Čítanie je tréning mozgu. Rozvíja fantáziu, slovnú zásobu, sústredenie aj schopnosť premýšľať v súvislostiach. A práve v čase sociálnych sietí, krátkych videí a umelej inteligencie je podľa spisovateľky Lucie Lackovičovej dôležitejšie než kedykoľvek predtým.
V podcaste Bratislavského kraja hovoríme o tom, prečo deti aj dospelí potrebujú čítať dlhšie texty, ako knihy pomáhajú kritickému mysleniu, či dokáže umelá inteligencia nahradiť autorov a prečo má zmysel písať vlastné príbehy. Lucia Lackovičová približuje aj to, ako vznikajú jej knihy, čo dnes sama číta a čo by odporučila mladým ľuďom, ktorí chcú začať písať.
Doba sa mení veľmi rýchlo. Ako je to dnes s čítaním? Siahajú ešte ľudia po knihách?
Knihy boli kedysi prirodzenou súčasťou takmer každej domácnosti. V obývacích stenách mali svoje miesto vedľa porcelánu či krištáľu a boli prítomné naprieč všetkými spoločenskými vrstvami. Knihy jednoducho patrili do našich domovov. Dnes však už čítanie nie je takou samozrejmou súčasťou našich životov, ako bývalo v minulosti.
Keď hovoríme o knihách ako o prirodzenej súčasti domácnosti, mám pocit, že dnes túto úlohu prevzali mobilné telefóny. Máme ich stále pri sebe, neraz aj v spálni. Žijeme v dobe sociálnych sietí, videohier, četov a umelej inteligencie. To všetko je pre deti aj dospelých mimoriadne atraktívne. Dokáže ešte kniha konkurovať takýmto technológiám?
Pri hrách, sociálnych sieťach či digitálnych technológiách prichádza odmena veľmi rýchlo. Dopamín, ktorý z nich deti získavajú, je okamžitý a intenzívny. Pri čítaní je to iné. Čitateľ musí vložiť vlastnú aktivitu, sústredenie a predstavivosť. Vyžaduje si to viac námahy.
Práve preto však prináša aj väčší úžitok. Hoci je čítanie náročnejšie, benefity sú hlbšie a dlhodobejšie.
Získavanie informácií alebo prežívanie príbehov dnes ponúkajú aj videá, správy, filmy či seriály. V čom je to iné?
Čítanie rozvíja fantáziu a predstavivosť. Učí nás premýšľať iným spôsobom, rozširuje slovnú zásobu a pomáha nám formulovať vlastné myšlienky. Je to aktivita, ktorá je pre mozog mimoriadne prospešná.
Rada používam prirovnanie k športu. Keď chodíme do posilňovne, trénujeme svaly. Keď čítame, trénujeme mozog. Posilňujeme schopnosť sústrediť sa, premýšľať, analyzovať a vytvárať si vlastný pohľad na svet.
Tento rok si bola súčasťou projektu Vráťme knihy do škôl, ktorý mal rekordný počet účastníkov. Dostali sme až 15-tisíc príspevkov. Prečo je podľa teba dôležité, aby čítali najmä deti? A prečo je dôležité, aby čítali aj dlhšie texty?
Práve čítanie dlhších textov je dnes veľmi dôležité. Sociálne siete a technológie spôsobujú, že naša pozornosť je čoraz viac roztrieštená. Týka sa to detí, ktorým sa schopnosť sústrediť ešte len vyvíja, ale aj dospelých. Aj u nich sa mení schopnosť čítať dlhšie texty alebo vykonávať zložitejšie a časovo náročnejšie úlohy.
Čítaním dlhších textov si túto schopnosť trénujeme. Učíme sa vydržať pri jednej veci dlhšie, sústrediť sa, sledovať dej, uvažovať v súvislostiach. A to sa potom prenáša aj do iných oblastí života, nielen do samotného čítania.
To potvrdzujú aj naše skúsenosti zo škôl. Učitelia a riaditelia škôl upozorňujú na to, že pozornosť detí je čoraz kratšia. Pre mnohé deti je problém prečítať aj jednu stranu textu. Zároveň sa ukazuje, že majú problém čítať s porozumením – teda rozumieť tomu, čo si práve prečítali. Nehovoriac o tom, že žijeme v dobe obrovského množstva informácií. Stačí ich len pasívne prijímať alebo nad nimi musíme premýšľať?
Dnes sme informáciami doslova zahltení. Prichádza ich také množstvo, že často ani nemáme priestor vyhodnocovať ich kvalitu. Kým mozog spracuje jednu informáciu, už sme medzitým prijali desať ďalších.
Preto je veľmi dôležité overovať si zdroje, z ktorých informácie čerpáme. Ak vieme, že zdroj je dôveryhodný, je väčší predpoklad, že aj informácia bude relevantná. To však nestačí. Každú informáciu by sme sa mali snažiť spracovať aj sami za seba, premýšľať nad ňou a vytvárať si vlastný názor.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že knihy nechceš len čítať, ale aj písať?
Bolo to už v detstve. Písanie bolo pre mňa niečo, čo mi išlo prirodzenejšie ako iné veci. Prinášalo mi radosť, pretože bolo spontánne a prirodzené.
Cesta k tomu, aby som sa stala spisovateľkou, tvorila a publikovala, však bola dlhá. Nestačí len cítiť, že vás písanie baví. Človek musí prejsť určitým vývojom, hľadať svoj hlas a naučiť sa s textom pracovať.
Dá sa kreativita a schopnosť vytvárať vlastné príbehy vypestovať, alebo ju musí mať človek v sebe?
Je výborné, keď má človek talent. Každé nadanie je dobrý základ, na ktorom sa dá stavať. Ale pokiaľ ide o písanie, vnímam ho aj ako remeslo. A remeslo sa dá naučiť.
Ak na sebe človek pracuje, môže sa vypracovať veľmi ďaleko. Niekedy dokonca ďalej ako ten, kto mal na začiatku väčší talent, ale nechal ho nevyužitý a nerozvíjal ho. Talent je dôležitý, ale práca na sebe je rovnako podstatná.
Aké ťažké je naformulovať myšlienku? Človek má v hlave príbeh, ale potom ho musí dostať na papier tak, aby bol zrozumiteľný aj pre čitateľa.
Skúšala som rôzne postupy. Pri mojej poslednej knihe Za horizontom udalostí som zvolila veľmi intenzívnu a poctivú prípravu, ktorá trvala niekoľko rokov. Práve vďaka nej som si potom mohla dovoliť napísať celý román na jeden záťah v priebehu desiatich dní.
Bol to pre mňa experiment, takýto postup som dovtedy nepoužila. Nie vždy je však človek mentálne nastavený tak, aby sa dokázal do písania ponoriť naplno. Práve preto je príprava veľmi dôležitá. Keď máte tému dobre premyslenú a naštudovanú, samotné písanie môže ísť oveľa plynulejšie.
V tejto knihe sa prelína história, objavuje sa v nej majster Pavol z Levoče aj tajomstvo ukryté v Mesačnej jaskyni, o ktorej sa vedú polemiky či existuje alebo je len legendou. Aj to ukazuje, aké dôležité je najprv si tému naštudovať a až potom ju pretaviť do príbehu. Myslíš si, že mladšia generácia, ktorá vyrastá s internetom, sociálnymi sieťami, mobilmi a krátkymi správami, ešte dokáže formulovať dlhšie myšlienky a rozprávať príbehy?
Myslím si, že z tohto pohľadu je to pre mladých ľudí určite zložitejšie a náročnejšie. Napriek tomu vidím, že to dokážu. Dlhé roky som porotkyňou vo viacerých literárnych súťažiach – ešte pred príchodom umelej inteligencie aj dnes – a mám skúsenosť, že mladí ľudia stále dokážu prichádzať s vlastnou autorskou myšlienkou.
Dokážu mať nápad, rozvíjať ho a niekedy je výsledok pre mňa naozaj prelomový. Preto by som ich schopnosť tvoriť nepodceňovala.
Keď začínaš písať knihu, vieš už vopred, ako sa skončí?
Záleží od konkrétneho projektu. Pri mojej poslednej knihe som poznala celý príbeh do detailov ešte predtým, ako som začala písať. Pri poviedkach som však často začínala len s nápadom a sledovala som, kam ma príbeh zavedie.
Dnes už väčšinou potrebujem vedieť, kam smerujem. Pomáha mi to pri plánovaní aj pri samotnom písaní.
Čo by si poradila tým, ktorí chcú napísať vlastnú poviedku?
Najdôležitejší je nápad. Nemusí byť na začiatku dokonale premyslený. Stačí iskra, myšlienka alebo obraz, ktorý človeka zaujme. Potom sa s ním treba hrať, rozvíjať ho a skúšať, kam nás zavedie.
Keď už máme nápad, prichádza otázka, ako ho spracovať. Poviedka má svoje pravidlá a špecifiká. Veľmi dôležitý je začiatok. Často sa hovorí o prvej vete, ale podľa mňa je kľúčový celý prvý odsek. Práve ten rozhoduje o tom, či čitateľ bude pokračovať ďalej.
Nasleduje budovanie deja a postáv. Čitateľ by mal mať možnosť postavy spoznať, pochopiť ich motivácie a vytvoriť si k nim vzťah. Nemusia byť dokonalé ani sympatické, ale mali by pôsobiť presvedčivo.
A napokon je tu záver. Ten by mal čitateľovi niečo zanechať – prekvapenie, emóciu alebo myšlienku, ktorá v ňom zostane aj po dočítaní príbehu. Keď čitateľ investuje do textu svoj čas a pozornosť, mal by mať pocit, že to stálo za to.
Čo prináša človeku písanie?
Je to podobné ako pri čítaní. Ak človek cíti potrebu vyjadriť sa písaným slovom, mal by jej dať priestor. Nemusí pritom hneď písať román alebo text určený na publikovanie. Dôležité je zaznamenávať si vlastné myšlienky, skúmať, kam nás dokáže zaviesť fantázia, a rozvíjať nápady, ktoré sa postupne objavujú.
Písanie môže byť jednoducho záľubou. Niekto rád štrikuje, niekto píše. Ani jeden z nich nemusí mať ambíciu svoje výtvory predávať alebo publikovať. Dôležitý je samotný proces tvorby.
Zároveň je písanie výbornou formou mentálnej hygieny. Pomáha človeku utriediť si myšlienky, pomenovať emócie, rozvíjať slovnú zásobu a zlepšovať schopnosť komunikovať.
Dnes už umelá inteligencia dokáže vytvárať texty, básne, piesne či poviedky. Dá sa ešte rozoznať, čo napísal človek a čo vytvorila umelá inteligencia?
Myslím si, že existujú ľudia aj nástroje, ktoré to vedia rozlíšiť. Osobne si však nie som istá, či by som to dnes dokázala vždy spoľahlivo určiť.
Keď umelá inteligencia prichádzala, jej výstupy mali určité charakteristické znaky. Dnes sú však modely výrazne vyspelejšie. Ak je zadanie dobre pripravené a človek vie, ako s nástrojom pracovať, výsledný text môže byť veľmi presvedčivý.
Pri hodnotení prác v literárnej súťaži Cena Gustáva Reussa v roku 2025 som si uvedomila, že v mnohých prípadoch by som už nedokázala s istotou povedať, či text vytvoril človek alebo umelá inteligencia.
Je podľa teba umelá inteligencia pre spisovateľov, hudobníkov či textárov skôr pomocníkom alebo hrozbou?
Je to téma, ktorá v kreatívnom prostredí stále rezonuje. Názory sa rôznia a neexistuje na ňu jednotná odpoveď.
Vo vydavateľskej branži sa umelá inteligencia v rôznych podobách už stala súčasťou bežnej práce. Pokiaľ ju používame ako nástroj, ktorý nám pomáha zjednodušiť alebo zrýchliť niektoré činnosti, môže byť veľmi užitočná. Dobre funguje napríklad ako forma brainstormingu alebo pomoc pri hľadaní nových nápadov.
Osobne sa však stále prikláňam k autenticite a ľudskej tvorbe. Poznám aj autorov, ktorí majú na túto tému veľmi vyhranený názor. Nedávno som napríklad čítala vyjadrenie amerického spisovateľa Jeffa VanderMeera, ktorý povedal, že ak je pozvánka na podujatie vytvorená umelou inteligenciou, nezúčastní sa ho.
Na streamovacích platformách už dnes vzniká veľké množstvo hudby vytvorenej umelou inteligenciou a pre bežného poslucháča je čoraz ťažšie rozlíšiť jej pôvod. Existuje podľa teba niečo, čo stroj nedokáže nahradiť?
Dúfam, že áno. Neviem to presne pomenovať, ale možno by sme to mohli nazvať dušou alebo osobným vkladom autora.
Každý človek vkladá do svojej tvorby niečo jedinečné – vlastné skúsenosti, emócie, pohľad na svet. Práve to je podľa mňa niečo, čo dokážeme cítiť najmä pri etablovaných autoroch. Čitateľ často nevie presne vysvetliť prečo, ale dokáže rozpoznať, že za textom stojí konkrétny človek so svojím príbehom a vlastnou skúsenosťou.
Písanie sa netýka len kníh a príbehov. Sú to aj seminárne práce, bakalárske či diplomové práce. Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí pri ich písaní využívajú umelú inteligenciu?
Ak si dnes prácu príliš zjednodušia, v budúcnosti si ju môžu výrazne skomplikovať. Umelá inteligencia totiž nemusí byť vždy dostupná a v niektorých situáciách môže byť jej používanie dokonca zakázané.
Predovšetkým však ide o to, že mladí ľudia sú dnes vo fáze učenia a tréningu. Ak celú prácu prenechajú umelej inteligencii, pripravujú sa o príležitosť rozvíjať vlastné schopnosti.
Dnes je čoraz ťažšie rozlíšiť, čo je skutočné a čo vytvorila umelá inteligencia. Platí to pre videá, fotografie aj texty. Možno práve preto je dôležité mať dostatok vedomostí a informácií, aby sme dokázali posúdiť, čo je pravda a čo nie.
Presne tak. Schopnosť kriticky myslieť a overovať si informácie bude čoraz dôležitejšia. Bez nej sa budeme vo svete informácií orientovať len veľmi ťažko.
Čo aktuálne čítaš?
V poslednom období som si opäť našla cestu ku klasickej literatúre. Momentálne čítam román Ríman Minutus od Miku Waltariho. Je to príbeh otca, ktorý sa snaží zabezpečiť svojmu synovi lepší život v starovekom Ríme počas vlády cisára Neróna.
Zaujíma ma na ňom nielen samotný príbeh, ale aj jazyk. Slovenský preklad pochádza zo staršieho obdobia a štýl rozprávania je odlišný od toho, na čo sme zvyknutí dnes. Je to pre mňa osviežujúca skúsenosť a zároveň návrat ku klasickým autorom.
A ktorých autorov by si odporučila čitateľom?
Odporúčania sú vždy trochu zložité, pretože každý čitateľ má iný vkus. Niekomu vyhovujú detektívky, inému fantasy, romantika alebo literatúra pre deti. Môžem preto hovoriť len o autoroch, pri ktorých som ja osobne nebývam sklamaná.
Zo slovenských autorov by som spomenula Juraja Červenáka, Jozefa Kariku, Vandu Rozenbergovú, Katarínu Kucbelovú či Pavla Rankova. V poslednom období som sa opäť vrátila aj ku Karlovi Čapkovi.
Zo zahraničných autorov mám rada najmä fantastiku. Medzi mojich obľúbencov patria Mika Waltari, Andy Weir, Douglas Adams, J. R. R. Tolkien či Michael Ende. Sú to autori, ku ktorým sa rada vraciam.
Lucia Lackovičová je spisovateľka, publicistka a moderátorka, ktorá sa dlhodobo venuje popularizácii slovenskej literatúry a podpore mladých talentov. Pre obyvateľov Bratislavského kraja je známa najmä ako editorka a zostavovateľka úspešnej antológie Prešporské legendy ožívajú, ktorá moderným jazykom spracovala tradičné bratislavské povesti a získala titul Najkrajšia kniha Slovenska. Je autorkou životopisnej knihy Žena z Marsu, titulu Výdych, nádych a mysteriózneho trileru Za horizontom udalostí: Temná mozaika. Pravidelne moderuje kultúrne podujatia, recenzuje knihy a aktívne spolupracuje na projekte Vráťme knihy do škôl, ktorého cieľom je motivovať školákov k čítaniu.
Foto: Monika Kováčová
Video: Jana Šantavá
