Základnými časťami ľudového odevu z Čataja boli rubáč, rukáfce, bíla škrobenica, rásená sukňa, čašká (súkenná sukňa), fertucha, obojek, stuha pod hrdlo, grgula, čepec, límček (šňúrka k čepcu), veľká a malá šatka na hlavu (ručník), kacabaja, kožuch a mentík. Oplecko, bohato zdobené výšivkou, sa nosilo ako spodná časť odevu.
Rubáč
V Čataji mal rubáč dve časti – hornú, nazývanú živôtik, a spodnú, teda samotný rubáč. Živôtik sa šil z jedného kusa plátna, vpredu zostával nezošitý a mal široké oplecká (ramienka). K nemu bola prišitá sukňová časť. Celý rubáč bol bohato skladaný – faldovaný, pričom drobné pevné riasenie vznikalo tak, že sa skladalo prstami do dĺžky asi 5 cm a zaisťovalo sa štyrmi niťami nad sebou. Po naskladaní sa rubáč pevne zviazal a nechal vyschnúť, aby si zachoval svoj tvar. Po každom opraní sa musel znovu skladať, inak by stratil svoju charakteristickú podobu.
Rubáč zdobila výšivka z bielych domácich nití, šitá podľa počítanej nite.Najstaršie vzory mali jednoduché geometrické tvary. Po prvej svetovej vojne sa k bielej výšivke pridali ďalšie farby – najskôr červená, neskôr aj žltá, modrá či zelená. Postupne geometrické vzory ustúpili rastlinným motívom – kvietkom, lístkom a vetvičkám. Vyšívať rubáč vedela každá žena.
Rubáč bol neodmysliteľnou súčasťou ženského odevu. Ženy ho nosili ako spodnú vrstvu pod pracovné aj sviatočné „šaty“, v lete aj v zime v ňom dokonca spávali. V Čataji sa rubáč udržiaval až do 60. rokov 20. storočia.
Rukáfce
Rukávce boli dôležitou súčasťou ženského odevu. Obliekali sa na rubáč a zahaľovali ruky po lakte, plecia a hruď až do pása. Pôvodne sa šili z konopného plátna, no v Čataji sa ich nosenie vytrácalo už v rokoch 1870 – 1880. Medzi rukávcami z konca 19. storočia a tými z 20. storočia sa vyskytujú rozdiely v strihu, materiáli aj výzdobe. Staršie rukávce boli ušité z jedného pruhu plátna bez bočných švov, s klinmi vsadenými do rukávov. Neskorší, najmä sviatočný typ, mal rukávy všité medzi predný a zadný diel a pridané bočné švy.
Výzdoba rukávcov sa sústreďovala najmä na plecia, kde sa vyšívali husté ornamenty červenou bavlnenou niťou, kontúrované čiernou farbou a doplnené pásmi farebnej hrachovinky. Pracovné rukávce boli jednoduchšie, často bez výšivky, tzv. „holé“, a nosili ich ženy nad 30 rokov alebo chudobnejšie vrstvy. Do 1. svetovej vojny sa rukávy skladali do širokých faldov, no tento zvyk sa neskôr vytratil.
Pracovné rukávce sa šili z pevného továrenského plátna, zatiaľ čo sviatočné sa vyhotovovali z tenkého bieleho plátna alebo svetlého šifónu. Okraje rukávov na slávnostných rukávcoch boli často zakončené jemnou paličkovanou šopornianskou čipkou. Staršie výšivky zobrazovali husté rastlinné motívy, no po 1. svetovej vojne sa medzi vzormi začali objavovať prázdne plochy a kontúrovanie sa postupne vytrácalo.
Sukňa
Sviatočné sukne sa od pracovných odlišovali výzdobou a materiálom, z ktorého boli šité. Strih sukne a živôtika zostával rovnaký. Sukne, ktoré sa nosili na nedeľu, boli ušité z kašmíru, kartúnu, pre staré ženy z farbiarskeho plátna. Dievky a mladé ženy nosili sukne z bledších, pestrejších materiálov, staršie ženy z tmavých. Zdobené bývali, tak ako sukne pracovné, štepovaním na dolnom okraji. Živôtiky boli zo zeleného alebo modrého hodvábu, atlasu, damašku, podšité konopným, neskôr továrenským plátnom. Vyšívané boli na chrbte i vpredu hodvábnymi alebo vlnenými niťami žltej, oranžovej, ružovej i modrej farby. Po I. svetovej vojne prišívali k sukniam i živôtiky zo zamatu, no nezdobili ich výšivkou, ale rôznymi lesklými šnúrami, šujtášami, korálkami a flitrami.
Súkenné sukne, nazývané v Čataji „čašké sukne“, boli najsviatočnejšími odevnými súčiastkami. Obliekali ich iba na sviatočné dni vianočné a veľkonočné. Šili sa zo štyroch rífov zeleného alebo modrého súkna. Zelené sukne nosili do kostola iba dievky a mladé ženy z najmajetnejšej vrstvy a iba na prvý veľkonočný a vianočný sviatočný deň. Na druhý deň obliekali modrú sukňu. Bohaté ženy nad 30 rokov a dievky a ženy z chudobnejších vrstiev obliekali v prvý i druhý deň modrú sukňu. Po celom hornom obvode do dĺžky 10 cm bola sukňa husto riasená a nabraná vo dvoch radoch na niť. Riasenie prechádzalo do skladov po dĺžke a šírke sukne. Dolný okraj zdobilo lemovanie z červeného súkna a hodvábna stužka a tkanica našité nad súkenným lemovaním. Na pravej strane otvoru bolo umiestnené skryté vrecko. Sukňa siahala 7-20 cm pod kolená tak, aby zakrývala časť sáry z čižiem.
K sukni bol prišitý súkenný živôtik: k zelenej sukni živôtik fialovej farby a k modrej sukni červenej farby, pre ženy nad 30 rokov modrej farby. Strihovo sa súkenné živôtiky od pracovných a sviatočných odlišovali. Ušité boli síce z dvoch predných a zadného dielu, no vpredu i vzadu bol živôtik strihaný do rožkov. Celý živôtik bol podšitý konopným plátnom, v rožkoch niekedy spevnený kúskom našitého súkna. Zapínal sa na dva-tri háčiky. Vpredu i vzadu bol bohato vyšívaný hodvábnymi niťami prevažne zlatožltej alebo oranžovej farby. Ornamenty boli vytvárané z retiazkového a slučkovacieho stehu.
Fertucha
Koncom 19. storočia začali byť tradičné konopné plátna nahrádzané továrenskými materiálmi, čo sa týkalo aj záster. Úzke zástery sa čoraz častejšie šili z čierneho glotu alebo „pargálu“. Strih záster sa nezmenil, ale výšivky prešli výraznými zmenami. Zástery určené pre dievky a mladé ženy už neboli vyšívané iba bielymi nite, ale aj rôznymi farbami, pričom biela farba stále dominovala. Geometrické vzory sa nahradili rastlinnými motívmi a výšivky zaberali väčšiu plochu. Na spodnom okraji sa objavilo vyšívanie vo forme strapcov. Na zásteroch starších žien bola výšivka jednoduchšia a skromnejšia – niekedy obsahovala iba hladkovanie, mešterky a zúbky, vyšívané modrou hodvábnou niťou.
Okrem úzkych záster sa nosili aj široké, ktoré boli ušité z ľahkého bieleho alebo bledomodrého váperu. Pôvodne ich nosili iba nevesty k svadobnému odevu, ale po I. svetovej vojne sa stali súčasťou sviatočného odevu aj pre bohaté aj chudobné dievky a mladé ženy. Tieto zástery pozostávali z dvoch dielov, ktoré boli od pásu až do dĺžky 2 cm nariasené v jednom rade. Diely boli spojené širšou šopornianskou čipkou, ktorá zároveň tvorila aj spodný okraj. Okrem čipky bola na okrajoch a v strede vyšívaná farebnými hodvábnymi nite s použitím rôznych stehov – plného stehu, dierok a slučkovania. Ornamenty pozostávali z drobných rastlinných motívov ako kvety, lístky, tulipány a bodky. Zástera mala v páse dve farebné tkanice, ktoré sa spojili a na oboch koncoch bola pripevnená širšia tkanica na uväzovanie. Pred prvou svetovou vojnou sa zástery skladali pozdĺžne, ale po vojne sa tento zvyk zrušil.
Obojek
Golier, známy aj ako „obojek“, bol samostatnou časťou odevu, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou rukávcov. Nosili ho ženy a dievky zo všetkých vrstiev spoločnosti, a to ako vo sviatočné dni, tak aj počas bežných dní počas celého roka. Jeho vzhľad sa v priebehu času menil len v materiáloch použitých na výšivku.
Obojok sa niekedy prišíval k pracovným rukávcom, ale častejšie fungoval ako samostatný odevný doplnok. Tvoril ho vyšívaný „obojok“ a čipka pripevnená k jeho dolnému okraju.
Pôvodne boli obojky k pracovným rukávcom vyšívané červenou bavlnenou niťou, pričom detaily ornamentu boli vyšité inou niťou. Na sviatočných golieroch bol ornament vyšívaný viacerými farbami. Čipka, ktorá ozdobovala obojky, bola väčšinou šopornianska a viacfarebná, zriedkavo dvojfarebná, vyrobená z bavlnených nití. Najvznešenejšie obojky boli vyšívané zlatými a striebornými niťami, ktoré sa používali pre bohaté i chudobné dievky a mladé ženy.
Výšivka na golieroch bola vykonaná plným plochým stehom, stonkovým stehom a slučkovaním, pričom celkový obvod bol zakončený drobnými zúbkami. Takmer každý golier, okrem tých vyšívaných zlatými niťami, si mohla ušiť a vyšiť každá žena.
