Majster dobrej nálady: Peter Stankovič

3222

Peter Stankovič (1962) – maliar, ilustrátor, grafik. So svojou manželkou, šperkárkou Monikou Vančovou, žijú v Stupave pod horou. V riečnom mlyne ako z rozprávky, ktorý kúpil a zrekonštruoval umelcov svokor – tiež umelec, akademický maliar Ján Vančo, našli domov aj so svojimi synmi Jakubom, Lukášom a Maťkom. Okrem toho tu ale nachádza aj svoju každodennú inšpiráciu. 

Keď človek nadviaže očný kontakt s Vašimi obrazmi, dostaví sa veľká dávka pozitívnej emócie. Ale kde beriete, v tomto svete plnom vážnych tém energiu vy?  

Z každého. Radšej mám srandu ako vážnu debatu. Rád si zafilozofujem, ale veselý pohľad prevažuje. Preto milujem pánov Štepku a Lasicu, lebo vedia nájsť humor aj tam, kde každý vidí problém.  

Vašu veselosť najlepšie vystihujú obrazy, v ktorých dominuje Bratislava. Tam, na Kollárovom námestí, v dome, ktorý už neexistuje, ste vyrastali. Vidno vo vašich obrazoch aj Bratislavu vášho detstva?  

Ešte som takú nenamaľoval. To príde.  

Aké to bolo mesto?  

Veľmi útulné. Vždy, keď si na to spomeniem, vidím leto, rozhorúčené steny starých pavlačových domov, deti hrať sa vonku, Prezidentskú záhradu a dnešný Prezidentský palác, ktorý poznám od pivnice až po povalu.  

To bol kedysi dom pionierov, že?  

ÚDPMKG. Ústredný Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. Strašný názov (smiech). Buď ste si museli dať návleky, alebo sa vyzuť. Aj keď bol bordel po celom socializme, tam bol poriadok. V parku bazén, ihriská a na deti dozerali platení dôchodcovia v bielych plášťoch. To boli ešte dobré zvyky z kapitalizmu. Potom to všetko zrušili. My deti sme poznali celé Staré Mesto, všetky jeho ulice.  

Ako Bratislavu vnímate dnes?  

Je to skôr mesto pre firmy ako pre ľudí. Keď sa rozhodovalo o tom, čo bude s Podhradím, kde ostalo po asanovanej Židovni prázdno, bol som za to, aby vznikla nová. Žilo by to tam ako na Malej Strane v Prahe. Ale u nás miesto toho, aby rozšírili centrum mesta, dovolili výstavbu sklenených, železobetónových krytov.  

Rozmýšľali ste už, že by ste spravili nejakú „paródiu na Bratislavu“, kritický obraz?  

Áno.  

A čo by tam bolo?  

Keby som si mal z niečoho robiť srandu tak z malomeštiactva. Veľa ľudí si myslí, že prišli do veľkého mesta, ale to malomeštiactvo si priniesli so sebou.  

Máte nejaký obľúbený symbol mesta, ktorý radi zobrazujete?  

Bratislavu milujem a chcel by som tam dať všetko. Mám veľmi rád secesné budovy, ale čo naozaj milujem sú strechy, a stále mám pocit že ich neviem namaľovať.  

Strechy sú super, aj keď sú akoby opité a padá z nich škridla, vyzerajú veľmi poeticky. Na vlastnom dome takéto kazy človeka iritujú, ale na obraze platí: čím horšie, tým lepšie. 

Áno, aj keď idete po dedine a vidíte starú strechu, nepoviete, že pozri aká stará, ale pozri, aká krásna!  

Vy ste na dedine roky žili…  

15 rokov v Plaveckom Štvrtku.  

Dnes žijete v Stupave. Záhorie teda dosť dôverne poznáte. Čo vám na ňom imponuje a, naopak, prekáža?  

Nepáčia sa mi niektoré spôsoby niektorých ľudí. Na malom meste milujem to, že komunikácia s ľuďmi je okamžitá, ľudia sa poznajú, vedia si pomôcť. A hlavne ten pokoj. Keď vyjdem z brány, vojdem do lesa, nie do výťahu. Všetko ma tu inšpiruje. 

Stupavu ste už namaľovali?  

Ešte nie, ale chcem. Aj okolité dedinky. 

Deti bývajú zväčša úprimné. Ako komentujú vaše deti vaše diela?  

Zvyčajne len pribehnú, nakuknú, povedia: „Jééj, to je pekné“ a zmiznú. Ale keď kreslia, čerpajú z toho, čo odpozorujú. A majú skvelý pozorovací talent!  

Učia sa len ony od vás alebo aj vy od nich?  

Jasné. Deti nemajú rešpekt a neboja sa farebnosti. Robia úžasné veci! 

Vaša manželka je tiež kreatívna duša. Je vaším najväčším kritikom?  

Často by som si bez nej nebol istý. Ona je prvá, za kým idem, keď neviem ktorým smerom. Je to veľmi inšpiratívna a krásna žena.  

Máte ako rodina nejaké obľúbené miesto?  

Vraciame sa do Plaveckého Štvrtka, kde máme kamarátov a chodíme tam na jazero v lese – volá sa Pieskovňa. Ale inak je to Počúvadlo pri Banskej Štiavnici. Tam, keď nejdeme raz za rok, to nie je dobrý rok. Ja milujem Taliansko a Francúzsko. Ľudia tam majú vrúcny vzťah k umeniu, ale už sa to, chvalabohu, objavuje aj tu. 

Zdroj: Magazín Bratislava Región