Heřman Landsfeld, keramik, bádateľ a amatérskehy archeológ, ktorý pracoval v modranskej keramickej dielni. Heřman Landsfeld pochádzal z moravských Malenovíc. Narodil sa 12. augusta 1899. Už v detstve vynikal kresliarskym talentom.
V roku 1913 obchádzala meštianske školy výtvarníčka Marie Vořechová Vejvodová a hľadala učňov – maliarov do modranskej keramickej dielne. Samozrejme nadaného Landsfelda priviezla so sebou do Modry. Mladého Landsfelda keramika nadchla. Napriek tomu, že jeho pôsobenie v Modre prerušila prvá svetová vojna, neodradila ho od zámeru stať sa maliarom keramiky. V roku 1919 prišiel a čoskoro sa stal vedúcim maliarne. Pod jeho vedením sa v Modre rozšírila škála ornamentov, ktorú zostavil na základe dlhoročného štúdia a bádania. Landsfeld pracoval v Slovenskej keramike v Modre až do roku 1939, kedy sa v dôsledku nepriaznivej politickej situácie ako občan českej národnosti rozhodol vrátiť na Moravu. Presťahoval sa do Strážnice, kde si spolu s manželkou Alžbetou, tiež vynikajúcou maliarkou, otvorili samostatnú dielňu. Napriek tomu, že z Modry odišiel, naďalej s keramikmi v Modre aj podnikom spolupracoval. Modra mu prirástla k srdcu natoľko, že po smrti v roku 1984 sa stala aj miestom jeho posledného odpočinku.
Landsfeld sa zaoberal podrobne štúdiom západoslovenských stredísk. Pre ornamentaliku dielne je nezastúpiteľný. Svoje štúdiá realizoval vo viacerých inštitúciách. Pravidelne navštevoval archívy, kde skúmal hrnčiarske a džbánkarske rody. Precestoval rad múzeí a kopal v bývalých habánskych dvoroch. Tiež navštevoval dielne starých džbánkarov, kde odkresľoval vzory, nakupoval keramiku, zbieral hrnčiarske a džbánkarské náradie. Všetko starostlivo zapisoval a inventarizoval. Jeho aktivity, najmä snaha o obnovenie starých tradícii v Modre, ma toľko oslovili, že som sa rozhodla venovať propagácii tohto remesla a najmä ho lepšie spoznať. Prostredníctvom literatúry a neskôr pozostalosti Heřmana Landsfelda som začala spoznávať históriu jedného z najkrajších remesiel – džbankárstva. Slovenské džbánkarstvo súvisí s presídlením habánov na západné Slovensko, tu získalo svoje nové tvary a vzory. Západoslovenské džbankárstvo sa sformovalo vo viacerých lokalitách.
Heřman Landsfeld uviedol 15 najznámejších džbankárskych stredísk, patrila sem Modra, Stupava, Častá, Smolenice, Košolná, Veľké Leváre, Moravský sv. Ján, Trenčín, Zvončín, Suchá, Dechtice, Dobrá Voda, Boleráz a Sobotište. Pre vznik ľudového džbankárstva na západnom Slovensku bol dôležitým momentom rok 1685, kedy vydala Mária Terézia nariadenie, ktorým sa narušilo tradičné spoločné hospodárenie habánov. Proces asimilácie habánov sa zavŕšil v druhej polovici 18. storočia. Kým do tohto obdobia sa dodržiavala v habánskej ornamentalike striktná triezvosť vychádzajúca z náboženských dôvodov, koncom 18. storočia sú výrobcovia žiarivej maľovanej keramiky čoraz viac pod vplyvom domáceho obyvateľstva. Vyrábali najmä riad na objednávku. Každá dielňa mala svojich osobitých majstrov s typickým rukopisom, ktorí zamestnávali tovarišov a učňov. Pôvodné dekory jednotlivých stredísk sa premiešavali a výrobky týchto majstrov môžeme rozpoznať najmä vďaka keramickým značkám, ktoré dielne a majstri používali. Miešanie vzorov zapríčinilo časté sťahovanie sa tovarišov z dielne do dielne. Ovplyvňovali sa najmä blízko seba pracujúce strediská ako napríklad Modra s Častou, Smolenice s Bolerázom, Boleráz s Košolnou alebo vzdialenejšie Dechtice s Dobrou Vodou. V okolí Modry sa nachádzalo hneď niekoľko džbankárskych stredísk. Pri niektorých by som sa pristavila. Smerom na Trnavu leží obec Častá a za ňou Košolná. Častá ležala na Pálffyovskom panstve, vyrábala výrobky pre potreby dvora, úžitkovú, dekoratívnu keramiku a kachle inšpirované renesančnými a neskôr holíčskymi vzormi.
Dechtice patria medzi najstaršie habánske strediská. V obci žili džbankári Odlerovci, ktorí vyrábali výrobky pre rod Erdődi, za čo si vyslúžili titul „nobilis amphorarius“, okrem nich tu pracoval aj džbankár Ján Konečný, dobre známy v Modre. Výrobky dechtických džbánkarov sú majstrovsky maľované, charakteristický pre ne je zelený veniec v centrálnej časti s nápisom a remeselnými atribútmi. Košolná obohatila dejiny džbankárstva po stránke dekoratívnej i historickej. Výrobky boli charakteristické výjavmi roľníkov, pastierov, kvetinovými a geometrickými vzormi.
Džbankárstvo v Bolerázi nie je také staré ako v obciach na okolí, v Košolnej a Dechticiach. Boleráz bol charakteristický svojráznou kvetinovou výzdobou červenej farby. Inšpirovaná bola holíčskou továrenskou výrobou. Z Bolerázu pochádzal aj známy Kittovský džbankársky rod, ktorého potomkovia sa nachádzali na celom západnom Slovensku, v Dechticiach, Smoleniciach, Košolnej Suchej, Kuchyni, Stupave a napokon aj v Modre. Okrem Kittovcov zakorenili v Boleráze aj Odlerovci. Okrem známej červeno maľovanej keramiky vypaľovanej „na tretí oheň“ charakterizovali túto oblasť veľké žlté kvety, margaréty a zelená stromčeková výzdoba konturovaná fialovo – hnedou burelovou farbou. Charakteristická je aj „mykáčiková“ výzdoba. Medzi popredné džbankárske strediská patrila aj Stupava. Tu pracovala jedna z najstarších džbankárskych dielní, dielňa Jána Putza a neskôr dielňa Ferdiša Kostku.
Na džbánoch stupavskej keramiky nachádzame tradičné kanelované – alebo ryhované hrdlá. Spoločným znakom týchto výrobkov bola typická žltá farebnosť s margarétkami, žltými lemami, vencová výzdoba so svätcami, remeselnými atribútmi a takzvaný šachovnicový vzor s drobnými bodkami. V tradícii putzovskej dielne pokračovala aj Kostkova dielňa. Veľké Leváre, Sobotište a Moravský svätý Ján sú obcami, ktoré stále zachovávajú habánsku tradíciu. Je to pravdepodobne z dôvodu, že tu žilo najviac novokrstencov. Na záhorskej strane ovplyvnila džbankárstvo aj veľkolevárska dielňa, jedna z najstarších. Levárske výrobky boli známe svojou sýtou žltou glazúrou, ktorá slúžila aj ako podkladová glazúra, okrem žltej farebnosti sa v lokalite vyrábali aj modré výrobky s bielym dekórom. Identifikácia jednotlivých dielní je náročná, keďže, ako som uviedla, dekory sa vandrovaním a prechodom jednotlivých džbánkarov v strediskách výroby premiešavali. Dôležité pre našu tému je, ako sa dostala táto ornamentalika do najväčšieho západoslovenského džbánkarského strediska, do Modry. Modra na konci 19. storočia bola známa v celom Rakúsko-Uhorsku najmä svojou hrnčiarskou výrobou, výrobky z modranských dielní putovali do kuchýň v Budapešti i vo Viedni.
Prvá zdobená modranská keramika sa zdobila vyškrabovaním jednoduchých vzorov, šlo o vlnovky a oblúčiky, druhým typom bolo nalepovanie kúskov hliny a retiazkovanie. Maľovanie riadu má korene v starom hlinenom nástroji, kukučke. Nástroj bol dutý, naliala sa doň hustá glazúra a pomocou pierka sa riad zdobil. Tento riad nemal ešte dekoratívnu funkciu, v podstate bol úžitkový a zároveň spríjemňoval domáce prostredie. Podľa poznámok Heřmana Lansfelda, ktorý vykonal rozsiahly výskum v Modre, ktorý nebol doposiaľ prekonaný, uvádza za moment, kedy sa dostalo džbankárstvo do Modry, rokom príchodu Jozefa Kittu zo Suchej, na začiatku 30. rokov 19. storočia. Neskôr sa do Modry presídlili aj ďalší Kittovci, džbankári Ján Kubínsky, Pavol Gregor, Štefan Kramárik, Štefan Pinkas a v neposlednom rade známy džbankár, zeman Michal Odler z Dechtíc. Všetci majstri, ktorých spomínam mali habánsky pôvod. Niektorí z presídlencov si otvorili vlastné dielne, ostatní sa zamestnali u modranských džbankárov.
Ako vyzerali modranské džbankárske výrobky na konci 19. storočia? Prevládal v nich modrý kvetinový dekór so žltým a zeleným detailom. Červená farba sa začala používať na džbankárskom riade až sa ju naučili majstri vyrábať iným spôsobom ako zo zlatej prímesi. Vedľa modrých dekorov sa objavili aj architektonické motívy kontúrované fialovou farbou a postupne charakteristické ornamenty okolitých dielní. V roku 1872 boli zrušené cechy a mesto Modra urobilo veľké gesto k záchrane starobylého miestneho remesla, spolu s uhorským ministerstvom obchodu a priemyslu zriadilo v roku 1883 v Modre Keramicko priemyselné učilište. Prvým správcom dielne sa stal Jozef Mička z Moravy, miestni džbankári a hrnčiari hľadeli na tento počin dosť skepticky, mali obavy z konkurencie. Aj z tohto dôvodu prví zamestnanci výrobne boli najmä moravského pôvodu a dekór na keramike bol ovplyvnený moravskou ornamentalikou. Učni používali miesto vzorkovnice starú keramiku zapožičanú z Národného múzea v Budapešti. Situácia sa zmenila po roku 1911, kedy po smrti prvého správcu Jozefa Mičku zachránila výrobňu slovenská elita na čele so Samuelom Zochom, Dušanom Jurkovičom a jeho bratom Vladimírom Jurkovičom. Spolu s keramikmi vyučenými u Mičku založili akciovú spoločnosť, ktorá bola v medzivojnovom období mimoriadne úspešná. V dielni sa zamestnali vyučenci Jozefa Mičku, čo bolo zárukou kvality. Dielňa fungovala najskôr pod názvom Karol Žák a spol., neskôr Dielňa na hlinený riad a napokon ako Slovenská keramika. Na základe osobnej intervencie Dušana Jurkoviča sa v modranskej keramickej dielni zamestnali profesionálni výtvarníci ako Marie Vořechová Vejvodová, Helena Johnová alebo Václav Novotný.
Výtvarníci pomáhali maliarom získať zručnosť a najmä dbali, aby z dielne vychádzali výrobky kvalitné aj po výtvarnej stránke. Prvá svetová vojna znamenala pre prosperujúci podnik veľkú ranu. Po vojne sa brány podniku otvorili v roku 1916. Mnohí džbankári vojnu neprečkali, ale prišli noví, medzi nimi aj aj vyučený Heřman Landsfeld, maliar, pri ktorom by som sa rada opäť pristavila, pretože vykonal v ornamentalike medzivojnového obdobia dôležitý krok. Po rozpade monarchie nastali nielen politické zmeny, udiali sa aj zmeny spoločenské a kultúrne. Nová Československá republika vyzdvihovala národné bohatstvo, ku ktorému patrila aj ľudová kultúra nevynímajúc ani keramiku. Modranská dielňa sa rozbehla na plné obrátky a nestačila vybavovať objednávky. Vzorkovnice, podľa ktorých maliari maľovali, sa všetky rozpredali. Kupovala ich najmä vysoko postavená slovenská a česká politická a kultúrna elita, ktorá si zriaďovala „slovenské izby“, dopyt bol taký vysoký, že dielňa pristúpila k rozhodnutiu inovovať výrobu a urobiť novú vzorkovnicu.
Túto prácu dostali na starosť najlepší maliari Heřman Landsfeld a Ján Ludvik. Heřman Landsfeld nebol iba vynikajúcim maliarom, bol zberateľom všetkého, čo sa týkalo keramickej výroby na celom Slovensku, na Morave i v Čechách. Bol veľkým znalcom dekorov jednotlivých stredísk a videl aj ako výroba v nich upadá. Keď dostal príležitosť spolu s maliarom Jánom Ludvikom zostaviť vzorkovnicu modranskej keramiky, podľa ktorej by sa učni nielen učili maľovať, ale hlavne podľa ktorej sa bude v tom čase Slovenská keramika v Modre vyrábať, príležitosť naozaj využil. Do modranskej ornamentaliky absorboval to najkrajšie, čo poznal zo západoslovenských stredísk, žlté margaréty, holíčske ruže, architektúru, jelene, cechové i náboženské motívy. Mnohí zberatelia Landsfeldovu prácu kritizujú, zazlievajú mu, že zničil čistotu jednotlivých stredísk, avšak z pohľadu záchrany dekorov, jeho práca nebola márna. Modranský ornament sa neobyčajne rozšíril, bol šťavnatý a sám Landsfeld umožnil výrobcom zdokonaľovať sa v tom, v čom boli dobrí. Vedľa tradičnej ľudovej keramiky produkovala výrobňa aj moderné kusy keramiky, ktoré navrhovali profesionálni výtvarníci. Kým výroba moderných kúskov časom zanikla, ľudová keramika bola neustále v kurze. Týmto spôsobom sa pracovalo v Slovenskej keramike až do druhej svetovej vojny, výrobňa prekonala krízové roky i roky vojnové. Po ukončení druhej svetovej vojny a v čase nástupu nového zriadenia sa zmenilo vedenie spoločnosti a z niekdajšej účastinnej spoločnosti vzniklo výrobné družstvo, pričom keramici a robotníci pracujúci vo výrobni si mali možnosť zakúpiť podiely podniku.
Nové smerovanie výrobne sa odrazilo aj v novom názve Slovenská ľudová majolika a stavbou nového podniku. Niekdajšie dekory a ornamenty sa začali zjednodušovať, vedľa jemných prác zaplavovali trh známe výrobky s veľkými červenými ružami umiestnené v mriežkach. Vynikajúca povojnová generácia maliarov, ku ktorým patrili aj Viliam Peško, Rudolf Barčík a Michal Petráš s manželkami, alebo Vincent Labaj a Richard Hóz, maľovala to, čo sa žiadalo. Svoj maliarsky talent využili väčšinou až v dôchodkovom veku, keď mali možnosť pracovať pre ÚĽUV. Nové obdobie Slovenskej ľudovej majoliky nastalo v 90. rokoch, kedy výrobňa hľadala opäť inšpiráciu v starých dekoroch a vrátila sa aj k jemnej ornamentalike. Po dlhých krízových rokoch dnes opäť vstáva výrobňa z popola, tak ako v minulosti by bolo vhodné urobiť novú vzorkovnicu, ktorá by variovala staré tradičné vzory a najmä sústrediť sa na užší sortiment výrobkov. Modranská keramika má stáročnú tradíciu, je v nej cítiť majstrovstvo kruhárov, maliarov i retušérov a tak to má byť, pretože ručne robená robota bude vždy obdivovaná a žiadaná.
Autorka: PhDr. Agáta Petrakovičová Šikulová
