Tento rok si pripomíname 100. výročie presídlenia Strednej odbornej školy vinársko-ovocinárskej z Bratislavy do Modry, kde sídli dodnes. Stredná odborná škola vinársko-ovocinárska si pripomína toto výročie a prostredníctvom PhDr. Michala Duchoňa PhD., porozpráva o okolnostiach, ktoré predchádzali vzniku školy a ako vyzerala výučba v jej prvorepublikových začiatkoch.
Vznik špecializovaného vinárskeho školstva v našom regióne súvisel priamo jednou z najväčších katastrof vinohradníctva v druhej polovici 19. storočia. Zrýchlenie prepravy medzi Amerikou a Európou prostredníctvom parníkov po roku 1850 a využívanie železnice umožnilo nielen rýchly prenos tovarov, ale aj nepôvodných chorôb. Nechránené európske vinice sa rýchlo stali obeťou chorôb, akou bola hubovitá choroba múčnatka (oidium) a predovšetkým fyloxéra. Posledný škodca, malá voška menom Phylloxera vastatrix začala svoje „skazonosné vinobranie“ v bohatých francúzskych viniciach v 60. rokoch 19. storočia. Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia sa objavila aj v Uhorsku. Nezabránili tomu ani rôzne nariadenia a preventívne opatrenia vládnych orgánov.
Spočiatku vinohradníci likvidovali len vyschnuté kríky, postupom času a rozšírením škodcov bolo potrebné siahnuť po výdobytkoch modernej vedy. Viničné kríky sa vydymovali sírouhlíkom prostredníctvom špeciálnych striekačiek, ktoré sa aplikovali ku koreňom rastliny. Bola to nanajvýš nebezpečná procedúra, vyšší objem chemikálie mohol poškodiť a zahubiť nielen rastlinu, spôsoboval problémy aj pracovníkom, ktorí túto injektáž vo viniciach robili.
Omnoho účinnejšie sa zdalo byť štiepenie európskych odrôd viniča na americký vinič odrody Riparia portalis, ktorý bol voči fyloxére odolný. Tento spôsob vyskúšal okolo roku 1869 francúzsky profesor farmácie a zároveň podnikateľ vo vinohradníctve Gaston Bazille. Ukázal sa ako najúčinnejší. Zachránil síce európske vinice, napomohol zvýšeniu úrodnosti, ale zároveň zrejme ovplyvnil chuť vína, ktorá sa stala ľahšou. To si všimli už súčasníci, aj preto sa tomuto postupu pestovatelia niektorých tradičných odrôd výrazne bránili. Dnes tak už, až na pár výnimiek, nepoznáme aká bola pôvodná chuť vín pred fyloxérovou katastrofou. Zvýšený dovoz amerických pníkov však rozšíril po Európe ďalšiu chorobu viniča – peronospóru. Na ňu sa podarilo veľmi rýchlo nájsť odpoveď v používaní chemickej postrekovej látky, síranu meďnatého, povestnej modrej skalice.
Všetky tieto, na svoju dobu moderné metódy a postupy, sa sledovali aj v Uhorsku, pretože od vinohradníckej produkcie ekonomicky záviselo veľké množstvo obyvateľstva vo viacerých regiónoch krajiny. Fyloxéra sa v malokarpatskej oblasti stala dokonca predmetom politického boja. V pezinskom volebnom okrese sa očakávalo, vzhľadom na silné slovenské obyvateľstvo, víťazstvo bratislavského advokáta Michala Mudroňa. Paradoxne voľby niekoľkokrát vyhral jeho protikandidát, neskoršie poslanec Ödön Szalay (vyhral opakovane v rokoch 1881, 1887 a 1892). Mal omnoho konkrétnejší volebný program ako Mudroň. Dokázal si získať na svoju stranu predovšetkým malokarpatských vinohradníkov, pretože sa v uhorskom parlamente aktívne angažoval za ich práva. Bojoval napríklad proti zvýšeniu dane z vína, čo by inak veľmi postihlo najmä fyloxérou postihnutých ochudobnených vinohradníkov.
V malokarpatskej oblasti začali v 70. rokoch 19. storočia vznikať vinohradnícke spolky, ktoré svojím členom zabezpečovali potrebnú osvetu (napr. pri zavádzaní nových metód a postupov) a sprostredkovali aj nákup amerických podpníkov. Veľmi rýchlo sa však prešlo od osvety priamo k výchove odborníkov.
Bol to práve Bratislavský vinohradnícky spolok, ktorý založil v roku 1884 v chotárnej časti Bratislavy „Vierzige“ vinohradnícko-záhradnícku školu (Oficiálny názov bol Uhorská kráľovská vinárska a záhradnícka odborná škola – Magyar királyi szőlészeti és kertészeti szakiskola). Zabezpečil pre ňu pozemok a budovy zatiaľ čo štát prispieval na platy učiteľom. V roku 1902 prevzal štát školu do svojej starostlivosti. Bola premiestnená do nového areálu v blízkosti dnešnej hlavnej železničnej stanice, kde boli vybudované tri moderné pavilónové budovy (architektom bol Gyula Pártos, okrem iného autor budovy hlavnej pošty na Nám. SNP). V strednom pavilóne sa nachádzali učebne, lisovňa, pivnice a byt riaditeľa. V druhej budove boli byty učiteľov, vincúra, školníka a izba pre robotníkov. V tretej budove sa nachádzal druhý byt učiteľa, spálne, byt pre kuchárku a slúžku, jedáleň, nemocničná izba (pre študentov) a dielňa. V štvrtej budove boli stajne a byt kočiša. Na pozemku školy sa nachádzal dvojhektárový vinohrad, okolo budov bol park a ovocný sad. Areál školy existuje dodnes, sídli v ňom Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky a nachádza sa na Matuškovej ulici. Škola mala od mesta Bratislavy prenajaté vinice, na ktorých bol vybudovaný tzv. štátny americký vinohrad. Dodávaním révy naštepenej na americký podpník aktívne prispievala k obnove poškodených viníc. Počas prvej svetovej vojny mal tento vinohrad znovu na starosť Bratislavský vinohradnícky spolok.
Zmeny, ktoré priniesla fyloxéra a iné choroby vo vinohradníctve, boli ďalekosiahle. Okrem novej výsadby sa museli zmeniť aj viaceré zaužívané agrotechnické postupy. V starých viniciach sa dodržiavala vzdialenosť medzi jednotlivými riadkami 70 až 80 cm a vzdialenosť medzi pňami okolo 50 až 60 cm. Pri novej výsadbe sa dodržiavala vzdialenosť 90 až 100 cm medzi jednotlivými pňami, čo malo zabrániť prenosu fyloxéry. Pretože po roku 1894 sa stala peronospóra trvalou hrozbou vinohradníctva, postrek roztokom modrej skalice sa robil už pravidelne. Pri práci sa začali používať dovtedy nepoznané nástroje, ako napríklad vinohradnícke nožnice, piestové striekačky na chemické postreky či na aplikáciu sírouhlíka, mlynčeky na hrozno, či mechanické lisy. V pivniciach sa objavili prvé betónové tanky na vykvasenie muštu. Zaviedlo sa tiež meranie cukru v mušte, čo bola novinka typická práve pre koniec 19. storočia. Aj vinárska škola pri vyučovaní odporúčala neskorší zber hrozna, v malokarpatskej oblasti bolo preto na prelome 19. a 20. storočia typické oberať po 10. októbri. Hrozno malo priemernú hladinu cukru v mušte okolo 18-20 % klosterneuburgskej mierky.
Po skončení prvej svetovej vojny a pripojení Bratislavy k Československej republike škola na krátko prerušila svoju činnosť. Pod novým názvom Štátna škola vinársko-ovocinárska bola otvorená 20. októbra 1919 za prítomnosti agrárneho politika Dr. Pavla Blahu, ktorý mal na starosť poľnohospodárstvo na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska (vládny úrad na Slovensku). Pôvodní učitelia v škole svoje miesta opustili z dôvodu odchodu do Maďarska, resp. odišli do penzie. Personál školy bol doplnený novými učiteľmi z českého prostredia. Novým riaditeľom Vinársko-ovocinárskej školy sa stal Albín Arnold, odborný učiteľ Zemskej hospodárskej akadémie v českom Tábore. Do školy nastúpilo 29 žiakov.
Len pre zaujímavosť, deň pred oficiálnym začatím vyučovania bola v škole spravená otváracia „gardenparty“ pre viacero významných hostí vtedajšieho politického a vojenského života. Zúčastnil sa jej minister poľnohospodárstva Karel Prášek, pod jeho rezort totiž škola spadala. Prítomný bol aj Dr. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, veliteľ Zemského vojenského velitelství pro Slovensko generál Eugène Mittelhauser, viacerí poslanci parlamentu, novinári a iní hostia. Ministerstvo pre školu zabezpečilo dva vagóny tokajského vína, na ktorom si mali žiaci cvičiť pivničnú starostlivosť o víno.
Už 24. augusta 1921 ale Ministerstvo rozhodlo presťahovať školu do Modry. Priamy kontext tejto zmeny nie je známy. Či už to bolo kvôli iniciatíve modranských vinohradníkov, alebo z pričinenia samotného ministerstva, ktoré chcelo uvoľniť reprezentatívny areál v Bratislave pre svoje účely, je ťažké posúdiť. V Modre bola okrem toho veľmi vhodná nehnuteľnosť, ktorá sa dala využiť práve na tento účel. V roku 1912 zakúpil riaditeľ cisárskej kancelárie a dvorský radca Arthur rytier von Polzer (1870-1945) budovu bývalého mlynu s obytnými budovami, nachádzajúcu sa na predmestí Modry pri ceste do Trnavy (dodnes ľudovo nazývanú kaštieľ). Objekt romantizujúco prestaval a dal vybudovať aj vzácnu a jedinečnú záhradu, v ktorej sa prepájali vtedy moderné znalosti ovocinárstva s využitým okrasných plôch. Rytier von Polzer bol významným a vysokým hodnostárom cisárskeho dvora a tiež dôverníkom nového cisára Karola I. Za služby dvoru bol povýšený do grófskeho stavu (od roku 1919 gróf von Polzer-Hoditz und Wolframitz). Po rozpade monarchie odišiel z politického života a venoval sa svojej obľúbenej maľbe a písaniu pamätí. Objekt kaštieľa, ktorý sa už nachádzal na území cudzieho štátu, sa rozhodol predať. O prechode budovy do rúk štátu a jeho zmene na účel vinárskej školy svedčí aj skutočnosť, že škola zamestnala ešte pred úradným zaknihovaním predaja záhradníka, ktorý sa mal starať o tunajšiu záhradu.
Československý štát, zastúpený Ministerstvom hospodárstva kúpil budovu k nej patriace pozemky za 485.000 korún dňa 8. februára 1922. Vinársko ovocinárska škola sem bola presunutá v tom istom roku. Nástup do novej školy bol 1. októbra 1922. Slávnostné otvorenie adaptovanej budovy „kaštieľa“ sa konalo 18. novembra 1923 za účasti vysokých štátnych a verejných činiteľov, ako bol minister poľnohospodárstva Milan Hodža, poslanec Pavol Blaho, evanjelicky biskup Samuel Zoch. Mesto Modra darovalo škole 10 katastrálnych honov pozemku – viaceré vinice v katastri mesta a priestor pre ovocinársky sad za cintorínom. Okrasné kvetinárstvo a sadovníctvo sa realizovalo priamo v záhrade pri škole. S presťahovaním školy do Modry došlo k opätovnej výmene učiteľského stavu a tiež osoby riaditeľa, ktorým sa stal Adolf Fischer, odborný učiteľ z vinársko-ovocinárskej školy v Mělníku.
Ako prebiehala organizácia školského roku a výučby v čase prechodu školy do Modry?
Výučba bola dvojročná, žiaci nastupovali po dovŕšení veku 16. rokov. Školský rok sa začínal 1. októbra a končil 31. júla. V zmysle dočasných stanov bolo úlohou školy vychovávať samostatných podnikateľov v poľnohospodárstve a tiež, aby absolventi boli pomocnými silami (myslené odborníkmi) pre podnikateľov v oblasti vinárskej … zdokonaliac sa v rationálnom hospodárstve viničnom a pivničnom, v technológii vinárskej a obchode s vínom a príslušnými produkty…; tiež v oblasti ovocinárskej … zadovážiac vedľa vedomostí pomologických a pestiteľských, hlavne dôkladného výcviku a znalosti v príslušnej technológii a obchode produkty ovocinárskymi.
Vyučovacie predmety sa delili na teoretické a praktické. Teoretické predmety boli všeobecného charakteru (jazyk československý, vlastiveda, národné hospodárstvo, počty, ale aj náuka o slušnom chovaní), potom nerastopis a pôdoznalstvo (geológia), poľnohospodárska botanika, chémia. Hlavné predmety boli vinárstvo, vinársky priemysel, ovocinárstvo, ovocinársky priemysel, semenárstvo, záhradníctvo, včelárstvo, náuka o chorobách rastlín, vinárske a hospodárske účtovníctvo, obchodná náuka a družstevníctvo, ale aj kreslenie a krasopis.
Praktické predmety predstavovali cvičenia v poľnom vymeriavaní, botanike a ampelografii, pestovaní vínnej révy, chémii, vinárskom priemysle, v ovocinárstve, zeleninárstve a účtovníctve.
Teoretické predmety sa vyučovali v lete dopoludnia od 7 do 11 hodiny, v zime od 8 do 12 hodiny. Poobede sa konali nielen teoretické, ale najmä praktické cvičenia, a to v lete do 14 do 18 hodiny a v zime od 13 do 17 hodiny. V čase dôležitých poľnohospodárskych prác sa mohlo praktické vyučovanie stanoviť na celodenné.
Obsahovú náplň vyučovania si priblížime na predmete vinársky priemysel, ktorý sa vyučoval v rozsahu 4 hodiny týždenne v 3. a 4. semestri a mal nasledovný sylabus: Zrelosť hroznov. Príprava čistých kultúr kvasníc. O úprave moštu na základe poznatkov vedeckých a rozborných. Lisovanie. Ošetrovanie vína behom kvasenia. Sklepné miestnosti a zariadenie. Čistenie vín filtráciou a čeridly. Vína sladké, desertné a ich výroba. Šampanské a jeho výroba. Cognac a jeho výroba. Spracovanie vínnych odpadkov. Výroba octu. Zákon o obchode s vínom a dodatky k prevádzacím predpisom. Literatúra.
V rámci pivničného hospodárstva mali žiaci možnosť sledovať a starať sa o víno, učili sa ako liečiť choré víno. Škola napríklad skúšala nové postreky, v cvičnom vinohrade boli neštepené korene, na ktorých sa žiaci učili aplikovať sírovodík. Súčasťou výučby boli aj odborné exkurzie do iných škôl a podnikov, napr. do záhradníctva na veľkostatku v Prievoze, Trenčianskej štátnej ovocinárskej školy, konzervárne v Banskej Bystrici a predovšetkým do už vtedy významného arboréta v Mlyňanoch. Učitelia zaškoľovali aj miestnych vinohradníkov, deti z Bratislavy chodili na oberačku do školských viníc, kde im boli vysvetlené nové postupy. Konali sa odborné prednášky vo viacerých vinohradníckych obciach (Vajnoroch, Šenkviciach). Aj z týchto riadkov vidieť, že výučba v škole bola výsostne špecializovaná a orientovaná na prax.
Text: PhDr. Michal Duchoň, PhD., Archív mesta Bratislavy; Foto: Archív mesta Bratislavy
