Zamysleli ste sa už po kom je pomenovaná Holubyho ulica v Pezinku?
„Keď som pred 63 rokmi ako modranský aluminista s pár kamarátmi bol raz v nedeľu popoludní vyšiel, rozumie sa pešky a bez krajciara peňazí, cez Trling a Kučišdorf do Pezinka, aby som krome Modry a mnohovežatej Trnavy, toho slovenského Ríma, aj toto tretie kráľovské mesto Prešporskej stolice videl, a pochodiac hlavnú ulicu, zase som sa do mojej modranskej rezidencie vrátil: ani tušenia som nemal o tom, že by som kedy, hodne pozde po tej návšteve, mal tu v Pezinku posledné dni svojho života stráviť.“
V týchto dňoch si pripomíname 185. výročie narodenia Jozefa Ľudovíta Holubyho (25.marec 1836 Lubina -15.jún 1923 Pezinok), jedinečnej osobnosti, ktorú mnohí prirovnávajú k polyhistorovi Belovho formátu. Toto prirovnanie si právom zaslúži. Jozef Ľudovít Holuby bol totiž nielen evanjelickým kňazom, ale aj významným botanikom, národopiscom, zaujímal sa o históriu, či archeológiu. Napriek tomu, že botaniku nikdy nevyštudoval, dosiahol v tejto oblasti celosvetové uznanie. V roku 1922 bol Přírodovědeckou fakultou Karlové univerzity v Prahe promovaný v aule Univerzity Komenského v Bratislave za čestného doktora.
Jozef Ľudovít Holuby po sebe zanechal rozsiahlu tvorbu, množstvo vedeckých článkov, štúdií a prác so zameraním na oblasť botaniky, národopisu, ako aj histórie. Zanietenie nielen o prírodné vedy sa uňho začalo formovať už v rannom detstve, a to vďaka výchove jeho otca, evanjelického kňaza Juraja Holubyho. Po štúdiách na gymnáziu v Modre a lýceu v Bratislave, začal mladý Holuby študovať teológiu v Bratislave a Viedni. Už počas stredoškolských rokov sa intenzívne zaujímal o botaniku, so zameraním na floristiku. Tento záujem mohol prehlbovať vďaka vplyvu profesora prírodopisu Karola Csadera, ktorého knižnica sa stala studnicou jeho vedomostí. Vtedy uverejnil Holuby aj svoje prvé botanické práce. Botanike ostal verný aj po ukončení štúdií, keď pôsobil ako kaplán v Skalici a neskôr ako kňaz v Zemianskom Podhradí, kde strávil dlhých 48 rokov. Práve toto obdobie patrilo k najplodnejším rokom Holubyho národopisnej a botanickej činnosti, pričom sa postupne vypracoval na významného botanika svetového mena. V roku 1888 vydal svoje najväčšie botanické dielo Flora des Trencsiner Comitates.
Jozef Ľudovít Holuby bol aj zanietení pozorovateľ okolia, čo využíval v národopisnom i historickom výskume. Zaujímal sa o duchovnú a materiálnu kultúru slovenského ľudu. Počas života zaznamenal viacero ľudových rozprávok, regionálnych tradícií a zvykov, venoval sa mytológii, miestnym poverám, a v neposlednom rade i výtvarnému prejavu domáceho obyvateľstva. Vďaka rozsiahlej vedeckej činnosti stal členom a neskôr predsedom Prírodovedného spolku Trenčianskej župy. V 1897 bol vymenovaný za člena Národopisnej společnosti československej. Napriek bohatej činnosti, ktorú Jozef Ľudovít Holuby vykonával v oblasti vedy, národnej kultúry a duchovnej práce, bol skromným človekom, s intenzívnym vzťahom k rodine, o čom svedčí zachovaná korešpondencia, ktorú viedol s dcérou Boženou Žarnovickou, jej manželom evanjelickým farárom Júliusom Žarnovickým a so svojimi vnúčatami, žijúcimi v Pezinku.
Po odchode do penzie sa v roku 1909 práve sem Holuby presťahoval, a v Pezinku ostal žiť až do svojej smrti. Jozef Ľudovít Holuby Pezinok veľmi dobre poznal. Chodieval sem už od študentských čia a počas návštev Pezinka skúmal okolitú flóru. Prechádzkam a botanizovaniu v pezinskom chotári sa venoval aj po svojom prisťahovaní. Svoj tretí herbár, ktorý začal zakladať práve na penzii v Pezinku, zameral na kvetenu miestneho okolia. Naďalej písal aj historické a národopisné práce, i vtipné postrehy zo života miestneho ľudu. Počas svojho života udržiaval kontakty s významnými osobitnosťami českej i slovenskej národnej, kultúrnej a vedeckej scény. Zaujímal sa o spoločenské a politické dianie a zapájal sa i do miestneho kultúrneho života. Bol členom pezinskej meštianskej besedy a spolu s Jánom Zigmundíkom bol v roku 1921 menovaný za jej čestného predsedu. Jozef Ľudovít Holuby sa dožil úctyhodného veku 87 rokov. Umrel 25. júna 1923 v Pezinku, kde je aj pochovaný.
Zdroj: Malokarpatské múzeum v Pezinku
