Zápisky z ukrajinských hraníc (9)

918

Píše Braňo Tichý

Piatok 1.4.

Deň tridsiaty siedmy, stále sme tu. Veselé ukrajinské deti hrajúce v hotspote v Michalovciach bedminton alebo hladkajúce policajného psa pri zapadajúcom slniečku vymenili pršiplášte, blato a zvuk odčerpávania vody. Aj takto (cynik by povedal, že najmä takto) vyzerá utečenecká kríza. Tak, ako sme to očakávali.

Na sociálnych sieťach už matky s deťmi na rukách ťahajúce jeden kufor so všetkým, čo majú, vystriedali kvetinky, zmrzlina a divadelné premiéry. Záujem dobrovoľníkov pomaly klesá, materiál je potrebné stále viac nakupovať, lebo sklady sa pomaly vyprázdňujú. Tak, ako sme to očakávali.

Čísla prichádzajúcich utečencov klesli a stabilizovali sa, takže diskutovať o pripravenosti na ďalšiu prípadnú vlnu je s kompetentnými stále ťažšie (čo mi to len pripomína…) Tak, ako sme to očakávali.

V mestách po Slovensku sa objavujú prvé protesty/verejné nesúhlasy s pomocou utečencom z Ukrajiny. Naratív „a čo my a naše slovenské deti“ začína naberať na obrátkach. Tak, ako sme to očakávali.

Ak to celé vyzerá ako fňukanie, opak je pravdou. Máme tu fungujúci hotspot, skvelých koordinátorov a dobrovoľníkov, hladko fungujúce hraničné priechody so super tímami, dobrú spoluprácu všetkých zložiek, zlepšujúcu sa komunikáciu, intenzívnejšiu diskusiu o tom, ako podporiť integráciu ľudí, ktorí sa rozhodli zostať na Slovensku aj „host communities“, teda miestnych, ktorí podporu pri príchode utečenov potrebujú tiež.

Tisíc malých vecí nefunguje úplne ako má. Ale tisíc funguje výborne. A ďalších tisíc je v príprave. Ak som vás na začiatku krízy vyzýval, aby ste šetrili sily, lebo kríza neodíde ani za týždeň, ani za mesiac, už je pomaly čas vyťahovať zo skíň skryté rezervy – ľudské, finančné a materiálne. Spolu to dáme!

Utorok 22.3.

Moje zápisky sú stále zriedkavejšie – množstvo práce ani po mesiaci nepoľavuje. Mení sa však zadanie – situácia, v ktorej relatívne dobre funguje náš hotspot v Michalovciach a zároveň sú čísla prichádzajúcich na rekordných minimách, nám dáva priestor sa nadýchnuť, vylepšiť posledné procesy a zväčšovať kapacitu pre ďalšiu vlnu (o ktorej chcem veriť, že nikdy nepríde).

Veľmi si vážim všetku spätnú väzbu za to, čo sa v Michalovciach podarilo. Keď sme „nakreslili“ nový proces, vedeli sme, že na základe toho „nákresu“ musíme rozchodiť aspoň jeden hotspot, aby sme ukázali, že to v realite funguje. A ono to funguje – spolupráca je výborná (obrovská vďaka všetkým organizáciám, ktoré do toho išli s nami), systém je nastavený. Zostáva doladiť detaily… a zajtra začať prípravu na hotspot 2.

Rozumiem, že pre mnohých z vás už utečenecká kríza (rovnako ako tá pandemická) skončila. Pre nás tu je to však stále živá vec – a je jedno, či sa prejavuje na prasknutie plnými stanmi alebo pohodičkou ukrajinských detí hrajúcich sa na plochu s loptou. A tento feeling sa budem snažiť vám prinášať pravidelne. Vojna neskončila, ľudia stále prichádzajú (aj keď momentálne v menších číslach). A vašu pomoc a podporu stále treba – prosím nezabudnite na to.

Pondelok 14.3.

Dnes píše Lidija Konečná. Tretí deň je na hraniciach mier. Utečencov je stále neskutočne málo a zároveň na hranici Žhorodu stoja kolónie. Začínam mať zlé myšlienky. Dobrovoľník mi posiela fotografie prechodu tankov z nášho prechodu do Užhorodu a slovenský premiér obrany zverejňuje informáciu: Slovensko v blízkej budúcnosti očakáva ruský útok na letisko v Užhorode. Trasa letiska začína takmer na spoločnej hranici.

Pozerám na mapu a letisko je od nás vzdialené 2,5 km. Koľko stoja dýchacie cesty? Preškolenie dobrovoľníkov, vysvetľujem im útek na východ, ako možno odísť a povedať, že ak majú strach o svoj život, nemusia tu byť cez noc, že ich pokoj a bezpečie je dôležitejší. Zostali. Sú to bojovníci a bojovníci!

Dnes ráno nie je zasadnutie krízového štábu, pretože sa pripravuje štátny hotspot v Michalovci. Stretnutie je tam poobede, ale ja tam nejdem, lebo sa necítim kompetentná a je potrebné, aby kolegovia rozhodli, akú pozíciu chceme v budúcnosti. Stretnutie bolo presunuté na 14.00, ale aj tá sa nakoniec zruší. Svete čuduj sa, majú čo robiť. Večer všetci odídu zo stretnutia a začnú sa baliť. No nemám info, tak chytím Braňa Tichého a on mi povie, že ešte 2-3 dni mám čakať a nebaliť sa. O tomto chlapíkovi som ešte nepísala. Keď sa s ním potrebujete porozprávať, nedvíha vám telefón. Je koordinátorom mimovládok a dobrovoľníkov. Keď sa na stretnutí rieši akýkoľvek problém, Braňo tam nie je a hasič všetko hádže na neho. Braňo môže za všetko, ale za všetko, aj za to, že zem nie je plochá. A viete, čo medzičasom robí? Hľadá riešenie problémov. A aj on sa zázrakom nájde. Ja som napríklad potrebovala niekoho kto by varil ASAP, na druhý deň som tam mal trackfood z Čiech, ktorý mal svoje jedlo a len kúril a rozdával (dnes sú chalani na BVV, sú super!) Nedajú sa čakať zázraky za tri dni. Musíte ho naháňať s hasiacim prístrojom, ale dozviete sa, že vyriešil nemožné. Vždy, keď ma stretol, vždy sa ma opýtal, čo (znovu) chceš! Potom ma počúval. Je to neskutočný chlap. Schopný. Múdry. Aktívny. Makačenko ako veľká sviňa! Keď raz niečo sľúbi, je to ako zákon. Veľmi si ho vážim a som vďačná, že som ho spoznala.

Dnes odchádzam naozaj neskoro. Ľutujem dobrovoľníkov, ktorých tam nechávam, ale myslím, že dostali na výber.

Utorok 8.3.

Nestíham. Ráno od šiestej telefonujem (čo tých na druhej strane moc neteší) a vybavujem maily. Potom čas v teréne a krízovom štábe, okolo jedenástej večer návrat na ubytovanie a minimálne dvojhodinový debrief a plánovanie ďalších krokov… A po piatich hodinách spánku znova. Rovnako všetci moji kolegovia a kolegyne. Dobrovoľníci na priechodoch a hotspotoch pravdepodobne ešte viac.

Mimovládky, dobrovoľníci a všelijaké voľné iniciatívy robia aj po takmer dvoch týždňoch neuveriteľnú robotu a ešte stále v mnohých ohľadoch suplujú prácu štátu. Nové velenie pod vedením hasičov sa snaží, ale vidieť tú (ne)spoluprácu (v tomto svete sa hovorí “súčinnosť”) ostatných častí štátnej správy je pre mňa ako nováčika v tomto prostredí ešte stále každý deň šokujúce. Čísla prichádzajúcich posledné dni rastú, únava dobrovoľníkov po dvoch týždňoch rastie tiež.

Trošku sa začínam báť.

Streda 2.3.

Dnes o pokračujúcej frustrácii, malých úspechoch aj záblesku nádeje.

Včera som tento denníčkový zápis nestihol, do postele som padol tak, že som zaspal skôr, ako som sa hlavou dotkol vankúša. Dnes preto dvojdňový súrhn.

Najskôr situácia na hraniciach – už včera sa situácia upokojila, presun cez hranicu bol (s výnimkou áut) relatívne plynulý. Dnes sa prúd ešte viac spomalil. Teórií, prečo to tak je, je hneď niekoľko, najbližšie dni ukážu, ktorá je pravdivá. Pomalší pohyb ľudí nám dáva priestor na nadýchnutie a upratanie pred ďalším náporom. Ten progres, ktorý je na priechodoch vidieť, je nepomýliteľný pre všetkých, ktorí ešte priechody videli pre 4-5 dňami. Veľmi sa z toho teším.

Hovorí sa, že kovidovú krízu zvládla táto krajina jen vďaka samosprávam. V tom prípade platí, že prebiehajúcu utečeneckú krízu zvládame výlučne vďaka dobrovoľníkom, mimovládkam, samosprávam a pár zapálených „pešiakom“ so štátnej správy. Všetko ostané – vrátane krízového riadenia – je jednoducho tristné. Snažím sa preto podstatne viac času tráviť v teréne s tými, ktorí robia a menej v krízovom štábe s tými, ktorí o tom diskutujú.

Existujú však kúsky nádeje. Niektoré dnešné stretnutia sľubujú wind of change. Verím, že to bude viac uragát ako vánok.

Pondelok 28.2.

Dnes o frustrácií a radosti z práce.

Stav na priechodoch je relatívne stabilizovaný – tlak jemne ustal a napriek tomu, že dnes prešiel rekordný počet ľudí, môže sa to javiť tak, že prvá vlna sa pomaly blíži k svojmu vrcholu. Materiálu a ľudí je tiež dosť, navyše sa podarilo „upratať“ problematický priestor na jednom z hraničných priechodov – ako som písal minule, každým dňom je vidieť drobný progres. Medzi prichádzajúcimi sa dnes prvýkrát vo väčšej miere začali objavovať aj ľudia inej ako ukrajinskej národnosti – väčšinou zahraniční študenti na Ukrajine, ktorí pred vojnou utekajú úplne rovnako ako ostatní.

Dnes som však príliš veľa času trávil „vnútri“ (na stretnutiach so štátnymi zložkami) a málo „vonku“ (s mimovládkami a dobrovoľníkmi v teréne) a podpísalo sa to na mne – pocit frustrácie z toho, že aj pri najlepších úmysloch je proces často pomalý, neefektívny a nedomyslený, je dnes u mňa veľký. Okrem toho sa dnes nezmyselne menili len včera dohodnuté pravidlá, čo k frustrácií a kladení si otázok o zmysle spolupráce viedlo i mnohých mojich kolegov.

Frustráciu však vždy spoľahlivo balancujú šikovní ľudia so správnym nastavením – a takých je našťastie aj v tomto teréne dosť. Dnešným hrdinom je pre mňa člen krízového riadenia v Sobanciach, ktorý výborne zmanažoval „veľké sťahovanie“ mimovládok a dobrovoľníckych skupín vo Vyšnom Nemeckom. Rovnako ma dnes potešilo aj stretnutie s mnohými známymi tvárami z balkánskej utečeneckej krízy 2015/16. Svet humanitárnych pracovníkov je malý a vidieť sa s ľuďmi, s ktorými človek zdieľa radostné i ťažké pracovné spomienky, je vždy ako stretnúť rodinu – je to príjemné aj napriek kontextu a dôvodom stretnutia.

Nedeľa 27.2.

Dlhý deň to dnes bol. Strávil som ho celý na jednom hraničnom prechode (čo nie je bežný postup) a oplatilo sa. Po štyroch dňoch od začiatku „operácie“ sa podarilo k jednému stolu dostať všetkých – štátnu správu, miestne samosprávy, hasičov, vojakov, mimovládky a dobrovoľníkov. Dohodol sa modus operandi, kontaktné osoby a rozdelenie úloh a zodpovedností. Moja práca dnes dávala zmysel. Od zajtra už budeme snáď vychytávať iba muchy.

Potešila a povzbudila tiež návšteva pani prezidentky. Verím, že otázky, ktoré sme s ňou otvorili, sa rýchlo pretavia do reality.
Dnes pravdepodobne (aspoň dúfam!) vrcholil prílev nekoordinovanej pomoci vo forme materiálnych zbierok a ľudí so snahou pomôcť – napriek opakovaných výzvam všetkých, ktorí tu na mieste pôsobíme. Rozumiem, že v dnešnej dobe existuje len málo príležitostí byť hrdinom a keď sa taká možnosť objaví, mnoho ľudí ju prirodzene využije. Dnes a teraz je to však konkraproduktívne. Výsledkom sú sklady praskajúce vo švíkoch (navyše často materiálom, ktorý je v súčasnej situácii ťažko použiteľný), ľudia, ktorí nemajú do čoho „pichnúť“ a upchaté prístupové cesty.

Verím, že verejné výzvy už zaberú. Lebo kríza nikam neodchádza – a keď budete mať čas, energiu a možnosti pomôcť o mesiac (keď už všetci budú otrávení a vyčerpaní) budete za ešte väčších hrdinov.

Prezidentka Čaputová na slovensko-ukrajinských hraniciach
Foto: Kancelária prezidentky SR

Sobota 26.2.

Nikdy som neveril, že uvidím scény, ktoré tak poznám, z našich hraníc. Situácia je po dnešku nasledovná – oproti predchádzajúcemu dňu podstatne organizovanejšie na strane štátu (policajti aj vojaci si urobili priestor na prácu, hasiči výborne robia, samosprávy sa hecli s prípravou ubytovania i dopravy). Na strane občianskeho sektora sú tu už zabehnuté „značky“, vďaka víkendu aj obrovské množstvo dobrovoľníkov, sklady sú plné. Tak teraz už len zvládnuť ten koordinačný chaos, ktorý tu v čase bezvládia vznikol, a bude to super. Na tom ideme najbližšie dni pracovať. Držte palce, pomôžte prispením do zbierok a prosím nezbierajte materiál a nejazdite na hranicu. Zvládneme to!

Foto: Polícia SR

Oznam z hraníc

Je super, koľko z vás chce pomôcť – tá vlna solidarity ma vždy dojme. Predtým, než začnete zbierku veci alebo vyrazíte na hranice, ale jedna prosba. Ak nie ste s niekým konkrétnym dohodnutí už pred odjazdom alebo máte od niekoho konkrétneho, kto priamo už teraz poskytuje pomoc, dohodnuté, čo konkrétne pre neho zbierate alebo veziete, nejazdite prosím na hranice! Táto kríza neskončí zajtra a vašu pomoc bude treba aj o týždeň a mesiac. Ušetrite si to na potom.

Pomôžte s nami ľuďom na Ukrajine

Ak máte k dispo bývanie pre ľudí utekajúcich z Ukrajiny alebo chcete byť evidovaný ako dobrovoľník/dobrovoľníčka v prípade potreby, vyplňte TENTO FORMULÁR.

Autor pracuje na Migračnom úrade Ministerstva vnútra SR