Na spríjemnenie predvianočného času pre vás kolegovia z Malokarpatského múzea pripravili zaujímavosti o vianočných zvykoch v malokarpatskom regióne.
Príprava na Vianoce
Vianoce sú veľmi obľúbeným sviatkom bohatým na zvyky a tradície. Tie sa však líšia nielen medzi jednotlivými regiónmi, ale aj medzi rôznymi domácnosťami. Vianočné obdobie bolo veľmi bohaté na rôzne magické úkony a zákazy. Ich cieľom bolo zabezpečiť prosperitu, pozitívne ovplyvniť prírodu a zdravie ľudí i dobytka. Ľudia počas sviatkov predpovedali, aká bude úroda, ktorá dievčina sa vydá a či niekto z rodiny zomrie.
Samotným Vianociam predchádza advent, ktorého názov pochádza z latinského slova „adventus“ – čo znamená príchod, alebo očakávanie príchodu Mesiáša. Adventné obdobie začína štyri nedele pred Štedrým dňom a je zamerané na prípravu na Vianoce, predovšetkým v duchovnom zmysle. Dôležité je celkové stíšenie životného tempa, odstránenie zlozvykov a snaha o urovnanie sporov. V malokarpatskom regióne praskali mládenci cez advent po večeroch bičmi. Každý mládenec si vyrobil svoj vlastný kožený bič so strapcami. Podľa poverových predstáv mal takto vytvorený hluk ochrániť obydlie, ľudí a dobytok pred strigami a nepriaznivými silami, ktoré boli práve v zimnom období aktívne. Cez advent sa chodilo na priadky a „drápanie“ peria. Najmä v Chorvátskom Grobe, keď sa drápalo perie, býval veľký oldomáš. Hovorilo sa, že ,,lepší oldomáš pri perí, jako pri kopački.“
Príprava na Vianoce v sebe zahŕňala aj domáce zabíjačky. V Pezinku a okolí sa už od polovice decembra ľudia schádzali pri týchto aktivitách, aby mali dostatok klobások, jelítok a šunky, ktorá sa do Nového roka musela vyúdiť. Napriek tomu sa cez advent stravovali striedmo a dodržiavali pôst. Jedli jednoduché jedlá, ako sú šošovicová polievka, rôzne kaše a mliečne jedlá. Na záver adventu gazdiné začali piecť koláče a nastávalo i prvé stáčanie vína. Ľudia si svoje príbytky minimálne týždeň pred Vianocami poctivo upratovali. Všetko muselo byť na svojom mieste, čisté a všetko požičané sa vrátilo.
Štedrý deň a Štedrá večera
Na Štedrý deň držali obyvatelia miest a obcí pod Malými Karpatmi pôst. Ak boli veľmi hladní, v krajnom prípade si uvarili bezmäsité jedlo, napríklad kyslú zemiakovú polievku s chlebom. Pôst sa mal držať až kým nevyšla prvá hviezda. Dievča, ktoré do večera vydržalo o hlade, malo dostať dobrého muža, mládenec zase ženu. Ak malé deti dodržali pôst, rodičia im sľúbili, že uvidia zlaté prasiatko.
Vo vinohradníckych rodinách mal zabezpečenie úrody a zdravia vinohradník docieliť tým, že na Štedrý deň odrezal niekoľko viničných prútov nazývaných „štedráky“, ktoré sa neskôr používali pri jarnom štiepení viniča. V niektorých lokalitách Malých Karpát sa pred večerom celý dom kadil tymianom, aby doň nemali prístup zlí duchovia. Gazdiné celý deň strávili prípravou večere a veľkú pozornosť venovali aj úprave stola. Ten symbolizoval želajúcu prosperitu do budúcich období, bol symbolom hojnosti a mnohosti. Gazdiné naň prestreli čistý biely obrus (biela farba symbolizuje čistotu) a pre zabezpečenie budúcej úrody a ako poďakovanie za tú minulú naň rozsypali všetky plodiny, ktoré sa im toho roku urodili.
Pod obrus, či taniere kládla gazdiná šupinky z kapra, alebo mince. V tomto prípade išlo tiež o magickú praktiku, kedy mali šupiny z kapra i mince zabezpečiť pre členov rodiny do budúcnosti dostatok financií.
Vianočné obdobie bolo i časom spomínania a uctievania si mŕtvych predkov. Myslelo sa na nich už počas prestierania štedrovečerného stola. Ľudia verili, že duše predkov prichádzajú na večeru, uctievali si ich tak, že pre ne prestreli tanier navyše. Do neho kládli prvú lyžicu z každého chodu – ak by to neurobili, riskovali, že si duše pohnevajú. Na západnom Slovensku sa po kútoch rozhadzovali orechy, ktoré pôvodne slúžili ako obeť dušiam predkov.
Gazdovia v niektorých lokalitách kládli pod stôl najdôležitejšie pracovné nástroje, ktoré mali zabezpečiť dobré pracovné výsledky remeselníkov a roľníkov, ale aj zdravie ľudí, sediacich okolo stola. V mnohých domácnostiach sa okolo stola obtočila reťaz, ktorá mala upevniť zdravie a súdržnosť členov rodiny. Tí si na ňu počas večere vyložili nohy a reťaz mali okolo stola až do 27.12. V okolí Bratislavy kládli na mnohých miestach pod stôl batôžtek so senom, aby mal Ježiško na čom ležať. Pred večerou sa všetci členovia rodiny umyli a obliekli do čistých šiat, aby k stolu zasadli čistí duchovne, aj fyzicky. Večera sa mohla začať.
Čo sa cez Vianoce jedlo?
Štedrá večera sa začínala zapálením sviečky, nasledovali modlitby Otče náš, Zdravas a Sláva. Gazda poďakoval za dary, ktoré boli na stole. V niektorých rodinách urobil otec deťom na čelo medové krížiky, aby boli celý nasledujúci rok dobré. Dospelí si pripili, či už pálenkou alebo vínom. Následne celá rodina zjedla oblátku s medom, cesnakom (verili, že cesnak má magickú, očistnú funkciu) či orechmi.
Jedál bolo na štedrovečernom stole minimálne šesť a maximálne dvanásť, pričom každé z nich malo svoju symboliku. Ľudia varili z toho, čo sa im daného roku urodilo, jedlá boli skromné.
Tak ako my, i naši predkovia jedli buď kapustnicu s hríbmi a slivkami, alebo šošovicovú polievku. V evanjelických domácnostiach pôst nedodržiavali, preto v polievke mohli mať i klobásku či mäso. Sladkým pokrmom boli pupáky. Išlo o kúsky pečiva posypané makom (ktorý symbolizoval mnohosť, hojnosť) a poliate medom. V malokarpatskom regióne je viacero obcí, ktorých obyvatelia boli Chorváti, alebo mali chorvátske korene. Tí jedli koláč „božitňjak“ – pletený koláč zdobený figúrkami vtákov.
Vyprážaná ryba so zemiakovým šalátom sa do našich jedálničkov dostala až v 50. rokoch 20. storočia kedy sa vyprážané jedlá stali znakom prestíže a bohatstva. Ryby (zubáče, pstruhy) sa však ako pôstne jedlá konzumovali už v stredoveku a to varené, alebo pečené. Ďalším chodom boli kysnuté koláče plnené orechmi, makom alebo tvarohom a vianočné pečivo, najmä medovníky, orechové rožky a linecké pečivo.
Po sladkom jedli ovocie – jabĺčka, hrozno, slivky, hrušky, orechy. Tomu, kto mal pokazený orech, sa predpovedalo, že skôr zomrie. Pri rozkrojení jabĺčka sa tiež vyskytujú veštecké praktiky. Gazda ho rozkrojil na toľko častí, koľko bolo ľudí pri stole. Ak bolo zdravé, mali byť zdraví aj členovia rodiny za stolom. Ak však bolo červivé, či hnilé, veštilo chorobu a smrť. O živote a smrti „rozhodoval“ i jadrovník. Ak po rozkrojení vytvoril hviezdu, mali byť členovia rodiny zdraví, ak však videli kríž, neveštilo to nič dobré.
Záver večere patril poďakovaniu Bohu za jedlo, ktoré mali na stole a ktoré ich zasýtilo. Až po záverečnej modlitbe mohla rodina vstať od stola (počas celej večere bol prísny zákaz vstať od stola. Urobiť tak mohla maximálne gazdiná, ktorá všetkých okolo stola obsluhovala, alebo mali všetky misky položené na dosah ruky. Verili, že kto prvý počas večere vstane, ten do roka zomrie). Zo stola sa zozbierali všetky omrvinky, ktoré sa pridávali do osiva, aby bola úroda štedrá rovnako, ako bola štedrá i večera. Zvyšky z jedál dostávali i domáce zvieratá.
Po večeri sa mestom začali ozývať vianočné piesne, pretože príbuzní si chodili si navzájom spievať pod oknami a koledovať. Spievali sa piesne ako Narodil sa Kristus Pán, Pastieri, pastieri hore vstaňte či pieseň Strunka, strunka, zelená jablonka:
Strunka, strunka, zelená jablonka,
Pod ňou sedia pastierovia,
jedia kašu z hrnca.
Andel k nim prilecel,
takto im povedzel:
že sa Kristus Pán narodil v Betleheme,
aby každý vedzel.
Vyvrcholením celého dňa a ukončením pôstu bola polnočná omša, nazývaná aj „ucíren“. Po jej skončení z veže kostola v Pezinku hrala Tichá noc. Po polnoci sa skončil pôst, preto bolo dovolené jesť mäso – konzumovali sa tlačenky, alebo jaternice.
Prvý sviatok vianočný
Prvý sviatok vianočný, nazývaný Božie narodenie, bol vždy rodinným sviatkom. Veľmi starým zvykom bolo chodenie včasne rána na potok po vodu, v ktorej sa domáci symbolicky umyli, aby si zabezpečili zdravie pre celú rodinu. Na Božie narodenie sa ľudia ponáhľali z kostola domov, lebo kto prišiel domov ako prvý, mal byť aj s každou prácou hotový skôr než iní. V tento deň boli ľudia väčšinou doma, navštevovali maximálne najbližších členov rodiny a aj to iba popoludní – neriskovali možné škriepky, lebo tie by sa mohli opakovať po celý nasledujúci rok. Obedovalo sa doma, menu bolo opäť slávnostné, ale už mäsité: jedla sa mäsová polievka, pečené mäso, fašírky, zemiaky, uhorka, neskôr sa smažili rezne a k nim sa podával zemiakový šalát.
Na druhý sviatok vianočný mohli gazdiné zo stola odložiť misky s jedlami, s ktorými sa nesmelo od štedrej večere hýbať, izba sa mohla pozametať a upratať. Atmosféra bola počas tohto sviatku uvoľnená, rodiny a známi sa navštevovali. V Pezinku si vinšovali starým vinšom, ktorý znel takto: „Vinšujem vám tieto slávne sviatky, Krista Pána narodenie, čo si od Pána Boha žiadate: zdravie, šťastie, hojné Božské požehnanie, hojnosť vína, hojnosť chleba, dlhého života, stáleho pokoja, menších hriechov, väčšej radosti, po smrti kráľovstvo nebeské. Aby sme sa mohli s týmto novonarodeným Ježiškom jedenkrát stretnúť a tú krásnu pieseň so zbormi anjelskými spievať: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle.“
Dopoludnie bolo určené na návštevu kostola, kam v tento deň prišlo veľmi veľa ľudí, lebo sa svätilo víno. To sa v tento deň pilo, aby ľudia predišli možným chorobám. Popoludní sa konali prvé zábavy od Kataríny a to buď v krčme, alebo v dome, kde bývali priadky. Na západnom Slovensku chodili malí chlapci po tzv. štefanskej kolede.
Ako si naši predkovia zdobili stromček a čo si pod ním našli?
Už v predkresťanskom období sa domácnosti zdobili zelenými vetvičkami, ktorým sa pripisovala prosperitná a ochranná funkcia. Na túto tradíciu nadviazalo aj prinášanie ihličnatých stromčekov do domácností a ich následné zdobenie. Vianočný stromček, ktorý poznáme ako symbol Vianoc, života, prosperity a zelene sa na naše územie rozšíril z nemeckých a rakúskych miest. Pôvodne sa už v 16. storočí predávali na trhoch v Nemecku, odkiaľ sa dostali do domácností šľachty, neskôr meštianstva a napokon sa v 19. storočí rozšíril aj vo vidieckom prostredí.
Stromčeky sa zvykli vešať na strop a pôvodne sa zdobili iba slamenými ozdobami, jabĺčkami, orechmi, papierovými ozdôbkami, medovníkmi či sušeným ovocím. Výzdoba vianočného stromčeka sa v mestách a na vidieku sa líšila. Deti ich vyrábali ručne, či už samé, alebo s pomocou rodičov. Rozdiel bol v tom, že v bohatších rodinách ich vyrábali zo zamatu a v chudobnejších vrstvách dominovali najmä sušené jabĺčka, oriešky a slamené ozdoby.
Na prelome 19. a 20. st. sa už kupovali aj sladké ozdôbky – karamel zabalený vo farebných papierikoch, na vidieku salónky nahradili perníky. Výzdoba slúžila na umocnenie magickej funkcie – orechy i jabĺčka symbolizovali prosperitu a dobrú úrodu (ktorá bola pre ľudí veľmi dôležitá). V niektorých lokalitách, napríklad v Grinave, zdobili rodičia stromček tajne na Štedrý deň, aby tak prekvapili svoje ratolesti, ktoré prichádzali domov z koledy.
Okolo stromčeka sa rozvinul i rituál obdarovávania členov rodiny. Darčeky boli spočiatku symbolické – prevládali vinše, či piesne. Od roku 1904 sa začali objavovať prvé vianočné katalógy s tovarom rôzneho druhu, ktoré vydávali viedenskí obchodníci. Materiálne darčeky boli vo väčšine domácností vyrábané ručne, členmi rodiny. Išlo o vlnené čiapky, rukavice, šály, darovali sa odevné súčiastky, chlapci dostávali nohavice, topánky, košele. Deti pod stromčekom nachádzali handrové bábiky, drevené hračky (koníky, vozíky, figúrky, vojačikov, kolísky pre bábiky). Od 50. rokov 20. storočia je už bežné, že darčeky bývajú nákladnejšie. Deti dostávali rádio, bicykel, lyže, korčule a podobne.
S adventom je spojená aj výroba adventných vencov. Tento zvyk pochádza zo Škandinávie, pôvodne značil štyri ročné obdobia. Šíril sa k nám cez protestantské kostoly, jeho význam sa zmenil po prijatí katolíckou cirkvou – štyri sviečky dnes symbolizujú štyri nedele pred Štedrým dňom. Dodnes si niektoré rodiny dávajú veniec posvätiť v kostole.
Ako môžete vidieť, väčšina vianočných zvykoch sa zachováva dodnes. Zmena nastala v tom, že veľa ľudí možno nevie, prečo máme v izbe vysvietený vianočný stromček, prečo celý deň nejeme a naša večera je potom bohatá a prečo rodič rozkrajuje jabĺčko. Niektoré zvyky pretrvávajú dodnes, no menia svoju významovú funkciu. Ako príklad môžeme uviesť vianočný stromček a jeho výzdobu. Pôvodná funkcia stromčeka bola magická – prinášanie zelene do domácností malo ľuďom zabezpečiť úrodný rok. Výzdoba jeho magickú funkciu len umocňovala. Dnes má však stromček výsostne estetickú funkciu, je znakom prestíže rodiny.
Vianoce sú v súčasnosti na jednej strane sviatkom rodiny, pokoja a mieru, no i konzumu. Stávajú sa komerčnou záležitosťou, v médiách sa dokonca objavujú informácie o tom, že ľudia si ,,kvôli“ Vianociam berú pôžičky, aby si mohli dovoliť zaplatiť jedlo, či darčeky. Práve to nám ponúka priestor na zamyslenie, či by nebolo krajšie a lepšie vziať si príklad od našich predkov, zbaviť sa nákupného zhonu, blúdenia preplnenými nákupnými centrami a zamerať na sa duchovné posolstvo najkrajších sviatkov v roku. Prežime ich preto v kruhu rodiny – veď práve to je ten najdôležitejší dar, ktorý môžeme dostať.
Zdroj: Malokarpatské múzeum v Pezinku
