Mestskí kati boli veľmi vážení, ľudia sa ich však obávali a stránili. Prečítajte si ďalšiu časť nášho seriálu o legendách starej Bratislavy.
Táto profesia sa dedila z otca na syna a prešporskí kati boli veľmi vážení. Ich náplňou práce bolo predsa zbavovať mesto od zla a trestať zločincov. Samotné vykonávanie popráv bolo pritom veľkým divadlom a tieto dni sa nepracovalo, dokonca sa po popravách konali mestské trhy. V súkromí to však kat nemal jednoduché, pretože medzi bežnými ľuďmi šíril strach. V krčme mal samostatný stôl, v kostole zase lavicu. Ľudia na ulici z poverčivosti klopili oči, keď ho stretli. Málokto mal totiž čisté svedomie a v temnom období stredoveku sa takmer každá žena bála, aby neprávom neskončila na hranici ako bosorka. A práve kat ich pri krutom mučení odhaľoval.
V dobách, keď boli kati ctihodní obyvatelia mesta, boli majetní a mali veľmi lukratívnu adresu. Bývali v dnešnej budove radnice, kde bol kedysi zriadený žalár. Mali tam mučiareň a hneď vedľa svoj príbytok. Ak sa kat oženil, jeho manželku však stretol podobný osud. Priateliek ani spoločenských udalostí v živote veľa nemala a nemohla mať ani bežné zamestnanie. Musela svojmu mužovi pomáhať, dokonca aj pri mučení. Hovorí sa tiež, že bratislavský kat okrem svojich povinností spravoval aj nevestinec, ktorý sídlil na Obchodnej ulici.
Duch kata v noci obchádza Michalskú vežu
Ak pôjdete popod Michalskú bránu v noci, mali by ste byť ticho. Jedine, ak by ste sa nebáli, že uvidíte ducha mestského kata. Ten totiž podľa starej legendy stále býva vo veži. Svedomie ho ťažilo natoľko, že jeho duša nemohla odpočívať. Aj keď totiž popravy vykonával na príkaz mestských pánov, vedel, že niektorí Bratislavčania neboli odsúdení spravodlivo. Ak ho zobudíte z nepokojného spánku, zíde dole za tým, kto ho vyrušil. A ak k nemu nebudete úctivý, môžete byť o hlavu kratší..
Prešporské popraviská
Kedysi sa popravovalo často a na viacerých miestach v Starom Meste. Popravy boli divadlom, ktoré si nenechali ujsť dokonca ani deti. Tieto dni boli niečo ako sviatok, kedy sa nemuselo pracovať a v meste boli stánky, kde sa dalo kúpiť pivo a rôzne grilované jedlá. Verilo sa, že všetky popravy sú zaslúžené a že sa tým mesto očisťuje od zla. Drevené popraviská sa stavali vždy nanovo a hneď po poprave sa opäť rozložili, prvé stálo na Hlavnom námestí presne pred Starou radnicou, z ktorej veže sa ozývalo „pozvanie“ na toto kruté divadlo.
Najčastejšie tresty boli obesenie na šibenici a sťatie, lámalo sa však aj na kolese, upaľovalo a topilo. Tie posledné spôsoby sa používali najmä pri obvinení z čarodejníctva. Verilo sa totiž v očistnú silu plameňov a napríklad utopenie bolo akousi skúškou neviny. Keď údajná čarodejnica vyplávala nad hladinu, bol to znak, že jej pomohol diabol a je vinná. Takže smutný koniec ju vlastne čakal v každom prípade.
Tento spôsob popravy sa odohrával pri Rybárskej bráne. Prvou upálenou bratislavskou bosorkou bola Agáta a na Hurbanovom námestí nájdete na jej počesť pamätnú tabuľu. Popraviská sa okrem Hlavného námestia a Rybárskej brány stavali aj na Krížnej ulici, pri Trnavskom mýte, či pri Vydrickej bráne. Keď budete prechádzať týmito miestami, spomeňte si na osudy (často nevinných) ľudí, ktorí tu boli pred očami obyvateľov mesta popravení.
Staršie časti nášho seriálu si môžete prečítať tu:
Dunajské nadprirodzené bytosti
