Ľudové zvyky a obyčaje v letnom období

1345

Na spríjemnenie leta si pre vás kolegovia z Malokarpatského osvetového strediska v Modre pripravili zaujímavosti o letných zvykoch v malokarpatskom regióne.

Leto – obdobie, ktoré mnohí z nás považujú za najkrajšiu časť v roku. Nielen preto, že je vonku nádherné slnečné počasie, ale i kvôli tomu, že si v lete užívame oddych a dovolenku. Naši predkovia to však nemali také jednoduché. Od najstarších čias žil človek v úzkom kontakte s prírodou, ktorá bola jeho matkou a darkyňou života. Leto patrilo k obdobiu, kedy bolo potrebné vykonať veľmi veľa práce na poli, roli , v záhradách i lúkach. Tak ako ku každému obdobiu roka, tak i v letnom období sa praktizovali rôzne obyčaje a zvyky. My Vám ponúkame pár z nich.

Vôňa pokosenej trávy – z lúk do stodoly za sprievodu spevu

Leto – čas, kedy ovocie nadobúda sladkosť, dozrieva zelenina i obilie, kosí sa tráva. Mládenci a muži začínali kosiť pred východom slnka, neskôr sa k nim pridali ženy. Ženy ešte pred príchodom na lúku doma navarili jedlo, ktoré potom v batohoch priniesli na lúky. Cez leto zvykli variť husté prívarky, kapustu, osúchy, fazuľu, pirohy, halušky alebo krúpy. Ženy pokosenú trávu poroztriasali po lúke a nechali ju sušiť jeden až dva dni.  Po pár dňoch polosuché seno prevracali, aby poriadne doschlo. Uschnuté seno sa zhrabalo do veľkých kôp, ktoré potom muži povozili do stodoly. V čase kosenia sa z lúk  a pasienkov ozýval spev. Piesne, ktoré sa spievali sa nazývali „trávnice“. Spev pomáhal udržať rytmus a radosť pri práci.  V šepote vetra sme mohli započuť aj tieto:

„Čo som sa nažala, hej, snopov naviazala, na milého roli, hej, až ma hlava bolí. Hlavička ma bolí, hej, aj okolo pása, čo som sa nažala, hej, prezretého klasa.“

„Hej, slniečko horúce, hej, nepáľ, že ma nepáľ. Nech mi neuhorí, nech mi neuhorí, hej, tá moja biela tvár. Hej, a keď mi uhorí, hej veru ma zabolí, ďaleko je šuhaj, ďaleko je šuhaj, hej, čo mi ju zahojí.“

Svätojánska noc – magická noc plná spevu a ohňa

Veľa čarovných zvykov sa viaže a prelína so slávením letného slnovratu. 24. jún je podľa tradície deň narodenia Jána Krstiteľa. Meno Ján má hebrejský pôvod, v preklade znamená „Boh je milostivý“. V tento deň bol prísny zákaz pracovať so zemou, zem musela odpočívať. Tiež sa nesmelo prať. Hovorilo sa, že na Jána majú najväčšiu moc všetky živly, teda oheň, zem aj voda. Naberala sa voda v horských prameňoch, pretože mala najsilnejšiu moc a bola považovaná za liečivú. Využívala sa na zmierňovanie všemožných ochorení. Bylinky nazbierané „na Jána“ mali najväčšiu moc a boli považované za najliečivejšie. Najvýznamnejšou bylinkou tejto noci bol Ľubovník bodkovaný, ktorému sa zvyklo hovoriť „krv svätého Jána.“ Viac o liečivých bylinkách si môžete prečítať v ďalších stranách prílohy.  Predvečer sv. Jána charakterizoval zvyk páliť ohne (podľa regiónu nazývané aj vajano, sobutka).  Ohňu sa pripisovala magicko – očistná funkcia. Oheň bol zhmotnenie životodarnej sily, pripisovali sa mu aj ochranné účinky. Ohne sa zakladali na krížnych cestách, na vrchoch a vyvýšených miestach chotára.  Mládenci pripravili drevo, zapálili vatru a pozvali muziku. Obľúbenou zábavou vtedajšej mládeže bolo preskakovanie vatry. Preskočiť vatru znamenalo nielen vlastnú šikovnosť, ale aj vieru v očistnú silu ohňa. Tradovalo sa, že ak muž a žena preskočia vatru ruka v ruke, do roka vstúpia do manželstva. Dievčatá, ktoré mali hlavy ozdobené vencami z kvetov, tancovali s horiacimi fakľami, roztočením z nich robili ohnivé kolesá.  Mládenci zase natreli kolesá od voza kolomažou a pustili ich z kopca. V rámci hier na svätého Jána sa v niektorých regiónoch ľudia prezliekli do kostýmov, počas noci ste mohli stretnúť čertov, vodníkov, lesné víly, škriatkov i čarodejnice. Keď sa utíšila zábava pri vatre, nocou sa niesli piesne:

„Jane milý, Jane, hybaj do nás. Ó Jane, milý Jane, kde Ťa páliť máme. Na vŕšku, na skale, tam Ťa páliť máme. Jane milý, Jane, hybaj do nás.“

Ľubozvučný spev lahodil ušiam i duši. K ľudovým poverám patrila aj predstava, že na svätého Jána sa otvára zem a vydáva svoje vzácne poklady. Vzácny poklad mohol nájsť iba človek, ktorý má čisté srdce a je statočný.

Počas tejto noci bola podľa povier vysoká aktivita bosoriek, čarodejníc a démonov. Ľudia sa pred nimi snažili chrániť, na krížne ceste pokladali prekrížené metly, aby obmedzili činnosť bosoriek. Dobytku pridávali do jedla horkú palinu, aby bosorky nemohli kravám odobrať mlieko. Ak sa Vám podarilo počas tejto noci chytiť svätojánsku mušku, mali ste mať podľa povery celý rok šťastie.

Žatva a dožinky – poďakovanie za dary zeme

Žatva bývala v minulosti pracovne najnáročnejším, ale aj najdôležitejším obdobím celého hospodárskeho roka. Čas žatvy sa nedal presne stanoviť, veľa záviselo od počasia. Žatva sa vždy konala v období relatívneho sucha, aby obilie mohlo preschnúť. Pred začiatkom žatevných prác sa všetci pomodlili a prosili o požehnanie. Na poliach a v ich blízkosti sa zakazovali  zakladať ohne, ak by začalo horieť, bola by to veľká pohroma. Po poliach sa žalo obilie, používali sa srpy, kosy a kosáky. Práca na poli boli úmorná a ťažká, trvala i niekoľko týždňov. Obilie sa muselo zožať, presušiť a poviazať do snopov. Po uložení snopov do krížov (drevené konštrukcie na sušenie obilia), deti po strnisku dozbieravali klásky. Keď už bolo obilie preschnuté, mládenci a chlapi snopy poukladali na vozy a odviezli do stodôl. V stodolách sa obilie vymlátilo cepmi a očistilo od nečistôt. Potom už stačilo vymlátené obilie uložiť do vriec a namlieť z neho múku. Z novej múky, z prvého vymláteného zrna, sa piekol chlieb na oslavu poďakovania za dobrú úrodu.

Z najkrajších kláskov na konci žatvy plietli dievčatá a ženy dožinkový veniec. V dožinkovom venci boli zastúpené všetky druhy obilia, ktoré pestovali. Muži vyrobili drevenú kostru, dievčatá konštrukciu obvili kláskami obilia. Takto pred pripravený veniec ozdobovali farebnými stuhami aj poľnými kvetmi. Z kvetov najčastejšie použili vlčí mak, nevädzu, nechtík, králiky. Ozdobený veniec potom spolu ženci a žnice niesli gazdovi so spevom:

„Gazda náš, gazda náš, daj že nám oldomáš, daj že nám ho z lásky, zbierali sme klásky, zbierali sme klásky.

Gazda náš, gazda náš, daj že nám oldomáš, žatvu sme skončili, veniec sme uvili, sýpky naplnili.“

Ozdobený veniec potom najkrajšia „žnica“, ozdobená na hlave menším venčekom z obilia a kvetov, spolu s najmladším „žencom“ odovzdávali gazdovi a gazdinej so slovami:

„Z tých najkrajších kláskov, sme pre Vás tento veniec uvili, aby sme Vás nim obdarili. Želáme Vám, aby ste boli toľko rokov zdraví, koľko sme do tohto venca dali trávy. Aby ste mali toľko detí, koľko je v tomto venci kvetín. A aby ste mali žitka toľko meriček, koľko je v tomto venci skrytých zrníček.

Prijmite od nás milý gazda tento krásny veniec, teraz sú už polia pusté, už je žatvy koniec.“

Gazda s gazdinou samozrejme žencov a žnice netrpezlivo očakávali a náležite sa na odovzdanie dožinkového venca pripravili. Sviatočne sa obliekli, gazdiná nachystala bohaté pohostenie a gazda dobré vínko alebo i pálené. Gazda sa poďakoval žencom a žniciam za ich ťažkú a úmornú prácu.  Dožinkový veniec pokropil svätenou vodou a zavesil do komory alebo humna. Potom už nasledovala ľudová zábava, za veselého spevu a tanca sa lúčili s náročným obdobím žatvy.

Zdroj: Malokarpatské osvetové stredisko v Modre, príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského kraja. Viac informácií o Malokarpatskom osvetovom stredisku v Modre nájdete na www.moska.sk