Bratislavská župa v politických plánoch Dohody a česko-slovenského zahraničného odboja

181

Súčasný Bratislavský samosprávny kraj bol v čase prvej svetovej vojny súčasťou Prešporskej župy (Pozsonyi vármegye). Historická Prešporská župa však bola raz taká veľká a zahrnovala v sebe aj celý súčasný Bratislavský samosprávny kraj.

Až na malé výnimky bolo územie tejto župy „nad Dunajom“, teda rozprestierala sa severne od hlavného toku Dunaja. Z uhorského hľadiska bola Prešporská župa na okraji, susedila s územím Predlitavska. Avšak z hľadiska celej Habsburskej monarchie mala táto župa takmer centrálne postavenie. Pri vypuknutí prvej svetovej vojny sa na území župy odohrávali aktivity, ktoré sa zhodovali s aktivitami prebiehajúcimi na území celého Uhorska.

V Prešporku, ale aj v menších mestečkách regiónu, sa po vyhlásení vojny Srbsku zhlukovali ľudia, aby si prečítali úradné vyhlášky. V celom Uhorsku organizovala vláda manifestačné prejavy nadšenia s vojnou, ulicami miest tiahli lampiónové sprievody a vykrikovali: Éljen a háború! (Nech žije vojna). Aj keď pripustíme, že ľudia boli vždy náchylní k masovým prejavom, je ťažké si predstaviť také nadšenie pre vojnu, aké zavládlo v Prešporku a celom regióne bez toho, aby sme si uvedomili, že všetky tieto prejavy boli organizované „zhora“. Funkcionári v mestách chceli demonštrovať svoje postoje pred župnými úradmi a župani a ich okolie zase potrebovali demonštrovať svoje vlastenectvo pred vládnymi orgánmi v Budapešti. V Prešporku mohli obyvatelia zblízka sledovať priebeh mobilizácie, pretože tu bolo sídlo V. c. a k. armádneho zboru, ktorý bol súčasťou 1. c. a k. armády, ktorej velil generál Viktor Dankl. V Prešporku sídlil aj 72. peší pluk. Pretože do pluku boli mobilizovaní predovšetkým branci z prešporského okolia, väčšinu v tomto pluku (asi 65%) tvorili etnickí Slováci. Mobilizácia v Prešporku prebehla bez najmenších problémov. Vojaci 72. pešieho pluku odchádzali na tzv. východný front – teda proti Rusku, ktoré nečakane začalo mohutným útokom smerom ku karpatským hrebeňom.

Počiatočné vzrušenie čoskoro opadlo, a nakoľko Prešporok a okolie tvorili pomerne bezpečné zázemie, vzdialené od všetkých vojnových frontov, život sa tu v prvých mesiacoch vojny čoskoro vrátil do obvyklých koľají. Kasína a kluby boli otvorené a hrali aj divadlá. Spoločnosť sa zatiaľ nemusela veľmi obmedzovať. Prvé príznaky ekonomickej krízy sa v Prešporku objavili až od roku 1916. Nové bolo iba to, že do niektorých rodín narukovaných vojakov začali prichádzať obálky s čiernym orámovaním. Boje v Karpatoch si vyžiadali v prvých mesiacoch vojny veľké obete. Že politická a vojenská vrchnosť považovala územie Prešporskej župy za pokojné frontové zázemie s obyvateľstvom, ktoré bolo lojálne k svojmu panovníkovi a svojej vlasti svedčí aj fakt, že v tomto priestore sa rozhodlo vojenské velenie zriadiť zajatecké tábory.

Na území Prešporskej župy to boli zajatecké tábory v Šamoríne a v Dunajskej Strede a na samej hranici s komárňanskou župou vo Veľkom Mederi. Sústava zajateckých táborov potom pokračovala v Západnom Uhorsku (dnešnom Burgenlande) a v Štajersku. Určité vzrušenie v Prešporku vyvolal ruský útok v Karpatoch, keď Rusi vstúpili na územie Uhorska (v dnešnom severovýchodnom Slovensku, vo vtedajšej Zemplínskej a Šarišskej župe). Hrozilo, že ruská armáda sa údoliami riek dostane až do uhorskej nížiny a do Budapešti.

V tom zmysle sa mohli cítiť ohrození aj obyvatelia Prešporka, ale tí súčasne vedeli, že v tomto ohľade bude Prešporok nasledovať až potom, keď Rusi dobyjú Budapešť. V Prešporku teda vládla určitá nervozita, ale obvyklý spôsob života narušený nebol. A keď boli v máji 1915 ruské vojská zatlačené hlboko na ruské územie, zdalo sa, že pokoj Prešporákov nič nemôže narušiť. V skutočnosti sa však pri tajných rokovaniach v dohodových krajinách objavili aj návrhy na riešenie situácie v Prešporku a v okolí. Pravda, všetky tieto akcie ostali až do konca vojny pre obyvateľov Prešporskej župy tajné a nič o nich ani netušili.

Tomáš Garrigue Masaryk, profesor na pražskej univerzite, už na začiatku vojny prišiel k záveru, že Česi a Slováci musia vojnu využiť na to, aby sa vymanili z Habsburskej monarchie a založili si vlastný samostatný štát, podľa vtedy obľúbenej idey „národný štát“, v tomto konkrétnom prípade to mal byť „národný štát národa československého“. 24. októbra sa Masaryk stretol v holandskom Rotterdame so svojím priateľom, známym britským novinárom a historikom Robertom Williamom Setonom Watsonom. Dva dni spolu sedeli a Masaryk mu podrobne vyložil svoj plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Seton Watson si všetko podrobne zapísal a výsledok spísal do memoranda, ktoré zaslal britskej vláde. Seton Watson bol na britskom ministerstve zahraničných vecí vedený ako popredný znalec Rakúsko-Uhorska a minister i stredoeurópske oddelenie sa naňho často obracali so žiadosťou o expertízy. Bolo teda jasné, že memorandum, ktoré na Foreign Office doručí Seton Watson, bude mať u britskej vlády určitú váhu. V tomto memorande sa už spomína aj región na strednom Dunaji. Masaryk načrtol svoju predstavu o hraniciach budúceho štátu: „Južná hranica nového štátu by potom sledovala hranicu medzi terajšími provinciami Čechy a Morava na jednej a Horným a Dolným Rakúskom na druhej strane… Hranica by potom sledovala rieku Moravu až k jej ústiu do Dunaja, potom by sledovala tok Dunaja samotného severne od Žitného ostrova až k ústiu rieky Ipeľ… Zahrnovala by teda Prešporok i Košice…“ V tomto prvom memorande sa už teda počítalo s tým, že Prešporok sa stane súčasťou nového česko-slovenského štátu, aj keď Žitný ostrov mal byť súčasťou Maďarska.

Tomáš Garrigue Masaryk, autor memoránd o hraniciach česko-slovenského štátu, ktorého súčasťou mala byť aj bratislavská župa

Masaryk mal dobré informácie o národnostnom zložení obyvateľstva. Vedel, že Prešporok má síce slovenské okolie, ale mesto samotné bolo prevažne nemecky hovoriace, aj keď maďarizácia, hlavne štatistická maďarizácia z roku 1910, už postavila počet Maďarov na rovnakú úroveň ako počet Nemcov. Ak teda požadoval Prešporok pre česko-slovenský štát, dôvody neboli jazykové, národnostné, ale strategické. Ako sa neskôr ukázalo, Masaryk sledoval hlavne strategický cieľ: Aby sa mohol ekonomicky a strategický pre nový štát využiť tok Dunaja, potrebné bolo mať na Dunaji prístav. O prešporskom predmostí sa tu zatiaľ nehovorilo. Koncom apríla 1915, v čase, keď prebiehali v Karpatoch urputné boje s ruskou armádou, ktorá niekoľkokrát prekročila Karpaty a smerovala údoliami riek do uhorských nížin, napísal Masaryk nové, tentoraz veľmi rozsiahle memorandum, ktoré nazval Independent Bohemia. V tomto memorande, ktoré Seton Watson takisto doručil na Foreign Office, sa opäť objavila definícia hraníc, v ktorej sa píše, že „ český štát by sa skladal z takzvaných českých krajín, to jest Čiech, Moravy a Sliezska; k ním by boli pripojené slovenské kraje v severnom Uhorsku, od Užhorodu cez Košice podľa národopisnej hranice dolu po toku rieky Ipeľ k Dunaju, zahŕňajúc do toho Prešporok a celý slovenský sever až k pohraničnej čiare uhorskej.“

V tomto memorande už však nájdeme pomerne podrobne popísaný plánovaný československo-juhoslovanský koridor: „ Optimálnym želaním Čechov a Srbo -Chorvátov by bolo spojenie Čiech a Srbo-Chorvátska. Toto spojenie sa môže uskutočniť tak, že sa pripojí pruh územia pri západnej uhorskej hranici buď celý k Srbsku, alebo jeho jedna polovička (severná) k Čechám a druhá (južná) k Srbsku. Tento koridor by bol vytvorený u časti okresu prešporského (Pozsony), šopronského (Ödenburg), mošonského (Wieselburg) a vašského (Eisenburg). Obyvateľstvo je nemecké s početnými chorvátskymi menšinami; juh je slovinský.

Keďže existujú ešte početné slovenské a srbo-chorvátske menšiny, ktoré asi budú ponechané Maďarsku, nie je nespravodlivé žiadať toto územie tým skôr, že Maďari zaobchádzajú doteraz so Srbmi a Chorvátmi spôsobom hodným stredovekých Hunov… A Slováci boli po stáročia obeťami najbrutálnejšej maďarizácie. Srbsko-český koridor by uľahčil hospodárske styky medzi oboma krajinami – priemyselnými Čechami a poľnohospodárskym Srbsko-Chorvátskom – a viedol by z Čiech k srbsko-chorvátskym prístavom. Tento koridor by mal, samozrejme, aj veľký význam vojenský. Treba dodať, že mnohí srbsko-chorvátski politici prijímajú tento plán koridoru rovnako ako českí politici… Utvorením toho srbsko-českého koridoru by spojenci zabránili nemeckej kolonizácii Balkánu a Malej Ázie a zabránili by Maďarom, aby boli poslušným predvojom Berlína.“

Obe Masarykove memorandá sa na britskom Foreign Office diskutovali a dostali s aj k ministrovi Edwardovi Greyovi. Britská vláda zaslala memorandá aj svojim spojencom. Bola to teda vážna diplomatická akcia. Je zaujímavé sledovať, aký postoj k týmto memorandám zaujímali príslušní diplomati na britskom ministerstve. Toto sa dá stopovať na tzv. minutes, teda na okrajových poznámkach, ktoré robili jednotliví úradníci. Prví sa memorandami zaoberali na oddelení pre strednú Európu. Napriek vplyvu Setona Watsona, úradníci na tomto najnižšom stupni boli toho názoru, že tieto memorandá, aj keď Masaryk bol v politických kruhoch váženou osobou, nie sú reálne a nie sú ani v záujme Veľkej Británie. Toho istého názoru bol aj vedúci stredoeurópskeho oddelenia, aj vedúci sekretariátu ministra a napokon aj samotný minister. Memorandum sa rozoslalo spojencom, ale doma sa založilo ad acta. Britská vláda to nepovažovala za projekt hodný sledovania. Tým viac, že medzitým bol ruský útok v Karpatoch zastavený a ruská armáda bola zatlačená veľmi rýchlo ďaleko na východ – teda na vlastné územia. Vojenské obsadenie rakúsko-uhorských území nadlho nehrozilo. Takto to potom vyzeralo vlastne až do jari 1918.

Vtedy už začali dohodoví politici vážne uvažovať o likvidácii Rakúsko-Uhorska. A Masarykove plány, založené ad acta, stali sa zrazu aktuálnymi. Po podpísaní Brestlitovského mieru sa nemecké vrchné velenie pokúsilo vrhnúť všetky vojenské sily na západný front a pokúsiť sa o víťazstvo aj na západnom fronte. Táto tzv. jarná nemecká ofenzíva však zlyhala a v priebehu leta prešli vojská Dohody do ofenzívy, ktorá sa ukázala byť rozhodujúca. Zmenila sa aj politická situácia. V dôsledku Sixtovej aféry pochopili aj veľmoci Dohody, že snaha oddeliť Rakúsko-Uhorsko od Nemecka nemá nádej na úspech a že Rakúsko-Uhorsko je treba vojensky poraziť. V tejto situácii snahy Masarykom vedenej Československej národnej rady o oficiálne uznanie zo strany Dohody našli u politikov Dohody priaznivejšiu ozvenu. Prispeli k tomu nemalou mierou aj úspechy česko-slovenského zahraničného vojska, tzv. légií, ktoré bojovali na strane Dohody a dosahovali výrazné vojenské úspechy. S veľkým ohlasom sa stretlo najmä vystúpenie česko-slovenských légií na Sibíri.

Dohodové krajiny začali od júna 1918 postupne uznávať Masarykovu Československú národnú radu v Paríži ako de facto vládu spojeneckej a vojnu vedúcej krajiny. Mimoriadny ohlas malo predovšetkým také oficiálne uznanie zo strany britskej vlády, pretože toto uznanie bolo verejné a priniesla ho všetka svetová tlač. Vyvolalo to vo Viedni, ale hlavne v Budapešti neobyčajné rozčúlenie, pretože to znamenalo nielen koniec Rakúsko-Uhorska, ale aj koniec integrity historického Uhorska, čo spôsobilo u maďarských politikov šok. Československá národná rada rokovala s dohodovými krajinami na základe predchádzajúcich Masarykových memoránd. Viaceré otázky boli otvorené, ale pokiaľ išlo o Prešporskú župu, od samého začiatku dohodové krajiny akceptovali, že Prešporok a jeho dunajský prístav budú súčasťou česko-slovenského štátu. Nesporné bolo aj územie nad Malým Dunajom. Aj toto územie bolo akceptované ako česko-slovenské.

Otázne ostávali iba otázka Veľkého žitného ostrova a oblasť tzv. koridoru ako ju načrtol v svojom memorande Independent Bohemia v apríli 1915 Masaryk. O všetkom mala rozhodnúť s definitívnou platnosťou mierová konferencia. Medzi obyvateľstvom Prešporka a Prešporskej župy bolo stále nepredstaviteľné, že by sa Rakúsko-Uhorsko mohlo rozpadnúť a že môže zaniknúť historické Uhorsko. Prvé správy o tom, že Prešporok by sa mal stať súčasťou nového česko-slovenského štátu sa objavili až začiatkom októbra a nebrali sa úplne vážne. Ku koncu vojny sa medzi obyvateľstvom šírili mnohé, často aj fantastické chýry a tento bol vnímaný ako jeden z nich. Nemecká a maďarská tlač sa však začali ohradzovať voči českým imperialistickým nárokom na Prešporok a okolie.

Robert William Seton – Watson, škótsky historik a novinár, spoluautor prvého Masarykovho, tzv. Rotterdamského memoranda

Je zaujímavé, že Slováci boli v tlači rovnako vnímaní ako obeť českej agresie a nie ako aktívny činiteľ. Westungarische Grenzbote priniesli 17. októbra 1918 informáciu o tom, že na zasadnutí Prešporskej obchodnej komory bola vyslovená plná dôvera v to, že slovenskí spoluobčania ostanú verní uhorskej vlasti a že nemajú nič spoločné s českou agitáciou. Mestská rada v Prešporku na zasadnutí 7. októbra ostro protestovala proti českým, ale aj proti nemecko-rakúskym ašpiráciám na Prešporok a vyjadrila nádej, že každý „Uhor“ je pripravený brániť integritu svojej uhorskej vlasti. Pressburger Zeitung 9. októbra priniesol informáciu o tom, že Česi už považujú delenie Uhorska za zaručené a informovali, že Česi sa chystajú založiť v Prešporku českú univerzitu, z čoho vyplynul názor, že si robia na mesto jednoznačne nárok.

Šéfredaktor Pressburger Zeitung Alois H. Pichler 31. októbra 1918 už považoval možnosť, že Prešporok sa stane súčasťou nového česko-slovenského štátu za celkom reálnu a varoval, že nemeckým a maďarským občanom mesta hrozí „slovanizácia“ zo strany slovenských spoluobčanov. Počas príprav na mierové rokovania v Paríži, Masaryk v liste Benešovi iba stručne pripomenul, že je treba myslieť aj na koridor. Začiatkom roka 1919 už Masaryk obšírnejšie inštruuje Beneša o česko-slovenských záujmoch na strednom Dunaji: „Presburg proč chceme. a) jsou tam tisíce Slováků, b) město žije slovenským Hinterlandem, c) je německé, ne magyarské a proto Maďaři nemají národnostně většího práva. d) Potřebujeme Dunaj.“

Časť memoranda Independent Bohemia z londýsnkeho archívu, ktorá hovorí o tzv. česko-slovensko-juhoslovanskom koridore

Rokovania o koridore však neviedli k cieľu, ktorý sledovala česko-slovenská strana. Preto sa zo strany česko-slovenských vyjednávačov hľadali kompromisné riešenia. Namiesto širokého koridoru sa už vo februári rokovalo iba o území o rozlohe 9 487 km2 so 780 958 obyvateľmi, väčšinou nemeckej národnosti, čo nebolo územie malé, ale predsa len zredukované oproti pôvodnému plánu. Masaryk stále považoval za prioritu, aby Prešporok, ktorý sa mal stať súčasťou Československej republiky, mal aj na pravom brehu predmostie. Ale rokovania ukázali, že aj pravý breh Dunaja pri Prešporku je problematický. A tak sa počítalo aj s alternatívou, že prešporské predmostie môže byť predmetom rokovaní a následnej výmeny medzi Československom a Maďarskom. O prešporskom predmostí diskutoval Masaryk v tom zmysle aj pri stretnutí s generálom Smutsom, ktoré je v literatúre často spomínané, nakoľko bolo aj generálom Smutsom publikované. Všetky záznamy sa zhodujú v tom, že Masaryk generálovi Smutsovi, ktorý sa uňho zastavil po predchádzajúcej návšteve v boľševickom Maďarsku, otvorene predostrel svoj plán vybudovania prešporského (v tom čase už oficiálne bratislavského) predmostia a za to bol ochotný prepustiť Maďarsku Veľký žitný ostrov.

Z uvedených dokumentov jasne vyplýva, že začiatkom apríla 1919 už československá delegácia rezignovala na plán koridoru medzi Československom a Juhosláviou. Svoje úsilie v tomto priestore zamerala na dosiahnutie dunajského predmostia v Prešporku. V liste Benešovi z 25. apríla 1919 posiela Masaryk argumenty pre presadzovanie tohto plánu: „Prešpurk má na pravem břehu svůj majetek – lesy a občané prešpurští mají tam továrny; tudíž, táto část musí za každých poměrů být přivtělena. Dunaj dělí docela mechanicky Prešpurský organism. A sice jsou to dva obce které musí nám být přiřčeny: Audorf a Kopčany (Köpcsény)“. V tom čase sa už Masaryk začal aj vzdávať myšlienky výmeny území s Maďarskom. Vzhľadom na politiku Maďarskej republiky rád bola Dohoda ochotná akceptovať pomerne ďalekosiahle požiadavky zo strany Československa i Rumunska. Masaryk mal aj argumenty, pretože občania Prešporka z obáv pred boľševizmom boli ochotní akceptovať radšej príslušnosť k Československej republike. Poskytli Masarykovi nielen argumenty v tom zmysle, že v Petržalke majú svoje majetky a továrne, ale že aj Žitný ostrov je obilnicou Prešporka.

Mapa s hranicami česko-slovenského štátu, ktorú roku 1916 poslal Masaryk do USA krajanom

Rovnaké argumenty poskytol Masarykovi aj bývalý prešporský župan Aurel Bártal, ktorý argumentoval, že Žitný ostrov je ekonomicky prepojený s Prešporkom a že aj v prípade plebiscitu by občania na Žitnom ostrove zo strachu pred boľševizmom hlasovali pre Československo. Názory a vysvetlenia delegácie prešporských mešťanov a bývalého župana sú zrejme dosť subjektívne, ale ich memorandá boli pred mierovou konferenciou dôležitým argumentom. Dohodové veľmoci napokon v polovici júla vypracovali návrh mierových zmlúv s Rakúskom a Maďarskom, pravda s tým, že tieto podmienky neboli odovzdané maďarským boľševikom. Čakalo sa na ich pád a na zmenu režimu. Po dosť zdĺhavých a kontroverzných rokovaniach sa v návrhu mierových zmlúv priklonili veľmoci Dohody vo väčšine sporných bodov na stranu Československa. 12. júla, po skončení rokovaní, hlásil Beneš Masarykovi: „V dnešním sezení konference bylo nám přiznáno předmostí v Prešpurku za kompensaci malých ústupků v Cmuntu i u Valčic. Pravý břeh Moravy jsme taky museli opustit, jinak bychom předmostí nedostaly. Řeka Morava je internacionalisována, nám všechna práva zajištěna. Území koridoru z části dostáva Rakousko“

Z koridoru teda napokon pre Československo ostalo malé predmostie Bratislavy, Petržalka. Na medzinárodnom poli teda bolo už v júli 1919 o území Prešporskej župy rozhodnuté. Kvôli Maďarskej republike rád však Dohoda predložila návrh mierovej zmluvy až po porážke maďarských boľševikov a mierová zmluva s Maďarskom sa podpísala až v júni 1920. Pre nemecké, ale hlavne maďarské obyvateľstvo v meste a v regióne to bolo riešenie, ktoré odmietali. Predovšetkým maďarská inteligencia a študenti bývalej Alžbetínskej univerzity sa pokúsili toto rozhodnutie zvrátiť. Vo februári 1919 došlo aj ku krvavému stretnutiu s česko-slovenskými legionármi. Postupne sa však situácia upokojila. Pre Prešporok, ktorý už dostal aj nové oficiálne meno Bratislava, znamenala príslušnosť k Československej republike novú etapu v rozvoji. Bratislava sa stala administratívnym ekonomickým a kultúrnym centrom Slovenska a jeho, aj keď iba neoficiálnym, hlavným mestom.

Autor: PhDr. Dušan Kováč, DrSc.