Vývoj a význam sakrálnej architektúry Bratislavského kraja

64

Dejiny umenia na našom území sú jedinečne spojené s dejinami cirkvi či cirkví. Cirkev preto vždy podporovala umenie, lebo pravé umenie povznášalo. Povznášalo dušu človeka a kultivovalo ducha.

Architektúra sama osebe je z mnohých žánrov umenia tým najdôležitejším. Vytvára priestor, v ktorom sa uplatňujú ostatné druhy umenia. Ak má byť človek kultivovaný v nejakom priestore, je ho treba vybudovať. V prípade stavieb posolstva viery a vyznávania náboženstva vybudovať tak, aby sa človek dostal aspoň na chvíľu do iného sveta, sveta nadpozemského, sveta možno ťažko pochopiteľného, transcendentálneho, ale aj bez akejkoľvek interpretácie čitateľného. Tým sakrálna architektúra – najmä chrámov, kostolov, katedrál – plní svoje poslanie aj ako symbol stelesňujúci predstavy jednotlivých cirkví o priblížení sa k svetu nadprirodzenému, v prípade kresťanstva je kostol loďou, ktorej smer udáva Kristus za asistencie biblických výjavov, pripomínania osudov a ľudských vzorov – svätcov.

Bratislavský kraj reprezentuje takmer komplexne prehľad vývoja sakrálnej architektúry kultových stavieb od najstarších čias. A to nielen z hľadiska štýlovo-architektonického zaradenia, ale aj typologickej rôznosti stavieb: od jednoloďových kostolov a rotúnd, po baziliky, viacloďové halové priestory i centrálne stavby. Najstaršie zachované kresťanské stavby – aj keď len v základoch identifikované ako veľkomoravské, nachádzajú sa na bratislavskom hrade – bazilika, na hrade Devín – veľkomoravský kostol a kruhová sakrálna stavba v predhradí. A v súčasnom územnom ohraničení bratislavskej arcidiecézy, mimo územnosprávnej jednotky kraja, sa nachádza jediná dokladovaná stojaca stavba veľkomoravského obdobia – kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch.

Z románskeho obdobia máme prezentované nálezy kaplnky sv. Jakuba staršieho priamo v meste Bratislava – na Námestí SNP. Tehlový kostol so zreteľne románskym základom v Boldogu a kostol v Bernolákove majú románske murivá vymurované aj za použitia kamenných blokov antickej sepulkrálnej architektúry – starorímskych náhrobkov, hrobiek a náhrobných kameňov, ďalšie tehlové kostoly Žitného ostrova sú v Novej Dedinke, Hamuliakove, Kostolnej pri Dunaji.

Hranice jednotlivých štýlových období nemožno jednoznačne definovať, pretože veľká väčšina stredovekých gotických kostolov má svojho predchodcu v románskej kamennej stavbe, ktorá mohla mať svojho ďalšieho predchodcu v sakrálnej drevenej stavbe, čo napríklad dokladajú najnovšie výskumy archeológov Krajského pamiatkového úradu Bratislava v Kostoľanoch pod Tribečom. Preto ak máme zaradené stredoveké kostoly väčšinou do gotiky, je to len na základe ich prevládajúceho charakteru či dochovaného štýlového výrazu, alebo vysledovaným zásadným stavebno-historickým vývojom. Väčšinou ich zaradenie do 13. storočia v evidencii pamiatok predpokladá ich existenciu už v dobe neskorománskej. Zachované doklady neskororománskej architektúry na území kraja predstavujú kostoly v Kaplnej, v Rusovciach kostol sv. Víta, v Moste pri Bratislave, Podunajských Biskupiciach, Vajnoroch, pričom doteraz úplne zabudnutý a výnimočný je kostol sv. Jána Krstiteľa na cintoríne v Modre, s objaveným cyklom nástenných malieb výraznej kvality a zatiaľ celkom nedoskúmaného rozsahu.

V ďalšom vývoji sakrálnej gotickej architektúry Dóm sv. Martina a kláštorné kostoly františkánov a kláštora klarisiek sú pre Bratislavu ikonickými stavbami stredoveku. Pri pamiatkových obnovách bol kladený dôraz na zachovanie tohto charakteru, a to nielen interiérov ale aj vonkajšieho vzhľadu a architektonického pôsobenia. Napríklad v roku 2004 v prípade kostola klarisiek boli plánované prístavby zo strany farskej ulice ako prinavrátenie do obdobia baroka, keď pristavaná sakristia zasahovala do Farskej ulice a na ňu nadväzovala reťaz drobných obchodíkov vtesnaných medzi oporné piliere. Pamiatkari vtedy nepovolili tieto rekonštrukcie, ktoré by iste vyriešili problematiku spoločenského zázemia objektu, vedenie mesta preto rozhodlo o náhradnom riešení vybudovať šatne a toalety pod úrovňou terénu za oporným kamenným múrom. Tejto realizácii predchádzal archeologický výskum, ktorý v mieste výkopov zistil zvyšky keltského kamenného opevnenia a osídlenia. Gotika 14.-teho storočia je v Bratislave rekonštruovaná v obnovenej kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici, ale do tohto obdobia zaraďujeme kostoly v Devíne, Rači, r. k. kostol v Pezinku Nanebovzatia Panny Márie, vo Svätom Jure na Hornom predmestí, v Pezinku – Grinave, Marianke, v Doľanoch kostol sv. Kataríny aj kaplnku sv. Leonarda, v Závode, Častej, Štefanovej, Limbachu, v Senci kostol sv. Mikuláša.

Bratislava, Kostol a kláštor sv. Alžbety. Foto Krajského pamiatkového úradu Bratislava

Najvýznamnejšia pamiatková obnova z nich sa uskutočnila aj uskutočňuje v Marianke, kde tento známy pútnický kostol bol obnovený aj rozsiahlou rekonštrukciou interiéru vrátane reštaurovania oltárov a výtvarnej výzdoby po predchádzajúcich výskumoch, zároveň sa reštaurujú kaplnky ako aj kamenné sochy a súsošia svätcov v bezprostrednom areáli kostola.

15. storočie je obdobím veľkých investícií a prestavieb chrámov a kostolov, je to obdobie neskorej gotiky, ktorej najvýznamnejším reprezentantom je Dóm sv. Martina v Bratislave vybudovaním halového trojloďového priestoru a unikátne zachovaným 5-poschodovým krovom drevenej strešnej konštrukcie. V nasledujúcom storočí renesancie vznikajú sakrálne stavby: kostol sv. Ducha v Devínskej Novej Vsi, ranorenesančná kaplnka v Dúbravke, kostoly v Lábe, Kostolišti, v Šenkviciach s jedinečne zachovaným renesančným opevnením. Renesančnú architektúru a podstatu v 17. storočí reprezentujú v Bratislave kostol P. M. Loretánskej kláštora uršulínok, kostol sv. Mikuláša na hradnom kopci.

Renesancia zasiahla nielen do architektonického výrazu sakrálnych stavieb, ale nesie i duch reformácie spojený so stavbami najmä evanjelických kostolov, ktoré často, tak ako napríklad kostol Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, boli v čase protireformácie zabrané katolíkmi, v tomto prípade rehoľou jezuitov. Renesančnými stavbami a úpravami sú kostoly v Stupave, Malých Levároch, Plaveckom Mikuláši, Tomášove, Vysokej pri Morave, renesančno-barokový kláštorný kostol františkánov v Malackách, dolný kostol v Pezinku aj piaristický kostol sv. Trojice vo Svätom Jure.

Protireformácia a rekatolizácia podnietená hnutím jezuitov prináša nový výtvarný umelecký štýl, ktorý ideovo napĺňa myšlienky prinavrátenia k podstate náboženstva, využíva kult svätcov a martýrov, používa všetky možné umelecké „mechanizmy“ od materiálov a nových technológií (napr. stuccolustro) po dynamiku architektúry a vnútorného života sakrálneho priestoru, v ktorom najdominantnejšou sa stáva ilúzia a transcendentálny svet nadpozemského života, využívajúci nielen biblické výjavy, ale v čase vrcholného baroka i antickú mytológiu a bez ostychu i krásu ľudského tela v kontexte s božskou kreativitou stvorenia. Bohatosť maliarskej a sochárskej výzdoby barokových kostolov je pre Bratislavu i okolie, kde dominujú pútnické kostoly, doteraz najhodnotnejším príkladom zachovanej umelecko-historickej hodnoty takmer v autentickej podobe a výraze. Kostol trinitárov sv. Jána z Mathy – Sv. Trojica, kostol a kláštor Milosrdných bratov, kostol sv. Alžbety v Bratislave, kapucínsky sv. Štefana uhorského v Bratislave, sv. Trojica na Žižkovej ulici v Bratislave, evanjelické kostoly na Panenskej, kostol kanonisiek Notre Dame na Hviezdoslavovom námestí a jezuitská kaplnka Božieho Tela na Panskej ulici v Bratislave, kostol sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke ako centrálna stavba na elipsovitom pôdoryse s kaplnkou P. Márie Ružencovej, kaplnka sv. Rozálie v Lamači, kaplnky pútnického miesta v Marianke, v krajine impozantný kostol Mena P. Márie vo Veľkých Levároch, v Pezinku kapucínsky kostol Najsv. Trojice, v Dunajskej Lužnej so zázračnou Madonou s dieťaťom, kostoly v Jarovciach, Ivanke pri Dunaji, v Rusovciach kostol sv. Márie Magdalény, farský kostol v Kuchyni a kostol v Sološnici.

Kostol v Kráľovej pri Senci je pôvodne kaštieľskou kaplnkou, ktorá sa ako časť krídla kaštieľa zachovala práve z dôvodu svojej funkcie, pričom ostatné časti kaštieľa boli asanované a odstránené. V stavebných aktivitách baroka je význam habsburgovcov a Márie Terézie pre Bratislavu a jej široké okolie v tvorbe architektonických diel a barokovej krajiny nedocenený. V súvislosti s rekatolizáciou t. j. barokizáciou v umení, je potrebné poukázať aj na staršie sakrálne stavby, ktoré boli upravované najmä v interiéroch a ktoré dostali nové interiérové vybavenie a aj výmaľbu (napríklad kláštorné kostoly v Marianke, františkánsky v Bratislave a pod.). Maľované výjavy a bohato koncipované bočné oltáre dávajú pôvodne stredovekým stavbám úplne inú dimenziu, ale nepotláčajú sakrálny charakter a kontemplatívnu, v prípade baroka až mystickú atmosféru interiérov.

19. storočie vstupuje do sakrálnej architektúry neskorobarokovými stavbami prelínajúcimi sa so znakmi klasicizmu, akým je kostol sv. Petra a Pavla v Záhorskej Bystrici. Typickou centrálou je kostol sv. Margity v Čataji prestavaný práve v duchu klasicizmu v rokoch 1820-1830. Príkladom klasicizmu je i kostol sv. Ladislava na Špitálskej ulici v Bratislave. Pre podstatnú časť 19. storočia sú charakteristické neoslohy – historizujúce slohy, v štýle ktorých máme vybudované viaceré kostoly a cintorínske kaplnky. V Bratislave kostol Povýšenia sv. Kríža pri Ondrejskom cintoríne, kaplnka cintorína Kozia brána na Šulekovej ulici, katolícky kostol sv. Štefana v Modre a celá rada evanjelických kostolov: v Rači, v Modre slovenský aj nemecký, v Limbachu, v Dunajskej Lužnej – časti Nové Košariská.

Hlavný oltár kostola Panny Márie v Malackách patrí k pokladom baroka. Foto Peter Kresánek

Príchod 20. storočia znamená nielen rozširovanie jestvujúcich sakrálnych stavieb (napríklad prístavbu dominantnej novorománskej lode k stredovekej v Moste pri Bratislave), ale aj výstavbu nových na mieste starších kostolov (kostol Nanebovzatia P. Márie – Blumentál), uplatnenie nových štýlov v nových súvislostiach areálov (secesný kostol sv. Alžbety s budovou fary na Bezručovej a škola na Grösslingovej ulici v Bratislave – tzv. Modrý kostolík, ktorý pôvodne vôbec modrý nebol), kostol reformovanej cirkvi na námestí SNP v Bratislave, a celkom reprezentatívnu sériu funkcionalistických stavieb, najmä architekta M. M. Harminca – nový evanjelický na Legionárskej ulici v Bratislave, katolícky v Lamači, evanjelický v Pezinku – Grinave je v autorskej koncepcii dvojice architektov Theiss – Jaksch. Veľké rozširovanie kostolov počas Slovenského štátu, ktoré sa najmä na strednom Slovensku prejavilo priečnou vstavbou veľkých lodí, ktoré stredovekú jednoloď kostola priečne v celej jej dĺžke vtiahli do šírky novej lode s úplne novou orientáciou oltára, sa Bratislave a okoliu vyhlo. Funkcionalizmus v sakrálnej architektúre vrcholí kostolom Povýšenia Sv. Kríža v Petržalke od Baťovho dvorného architekta Vladimíra Karfíka.

Osobitnú kapitolu a problematiku tvorí výstavba nových kostolov či sakrálnych stavieb po roku 1990, ktorých architektúru je potrebné zvlášť analyzovať a vyhodnotiť. Nielen z hľadiska architektonicko-výtvarného, ale aj funkčného, liturgického a najmä miery a spôsobu dosiahnutia a vytvorenia prostredia požadovanej sakrálnej atmosféry priestoru a meditácie. V tomto však je moderná architektúra v porovnaní so stredovekou či novovekou barokovou málo úspešná. Často krát i z dôvodu spoločenského či skupinového tlaku a budovania za každú cenu.

Ako z uvedeného prehľadu vyplýva, takmer žiaden sakrálny objekt nemôžeme exaktne zaradiť do jedného štýlového obdobia – ako stredobod náboženského a spoločenského života osídlenia bol neustálym predmetom úprav a vylepšovaní, na ktoré sa vždy našli obetaví donátori a veriaci. Pre pamiatkarov vznik, vývoj a obnova kostolov bolo vždy dôležité vôbec pre datovanie a identifikáciu pamiatkových hodnôt v tom zmysle, že tieto stavby boli väčšinou vždy najviac zachovalé s výpovednými prvkami a ich vývoj a úpravy písomne dokladované a tým aj datovateľné. To umožnilo stavebne a historicky zaradiť aj iné druhy architektúr, i identifikovať technologické postupy a materiály. Aj v tomto bola a je sakrálna architektúra zdrojom poučenia pre pamiatkovú obnovu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na vplyv a význam encyklík, interpretácií, pokynov, usmernení, liturgických požiadaviek, ktoré priamo, minimálne v katolíckej cirkvi, usmerňovali vývoj a tvarovanie sakrálnej architektúry v celom komplexe a dosahu aj v interiérovom vybavení kostolov a chrámov. 2.vatikánsky koncil, resp. jeho výklad, bol v istom zmysle revolučným zásahom do stáročí budovaného liturgického poriadku a usporiadania sakrálneho priestoru.

Ak hovorím o revolučnom charaktere, mám na mysli negatívny dosah na prestavby a zachovanie historického vybavenia kostolov. Nová filozofia liturgie bez tajomstva, otvárajúcej sa k ľuďom, „čelom k masám“, priniesla masívne odstraňovanie historického mobiliáru, najmä oltárov, kazateľníc, kancel, lavíc a pod. Zmenená liturgia vyžadujúca vybudovanie nových obetných stolov, ambón, sedílií v konaní mnohých kňazov – správcov kostolov znamenala odstránenie všetkého starého či predchádzajúceho, často bez zhodnotenia, bezhlavo, likvidačne. Nenávratná strata umelecko-historických hodnôt súvisiaca s modernizáciou sakrálnych katolíckych historických objektov je dokladovateľná takmer v každom staršom kostole či chráme.

Pritom vnášaním nových prvkov sa mení charakter priestoru. Sakrálny priestor má byť iný priestor. Má vás objať a odizolovať od vonkajšieho sveta, podmaniť, byť preduchovnelý – má obratne narábať so svetlom, s členením hmoty a priestoru, s variáciou spoločenstva a súčasnej intimity osobného zážitku. A najvhodnejšie ak je bez radiátorov, kúrenia, reflektorov, reproduktorov… To, čo je pohodlím súčasnosti nie je zároveň tým, čo nás v kostoloch najviac vyrušuje? V akom sakrálnom priestore sa cítime v inom svete a v pokore? Dokázalo to najlepšie gotika? Preto ju tak ateizmus odsudzoval a vyučoval o temnej dobe stredoveku, toho obdobia, ktoré bolo pritom najväčším rozmachom kresťanstva a tým aj kultúry a vzdelanosti? Takmer všetky vymenované stavby kostolov prešli za posledných 20 rokov pamiatkovými obnovami, pri ktorých boli viac či menej úspešne rešpektované požiadavky pamiatkarov. A v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že je dôležité chápať pamiatkarov nie ako súčasť represívneho systému štátu, ale ako súčasť štátu, ktorý si váži svoje kultúrne dedičstvo, ktorý pre jeho ochranu zriadil legislatívu a odbornú inštitúciu. Štátu, ktorý niekedy viac podstatne, niekedy len motivačne dotuje záchranu a obnovu pamiatkového fondu a snaží sa napraviť chyby minulosti. Tak ako tento rýchly exkurz do histórie sakrálnych stavieb naznačil, tieto sa vývojovo prelínajú v jednotlivých stavebných slohoch a nikdy ich vývoj v danom období neskončil.

Každý ďalší sloh či štýl si prispôsobuje tieto typy architektúr, alebo stavby si ho prispôsobujú pre vlastný účel a zmysel. A preto nech to tak i pokračuje ďalej, avšak – nesmie to byť na úkor hodnôt, ktorú nám staršie sakrálne objekty zachovali a ktorých sú preukázateľným nositeľom. Máme pocit, že niektoré z nich boli dovedené do dokonalosti. Vieme si napríklad predstaviť niečo dodať do interiéru bratislavskej sv. Trojice v zmysle jeho vylepšenia? Alebo tak ako v minulosti, ešte čakajú tieto stavby na svoj vývoj? Do akej miery je úloha pamiatkarov opodstatnene konzervatívna, ak naráža na odpor samotného majiteľa či užívateľa? To sú situácie s ktorými pamiatkari najviac zápasia, mnohokrát chránia majetok cirkvi pred samotnými správcami cirkevného majetku a príliš horlivými veriacimi. Sakrálna architektúra je najpodstatnejšou súčasťou kultúrneho dedičstva. Dokladá nielen svoje vlastné umelecko-historické hodnoty, ale najmä našu vzdelanosť, kultúru, výchovu, tvorivosť, citovosť, ľudskosť a schopnosť vážiť si prirodzené hodnoty v tradičnom a principiálne konzervatívnom duchu – lebo len tie sú predpokladom zdravého vývoja a rozvoja civilizácie. História nám aj v tomto ponúka množstvo ponaučení.

Autor: PhDr. Peter Jurkovič