Trojjazyčná Bratislava. Ako to bolo naozaj?

2008
Bratislava v roku 1773
Bratislava v roku 1773

Na konci 19. a začiatku 20. storočia bola Bratislava jazykovo rozmanitým mestom, kde sa odzrkadľovala etnická a kultúrna diverzita obyvateľstva.

  • Jadro mesta spolu s Devínom (Theben), Prievozom (Feriba) a Petržalkou (Engerau) bolo domovom prevažne nemecky hovoriaceho obyvateľstva.
  • Severný okraj mesta – Lamač, Dúbravka, Rača (Račišdorf), Vajnory, ale aj Záhorská Bystrica, Marianka, Karlova Ves a časť Devínskej Novej Vsi patrili k oblastiam, kde prevažovala slovenčina.
  • Maďarský jazyk dominoval v Podunajských Biskupiciach (Pozsonypüspöki) a Vrakuni (Vereknye)
  • Na pravom brehu Dunaja (s výnimkou Petržalky) bol pôvodne dominantný chorvátsky jazyk, teda v Kopčanoch (Kittsee), Jarovciach (Jardorf), Rusovciach (Orosvár) a Čunove. Všade však bol pod veľkým asimilačným tlakom nemčiny. Naopak na Záhorí v Devínskej Novej Vsi, Lamači a Dúbravke chorvátčina pomaly ustupovala slovenčine.

Bratislava bola až do druhej polovice 19. storočia výrazne nemeckým mestom, s Nemcami prichádzajúcimi od stredoveku. Maďarizácia začala s nacionalizáciou Uhorska, ale nemčina zostala dominantným jazykom. Mesto bolo domovom pre Chorvátov od 13. storočia, Talianov v kominárskom cechu, Bulharov ako zeleninárov v 20. storočí, a Židov, ktorí tvorili približne desať percent populácie a mali svoje školy a synagógy.

V každodennom živote sa jazyky používali podľa toho, s kým ľudia komunikovali, pričom na trhoch a v kaviarňach prevládala nemčina alebo maďarčina. Latinčina bola úradným jazykom Uhorska do prvej polovice 19. storočia, zatiaľ čo medzi šľachticmi a meštiactvom bolo rozšírené aj používanie francúzštiny.

Trojjazyčnosť bola podporovaná zákonmi Československej republiky v medzivojnovom období, umožňujúc etnickým skupinám používať menšinové jazyky pri úradnej komunikácii. Toto obdobie tiež znamenalo rozvoj multikultúrneho podhubia mesta, viditeľného na periodickej tlači, kde v rokoch 1918 – 1938 vychádzalo v Bratislave niekoľkonásobne viac nemeckých a maďarských novín než za monarchie.

Trojjazyčná Bratislava, kde ľudia hovorili po nemecky, slovensky a maďarsky, bola najmä v sociálne nižšie postavených rodinách, kde sa deti naučili komunikovať v ostatných jazykoch na ulici. Naopak, v bohatších rodinách bývala trojjazyčnosť menej rozšírená, s dominantou nemčiny a vyučovaním francúzštiny či angličtiny.

Dnešná hovorová slovenčina obsahuje mnoho slov z maďarčiny, nemčiny alebo jidiš, čo svedčí o dlhodobom vplyve týchto jazykov na slovenčinu. Napriek tomu, nie všetci Bratislavčania boli trojjazyční, a medzi generáciami sa rozprávalo jedným, dvoma, alebo viacerými jazykmi.

Bratislavská nemčina, známa ako kraxlhuberčina, bol rakúsko-bavorský dialekt veľmi podobný viedenskej nemčine, čo odlišovalo domáce používanie dialektu od spisovnej nemčiny v škole a na úradoch. Táto rozmanitosť jazykov a kultúr sa postupne menila, najmä po roku 1918 s vznikom Československa a neskôr po druhej svetovej vojne s vysídľovaním Maďarov a Nemcov, čo premenilo Bratislavu na jednojazyčné mesto.