Význam a dedičstvo Pálfiovcov na území Bratislavského samosprávneho kraja

746

Či už píšeme priezvisko Pálfiovcov v pôvodnom tvare s dvoma ef a ypsilonom alebo v súlade s Pravidlami slovenského pravopisu s jedným ef a mäkkým i, vždy ide o ten istý rod. Pálfiovci patria na Slovensku medzi širokou verejnosťou k najznámejším šľachtickým rodom – s ich menom sa spája nielen zámok v Bojniciach alebo hrad Červený Kameň, ale napr. i Smolenický zámok či kaštieľ v Budmericiach.

Napriek tejto všeobecnej známosti doteraz nejestvuje žiadna monografia, ktorá by sa dejinám rodu venovala. Vzostup rodu datujeme do začiatku 16. storočia – dovtedy pomerne nevýznamný zemiansky rod postavil svoj vzostup na službách a vernosti rodu Habsburgovcov, ktorý po bitke pri Moháči nastúpil na uhorský trón. Pálfiovci lojalitu dynastii zachovávali až do konca monarchie a zo svojho postavenia v priazni Habsburgovcov mnohé vyťažili. Po celé generácia sa členovia rodu pohybovali v tesnej blízkosti panovníka a jeho rodiny. V 17. a 18. storočí dokonca traja členovia rodu dosiahli na najvyšší úrad v krajine. Bol ním úrad uhorského palatína, ktorý bol zástupcom uhorského kráľa počas jeho neprítomnosti v krajine.

Dejiny rodu neboli priamočiare a rod ako celok nebol homogénny. Už v prvej polovici 17. storočia po smrti Mikuláša Pálfiho došlo k prvému veľkému prerozdeleniu majetku medzi jeho troch synov. Majetok sa v rode prerozdeľoval ešte niekoľkokrát. Impulzom bolo vždy úmrtie bezdetného člena rodu, ktorý vo svojich rukách sústredil veľké majetkové komplexy. V polovici 18. storočia prišlo k veľkému rozdeleniu majetku a zároveň sa konštituovali tri línie staršej vetvy rodu Pálfiovcov. Staršia vetva sa rozdelila na tri línie: malackú, stupavskú a červenokamenskú, ktoré získali pomenovanie podľa svojich hlavných sídiel. Mladšia vetva, nazývaná kráľovská (podľa hlavného sídla v zámku v Kráľovej pri Senci) alebo niekedy i pezinská, sa ďalej nerozvetvovala. Následne sa jednotlivé línie a vetvy vyvíjali viac-menej nezávisle. Z tohto komplikovaného genealogického členenia pálfiovského rodu pramení i komplikovanosť skúmania jeho dejín. A to je asi hlavným dôvodom absencie monografického spracovania rodových dejín.

Pálfiovci patrili v Uhorsku k najbohatším aristokratickým rodom. Rozsiahle majetky vlastnili nielen na západnom Slovensku, ale aj v Rakúsku a v Českom kráľovstve. U nás im patrili dlhšie či kratšie hrady Červený Kameň, Devín, Pajštún, Dobrovodský hrad a Plavecký hrad, kaštiele v Stupave, Malackách, Plaveckom Podhradí, Budmericiach, Suchej nad Parnou, Pezinku, Svätom Jure a Kráľovej pri Senci, paláce v Bratislave, Viedni a Budapešti, zámky v Smoleniciach a Bojniciach. V Rakúsku to boli panstvá Marchegg, Neulengbach, Heidenreichstein a Krumbach, v krajinách Koruny českej panstvá Březnice, Hradiště a Merklín. Začiatkom 20. storočia získali Pálfiovci aj panstvá Slavkov a Uherský Brod.

Budmerický kaštieľ z roku 1889, príklad eklektického vidieckeho sídla.

Pálfiovci a Bratislavská stolica

Špecifikom Bratislavskej stolice je, že na jej území mali majetky všetky línie a vetvy rodu Pálfiovcov: panstvo Malacky patrilo malackým Pálfiovcom, Stupavské panstvo vlastnili stupavskí Pálfiovci, panstvo Červený Kameň červenokamenskí Pálfiovci a panstvá Pezinok, Svätý Jur a Kráľová pri Senci patrili mladšej vetve rodu. Na území bratislavského regiónu sa teda stretávali záujmy všetkých členov pálfiovského rodu. Dôvodom bola nielen ich majetková zainteresovanosť na území Bratislavskej stolice, ale i významné postavenie, ktoré stolica v Uhorsku mala. Bratislavská stolica patrila z hľadiska historických väzieb a svojej výhodnej geografickej polohe k významným častiam Uhorska. Nielen blízkosť Viedne a Budapešti ako významných centier monarchie, ale i skutočnosť, že sama Bratislava bola pomerne dlhý čas hlavným mestom Uhorského kráľovstva prispela k tomu, že na území Bratislavskej stolice či priamo v meste Bratislava sa koncentrovali sídla mnohých šľachtických rodov a pôsobili sa v nej mnohé celokrajinské úrady a inštitúcie.

Pre dejiny bratislavského regiónu bola významná osobnosť Mikuláša Pálfiho, ktorý sa v roku 1580 stal hlavným županom Bratislavskej stolice a kapitánom Bratislavského hradu, ku ktorému patrilo i veľké hradné panstvo. Za svoje zásluhy v boji proti Turkom bol kráľom v roku 1599 Mikuláš Pálfi vymenovaný za župana Bratislavskej stolice. Dedične pre rod Pálfiovcov toto panstvo získal spolu so županským titulom Mikulášov syn Pavol Pálfi. Svojím testamentom zriadil z Bratislavského hradného panstva majetkový seniorát, čím rozhodol, že bude prechádzať vždy na najstaršieho člena rodu spolu s titulom grófa bratislavského. Od tých čias bol vždy vekovo najstarší člen pálfiovského rodu bratislavským grófom a disponoval právom užívať príjmy plynúce z tohto bohatého panstva.

Erb Bratislavskej stolice vs. erb Bratislavského samosprávneho kraja

Ďalšou otázkou, ktorá má v nami sledovanej problematike markantnú pozíciu, je vzájomný vzťah pálfiovského erbu s erbom Bratislavského samosprávneho kraja. Sledovanie súvislosti oboch erbov je základnou otázkou interpretácie novotvaru erbu, ktorým sa dnes heraldicky označuje územie Bratislavského samosprávneho kraja.

Pálfiovský erb tvorí modrý štít so zeleným trojvrším, spoza ktorého vyčnieva zlaté koleso. Z neho vyrastá zlatý jeleň, ktorý je súčasne i klenotom erbu. Prikrývadlá erbu sú zlato – modré. Tematicky je erb Pálfiovcov veľmi blízky erbu uhorského rodu Erdődyovcov. Oba rody, Pálfiovci i Erdődyovci, majú spoločný pôvod v uhorskej rodine Bakocóvcov, z ktorej pochádzajú.

Erb Bratislavského samosprávneho kraja

Erb rodu Pálfiovcov ako dedičných a hlavných bratislavských županov sa stal i erbom Bratislavskej stolice. Do erbu sa dostalo ich štítové znamenie, ktoré sa používalo ako identifikačný znak územia stolice.

Táto tradícia sa premietla i do novovytvoreného erbu Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý vznikol v roku 2001. Bratislavský samosprávny kraj leží ako jediný zo slovenských vyšších územných celkov iba na území jednej historickej stolice – zaberá centrálnu časť bývalej Bratislavskej stolice. Erb Bratislavského samosprávneho kraja je preto ako erb jediného vyššieho územného celku nečlenený a pozostáva iba z jedného erbového poľa.

Do znaku samosprávneho celku bolo pri tvorbe jeho erbu prevzaté znamenie z erbu historickej Bratislavskej stolice – nie však v pôvodnej podobe zhodnej so štítovým znamením Pálfiovcov. Na odlíšenie historického a novokonštituovaného erbu bolo zelené trojvršie v znaku Bratislavskej stolice nahradené zlatým zvlneným pruhom, ktorý symbolizuje toky riek Dunaj a Morava, ktoré sú prirodzenými hranicami kraja oddeľujúceho ho od Česka a Rakúska. Druhým základným rozdielom je i skutočnosť, že zbroj jeleňa (teda parožie, kopytá a koleso) je strieborná, v pôvodnom stoličnom znaku bol jeleň v zhode s pálfiovskou predlohou celý zlatý vrátane zbroje.

Primárne vychádza teda znak Bratislavského samosprávneho kraja z historického znaku Bratislavskej stolice, ktorý je totožný s rodovým znakom Pálfiovcov ako jej dedičných a hlavných županov. Obdobne sa erbové znamenia Bratislavskej stolice využilo i v jednom z polí erbu Trnavského samosprávneho kraja, keďže jeho časť leží na území historickej Bratislavskej stolice.

Dedičstvo Pálfiovcov na území Bratislavského samosprávneho kraja

Územie Bratislavského samosprávneho kraja je s rodom Pálfiovcov nerozlučne späté. Panstvá tohto rodu sú dodnes veľavravným dôkazom jeho mecénskych aktivít na našom území: hrady, zámky, kaštiele, kostoly, kláštorné komplexy, rodové hrobky a v múzeách zachované umelecké predmety svedčia o vkuse a množstve finančných prostriedkov, ktoré jednotliví členovia rodu investovali do umeleckých hodnôt, ktoré ich prežili.

Malacký kaštieľ, sídlo malackej línie staršej vetvy rodu. Zdroj: BSK

Pamiatok, ktoré sú spojené s rodom Pálfiovcov je na území Bratislavského samosprávneho kraja bezpočet. Iba v samotnom meste Bratislava sa dnes nachádzajú tri palácové stavby, ktoré označujeme ako Pálfiho palác. Na Ventúrskej ulici stojí rokoková päťkrídlová budova s dvoma nádvoriami, ktorá patrí k najväčším palácovým stavbám dnešnej Bratislavy. V roku 1745 túto budovu kúpil generál Leopold Pálfi, zakladateľ stupavskej línie staršej vetvy rodu Pálfiovcov. Jeho potomkom palác patril až do druhej polovice 19. storočia, kedy ho od nich odkúpili Wachtlerovci. Dnes tento palác slúži ako sídlo rakúskeho veľvyslanectva.

Pezinskí Pálfiovci vlastnili od roku 1715 na Panskej ulici stojaci palác s jedenásťosovou fasádou, ktorý kúpil palatín Ján Pálfi. V druhej polovici 19. storočia bola budova posledným členom pezinskej vetvy Jánom Františkom Pálfim neskoroklasicisticky prestavaná a v jeho priestoroch majiteľ sústredil časť svojej zbierky starožitností a výtvarného umenia. V súčasnosti je správcom budovy Galéria mesta Bratislavy, ktoré má v nej svoje výstavné priestory.

Ján František Pálfi nechal na mieste asanovaných zadných krídiel tohto paláca v roku 1885 vybudovať novostavbu – neobarokový palác s fasádou orientovanou na dnešné Hviezdoslavovo námestie, ktorá tiež nesie dodnes označenie Pálfiho palác. Dnes v paláci sídlo Vysoká škola výtvarných umení. Výpočtom bratislavských pamiatok spojených s rodom Pálfiovcov by sme mohli ešte dlho pokračovať: či by sme spomenuli samotný Bratislavský hrad, Kostol sv. Mikuláša v Podhradí alebo rodovú hrobku pod Dómom sv. Martina. S rodom Pálfiovcov je spojený i hrad Devín, ktorý bol v držbe rodu od 17. storočia.

Na území Bratislavského samosprávneho kraja sa nachádza hustá sieť bývalých pálfiovských sídiel, ktoré sú viac-menej rovnomerne rozmiestnené po celom jeho území. Ako už bolo spomenuté, ide o bývalé sídla všetkých vetiev a línií rodu. Na Záhorí je to Malacký kaštieľ ako hlavné sídlo kniežacej malackej línie staršej vetvy rodu, ktorý práve prechádza rekonštrukciou a v ktorého priestoroch je inštalovaná náznaková expozícia šľachtického interiéru, či zámok v Stupave ako sídlo stupavskej línie Pálfiovcov, ktorý dnes slúži ako domov dôchodcov. Hlavným sídlom červenokamenskej línie Pálfiovcov bol hrad Červený Kameň, ktorý dnes slúži ako špecializované múzeum bytovej kultúry šľachty od renesancie po secesiu s celoslovenskou pôsobnosťou.

K pálfiovským sídlam patril i Budmerický kaštieľ, dnes využívaný ako účelové zariadenie Literárneho fondu. Pezinským Pálfiovcom patrili panstvá Svätý Jur, Pezinok a Kráľová pri Senci s rovnomenným kaštieľmi, ktoré na prelome 19. a 20. storočia patrili k aristokratickým sídlam, v ktorých boli sústredené špičkové starožitnosti a súčasti umeleckého zariadenia s neoceniteľnou hodnotou. Zásluhu na tom mal ich posledný vlastník, gróf Ján František Pálfi, posledný majiteľ Bojnického zámku, ktorý má ako zberateľ starožitností dodnes svetové renomé.

Význam rodu v dejinách regiónu

Význam pálfiovského rodu v dejinách bratislavského regiónu je nepopierateľný a jednoznačne viditeľný dodnes. Odhliadnuc od umeleckých a architektonických kvalít jednotlivých sídiel rodu, ktoré sa zachovali do dnešných dní a dodnes prekvapujú svojou prepracovanosťou a umom ich staviteľov, sa ako najvýznamnejší vklad rodu Pálfiovcov do histórie regiónu Bratislavského samosprávneho kraja javí kultivácia územia, na ktorom sa ich majetky rozkladali. Pálfiovské sídla obklopovali udržiavané parky, ktoré sú v mnohých prípadoch aspoň v hrubých rysoch badateľné dodnes. Kultúrna krajina, ktorá sa okolo sídiel Pálfiovcov rozprestierala, je svedectvom záujmu rodu o územie, ktoré mu patrilo. Nehovoriac už napr. o patronátnom práve, ktoré sa realizovalo starostlivosťou o kostoly a školy na ich panstvách.

Rod Pálfiovcov z Erdődu vo vzťahu k územiu dnešného Bratislavského samosprávneho kraja je rodom so stáročnou históriou, ktorý počas svojho pôsobenia na území bratislavského regiónu vytvoril mnoho umelecky a historicky hodnotných stavieb, ktorých historická jedinečnosť je výborným predpokladom ich zachovania pre ďalšie generácie ako jedinečného dokladu doby, ktorá, hoci je dávno minulou, má dodnes čo povedať.

Autor: Mgr. Daniel Hupko