Pred začatím budovania kanalizácie sa v Bratislave na odvádzanie povrchových a splaškových vôd z najhustejšie zastavanej časti mesta používali stoky z kamenného alebo tehlového muriva.
S výstavbou kanalizácie sa začalo v roku 1903, kedy sa začali budovať prvé kanalizačné zberače. Každoročné čistenie kanalizácie sa robilo ručne lopatou do vozíku, ktorý sa pristavil k revíznej šachte, odkiaľ sa materiál vyťahoval pomocou vedra na povrch. Robotníci si pri čistiacich prácach svietili sviečkami alebo petrolejovými lampami, neskôr akumulátorovými lampami. V roku 1913 dosiahla verejná kanalizačná sieť celkovú dĺžku 53 km a do roku 1938 ďalším postupným rozširovaním 120 km.
Po vojne sa v roku 1947 prikročilo k rozšíreniu kanalizácie vo východnej oblasti. Hlavný zberač bol napojený na otvorené Mlynské rameno. V roku 1958 sa začalo s rozsiahlou výstavbou verejnej kanalizačnej siete. Bola riešená hlavne otázka odkanalizovania ďalšej sídliskovej výstavby, odstránenie nevyhovujúcej kanalizácie a zvýšenie celkovej kapacity kanalizácie.
V roku 1967 dosiahla celková dĺžka verejnej kanalizačnej siete 341 km. Súčasná verejná kanalizácia v Bratislave je vybudovaná jednotným systémom, ktorým sú odvádzané splaškové aj dažďové vody z územia mesta do recipientov Dunaj, Malý Dunaj a Mláka. Bratislavská vodárenská spoločnosť dnes na území Bratislavy prevádzkuje približne 1 166 km kanalizačnej siete, pričom na verejnú kanalizáciu je na území Bratislavy napojených 98,36 % obyvateľstva.
Zdroj: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s.
