Prvá konská železnica na európskom kontinente vznikla v rokoch 1828-1831 a viedla z Prahy do miest Bruska a Lány. Onedlho nato bola vybudovaná tiež trať z Českých Budějovíc do Linza, ktorá slúžila predovšetkým na prepravu dreva a soli. Potom získava viedenský finančník Rothschild napriek počiatočnej nepriazni viedenského cisárskeho dvora prvú koncesiu na výstavbu parnej železnice v rakúsko-uhorskej monarchii. Trať tejto železnice viedla z Viedne, cez Gänsendorf, Břeclav a Brno do Prahy a Rothschild ju nazval Cisársko-kráľovská Ferdinandova severná dráha.
Onedlho nato bola z trate urobená odbočka z Břeclavi, cez Ostravu až do Krakova. Po rozšírení správ o výstavbe trate z Viedne do Prahy vznikol plán na pripojenie Bratislavy k tejto železničnej magistrále. Návrh na vytvorenie odbočky z Gänsendorfu do Bratislavy v dĺžke 40 kilometrov bol schválený onedlho.
Neskôr sa stretli zástupcovia slobodných kráľovských miest Bratislava, Svätý Jur, Pezinok, Modra a Trnava a dohodli sa na vybudovaní spoločného železničného spojenia. Sedemnásť miestnych veľkostatkárov a obchodníkov založilo spoločnosť Prvá uhorská bratislavsko-trnavská železnica, na čela ktorej sa postavil barón Welterskirchen. Ustanovujúce zhromaždenie spoločnosti bolo 22.1.1839. Účastinná spoločnosť mala základný kapitál 500 000 zlatých. Uhorská miestodržiteľská rada tento projekt schválila a vypracovaním plánu železnice poverila inžiniera Františka Hyeronimiho. Železnica mala slúžiť predovšetkým na prepravu lacného obilia z našej oblasti do Rakúska.
Veľké problémy nastali pri stavbe železnice s výkupom pôdy. Veľa vlastníkov vôbec nedalo povolenie na stavbu a ďalší požadovali za povolenie obrovské obnosy. Mestá, cez ktoré mala trať prechádzať, požadovali zasa tzv. grátis akcie, čo v skutočnosti znamenalo bezplatný podiel v spoločnosti. Technické problémy nastali predovšetkým v močarinách svätojurského Šúra, ktorý v tých dobách siahal až po Modru. Koľajnice boli z dlhých hranatých fošien, na ktorých boli pribité železné pláty.
Trať z Bratislavy do Svätého Jura v dĺžke 15,5 km (2 rakúske poštové míle) bola dokončená 27.9.1840. Už o mesiac neskôr boli z Bratislavy do Svätého Jura a späť vypravované dva vlaky denne, zložené z dvoch vozňov. Vlak odchádzal z Bratislavy, od hostinca U zeleného stromu (dnešný Carlton). Lístok z Bratislavy do Svätého Jura stál v I.triede 32 grajciarov (16 grajciarov za míľu), v II. triede 20 grajciarov a v III. triede 16 grajciarov.
Za 8 mesiacov (do 31.5.1841) prepravila spoločnosť na tejto trati 25 132 osôb a 2572 centov nákladu. Na jeden vlak pripadalo 25 cestujúcich. Tržba spoločnosti bola za rovnaké obdobie 4317 zlatých a náklady 1549 zlatých. 30.6.1841 dorazila železnica do Pezinka, 19. 10.1845 do Veľkých Čaníkoviec (dnešné Šenkvice), 1.12.1845 do Báhoňa, 27.12.1845 do Cífera, 1.6.1846 do Trnavy a 1.11.1846 do Serede. Z účastinnej spoločnosti vystúpila ešte v prvej fáze výstavby Modra, ktorá pod nátlakom miestnych kováčov, kolárov a povozníckych podnikateľov, obávajúcich sa o stratu práce nepovolila stavbu železnice cez svoje pozemky. Keď bola trať dotiahnutá až po Báhoň ponúkal modranský magistrát až 60 000 zlatých za odklonenie trate cez Modru, no už bolo neskoro.
Celkovo bola konská železnica z Bratislavy do Serede dlhá 63,5 km. Z toho úsek Bratislava – Pezinok bol dlhý 20,5 km a cestujúci v prvej triede zaplatil za lístok 45 grajciarov, v II. triede 28 grajciarov a v III. triede 22 grajciarov. Lístok z Bratislavy do Trnavy stál v prvej triede až 1 zlatku a 4 grajciare. Ročný plat učiteľa bol v tom čase približne 350 zlatých a pezinský naťahovač kostolných hodín dostával za svoju prácu 40 zlatých ročne.
Spoločnosť začala čoskoro po prvých ziskoch zápasiť s finančnými ťažkosťami. Osobná doprava totiž nepokrývala na dlhšej trati ani len réžiu a nie to že by ešte vyprodukovala zisk. Spoločnosť si preto dočasne vypomohla pôžičkou 99 000 zlatých. Ani tento úver však nezastavil úpadok Prvej uhorskej bratislavsko-trnavskej železnice.
V roku 1812 prevzal krachujúcu spoločnosť za 218 000 zlatých bankový dom Brenner-Windischgrätz. Nová spoločnosť zastavila konskú prevádzku a spustila rozsiahlu prestavbu trate. Už 1.5.1873 bol z Bratislavy vypravený prvý parný vlak do Trnavy. Aj napriek tomuto pomerne neslávnemu koncu konskej železnice z Bratislavy do Trnavy, tvorí jej existencia významnú kapitolu dejín mesta Pezinok. Nielen že to bola jediná konská železnica v bývalom Uhorsku, no jej existencia tiež významne prispela k hospodárskemu rozvoju mesta. Posledným pozostatkom tejto železnice je budova bývalej železničnej stanice, ktorá skromne stojí povyše dnešnej.
Zdroj: Pezinčan / Mesto Pezinok / zeleznice.info.sk
