Okupácia Československa v auguste 1968 očami župana Juraja Drobu

1412
Župan Juraj Droba si uctil pamiatku obetí spolu s primátorom Matúšom Vallom a prezidentkou Zuzanou Čaputovou
Župan Juraj Droba si uctil pamiatku obetí spolu s primátorom Matúšom Vallom a prezidentkou Zuzanou Čaputovou

21. augusta 1968 som ešte nežil. Narodil som sa a vyrastal v priestore, v ktorom si mocipáni dovolili normalizáciou. Ako to sami nazývali, riadiť životy miliónov občanov vtedajšieho Česko-Slovenska. A teda aj môj.

V auguste roku 1968 sa občania Československa ocitli v šoku. „Do našej krajiny vtrhli cudzie vojská. Okupácia!“ ozývalo sa z rozhlasu a ľudia si tú správu šírili, ako sa dalo. Pri pomyslení na to, ako sa v noci z 20. na 21. augusta a po prebudení do okupačného rána cítili občania našej krajiny, mám zimomriavky po celom tele. Rovnako ako teraz, keď píšem tieto riadky. Po uliciach našich miest sa premávali cudzie tanky, akoby tu boli doma oni a nie my. Ľudia hrdo a odvážne stáli pred nimi s holými rukami a vlastnými telami chceli tieto železné monštrá zastaviť. Na mnohých miestach sa dokonca ozývala streľba. Každý chcel veriť, že toto je len zlý sen, alebo zle zrežírovaný film. Kto by si predsa dokázal predstaviť a nie to ešte uveriť, že nás prišli okupovať armády „spriatelených krajín“, „spojencov“ z Varšavskej zmluvy?

Do Česko-Slovenska sa v jednom momente doslova vlialo pol milióna vojakov, vyše 6 000 tankov, 800 lietadiel a 2 000 diel. Okupanti nás napadli zo všetkých svetových strán.

Okupácia a všetko to, čo prišlo po nej si vybrala svoju daň. Mnohých ľudí doslova okradla o najlepšie roky života, mnohým vzala blízkych, ale všetkým ukázala, že v národe sa zrodila nezlomná túžba po slobode. Tú sme spoločne ukázali počas diania v novembri 1989.

Ak aj vaši rodičia, či blízki zažili hanebný príchod tankov do krajiny v strede Európy, tak si všetko to, čo videli a počuli nechajte vyrozprávať, dnes a opäť a opäť. Vypočujte si ich príbeh a rozprávajte ho svojim deťom. Na tieto potupné udalosti nesmieme nikdy zabudnúť. Rovnako, ako na nikoho, kto vtedy prišiel o život, alebo počas nasledujúcich 21 rokov o slobodu, radosť zo života, či majetok.

Pamiatku obetí, spomienku na životy, ktoré vyhasli pri okupácii, teda všetkých 139 obyvateľov Česko-Slovenska, vrátane detí, ktorých okupanti chladnokrvne zavraždili sme si dnes pripomenuli pred aulou Univerzity Komenského. Chcem sa ako župan územného celku v ktorom sídli hlavné mesto Slovenska poďakovať tým krajinám, ktoré sa nám za okupáciu ospravedlnili. Verím, že koleso dejín sa pohne správnym smerom a jedného dňa tak učiní aj Rusko.

Aj s ohľadom na tieto udalosti našej histórie vyjadrujem nahlas svoje presvedčenie, že je povinnosťou každého politika, ktorý v demokratických voľbách získal dôveru občanov chrániť našu slobodu, ktorú sme si tak nejako už zvykli považovať za samozrejmosť. Aby sme sa o ňu už nikdy nemuseli obávať, musíme k tomu prispieť aj my, každý z nás. Hovorme najmä s deťmi a mladšími ľuďmi o tomto míľniku našich dejín, kedy diktát a hrubá vojenská sila priniesli zradu nášmu národu, dohnali ho možno až na pokraj zúfalstva a snažili sa ho ponížiť. Ale nezlomil nás. Nezlomili v Slovákoch túžbu po slobodnom živote v slobodnej a demokratickej krajine. Hovorme našim mladým o tom, že sme boli a zostávame odhodlaní prinášať zodpovedné a zásadné rozhodnutia, ktoré túto túžbu naplnia. Pri tejto príležitosti stojí za reálnu úvahu a možno aj skutočné politické rozhodnutie vyhlásiť tento deň minimálne za pamätný deň.