzajúcimi z kapacitných nárokov. Vzorové riešenia pre presídlenecké kostoly pripravili Emil Belluš a Eugen Kramár, pričom skutočnosťou sa stal iba Bellušov návrh s obdĺžnikovou loďou a naň kolmo sa napájajúcou zborovou sieňou so štíhlou zvonicou. Spomínaný zámer napokon zmarila cirkevná politika režimu nastoleného po roku 1948.
Sakrálne pamiatky v Bratislavskom kraji a dejiny ich ochrany
Pripomenutím stavby novej lode kostola v Chorvátskom Grobe (arch. F. Florians, 1939 – 40) chceme na záver tohto príspevku naznačiť ďalšiu, nemenej dôležitú tému dotýkajúcu sa sakrálneho staviteľstva v sledovanom období. Zachovanie pôvodného, renesančného kostola Krista Kráľa cestou jeho rozšírenia o loď zaklenutú lomenou valenou klenbou, presvetlenú rozmernými gotizujúcimi oknami bolo predovšetkým zásluhou vtedajšieho farára Františka Kollárika. V kontexte doby nešlo zďaleka o ojedinelý prístup. Už pred rokom 1918 sa na základe plánov Kálmána Luxa realizovala prístavba novej hmoty ku gotickému jadru kostola sv. Tomáša (dnes Srdca Ježišovho) v Moste pri Bratislave. Podobne, ako tomu bolo v prípade novostavieb, aj na poli pamiatkových obnov bola v tejto etape dlho zjavná dominancia Bratislavy. V roku 1912 dospela ku koncu renovácia Dómu sv. Martina. Významnými obnovami prešli Kostol sv. Trojice (trinitárov, 1903, 1924) i Kaplnka sv. Jána Evanjelistu pri kostole františkánov (1910 – 13). V porovnaní s dobou pred rokom 1900 si odborná verejnosť začala viac všímať dovtedy skôr okrajovo vnímané vidiecke kostoly, ich architektonické a umelecké hodnoty, mieru ich zachovania a stav. Tento posun dokumentuje i neuskutočnený zámer obnovy kostola sv. Alžbety v Kaplne, ktorá mala predstavovať kombináciu „slohového“ scelenia lode prostredníctvom vytvorenia gotickej klenby a anastylózy zaklenutia svätyne. Dúfajme, že aj tento krátky prehľad sa časom dočká podrobnejšieho spracovania, nakoľko dokumenty a samotné objekty stále ponúkajú mnoho, doposiaľ málo známych momentov – i z nedávnej minulosti.
Autor: Mgr. Peter Buday
