Roland Schimmelpfennig – ODYSEA
Roland Schimmelpfennig – najhranejší súčasný nemecký dramatik – dostal za úlohu prerozprávať Odyseov príbeh. Napísal teda falošnú Odyseu, v ktorej titulnému hrdinovi hlavnú úlohu ukradne učiteľ dejepisu, ktorý predsa najlepšie vie, ako to celé bolo. Post truth architecture. Schimmelpfennigovu Odyseu vytvoril absolvent prestížneho viedenského Seminára Maxa Reinhardta režisér Dávid Paška, so svojim nemeckým tímom a slovenskými herečkami.
Penelopa, Odyseova žena, desať rokov čaká na svojho muža, ktorý bojuje vo vojne. A potom sa vojna skončila, ale Odyseus sa nevracia. Keďže jej muž sa nevrátil domov, aj keď vojna sa už dávno skončila, už dávno, Penelopa, Odyseova žena premýšľa nad rozličnými vysvetleniami, prečo sa nevrátil. Prvým možným vysvetlením je, že jej muž vo vojne zahynul. Ale to by jej povedali. Táto správa by sa k nej dostala. Prišiel by posol. Alebo list. Alebo by zavolali. Niekto by predsa zavolal. Prvá možnosť v princípe odpadá, keďže ešte posledný deň vojny Odysea videli, živého, ako vystúpil na dreveného koňa a o niečo neskôr Trója ľahla popolom. Druhé možné vysvetlenie sa zakladá na tom, že jej muž prišiel o život po ceste domov, pri návrate z vojny. Ale niekto, kto prežije desať rokov vojny, dobyje veľké mesto, predsa nezomrie na ceste domov! Tretie možné vysvetlenie, prečo sa Penelopin muž nevracia, je, že sa domov vrátiť nemôže. Že mu v tom niečo bráni. Ale čo? Čo by to tak mohlo byť? /Pokrčenie ramenami./ Štvrtou možnosťou, o ktorej Penelopa uvažuje, je, že jej muž, sa domov vrátiť nechce. Penelope sa zo všetkých možných vysvetlení zdá toto vysvetlenie najpravdepodobnejšie. Nechce sa vrátiť.
Úvaha
Roland Schimmelpfennig sa pohráva s alternatívnymi dejinami a robí to podobne ako Penelopa, ktorá čaká na návrat Odysea.
Penelopa – Pénelopé (Grécky Πηνελόπη, prekladané ako „tkajúca“) bola manželka Odysea, matka Télemacha. Je pokladaná za vzor manželskej vernosti. Bola veľmi krásna, a keď sa Odyseus dlho nevracal z Tróje, uchádzalo sa o ňu mnoho nápadníkov. Tí nemali radi jej syna Télemacha a chceli ho zabiť. Pokúsili sa o to, keď sa vracal z cesty, na ktorú sa vydal, aby našiel svojho otca. Nápadníci nútili Penelopu, aby si medzi nimi vybrala nového manžela. Ona stanovila termín rozhodnutia potom, čo dokončí rubáš pre Odyseovho otca Láerta. Čo cez deň utkala, v noci vždy rozpárala. Týmto spôsobom odďaľovala nový sobáš tri roky – až do Odyseovho návratu. Télemachos s Odyseom potom nápadníkov zabili. Penelopa a Odyseus napokon strávili spoločne dlhý a pokojný život, akoby Odyseus nikdy neodišiel.
Roland Schimmelpfennig sa programovo venuje mystifikácii, re-interpretácii kánonických literárnych diel; vytvára nové prekvapivé obsahy pre známe podobenstvá, alegórie, metafory. Do svojho diela rovnako zapracúva udalosti moderných dejín, mediálne obrazy, memy. Vo svojich textoch ukazuje ako mýty, legendy a aj literatúra vznikajú skladaním, spriadaním, tkaním.
Schimmelpfennigova Odysea vychádza z paradoxu, že o vojnových historických udalostiach rozprávajú preživší
Muži tvoria fakty násilným vpádom do reality; muži vedú vojny, dobýjajú mestá, plienia osady, bojujú s nepriateľmi, zabíjajú iných tvorov, znásilňujú ženy, unášajú deti; ale aj objavujú nové územia, strácajú sa a znova sa objavujú, aby sa napokon vrátili a spočinuli.
Zatiaľ čo ženy udržujú rodinu, domov, krb, hospodárstvo, vychovávajú deti a rozprávajú im o otcoch, bratoch, mužoch. Rozprávajú akoby tkali, veď vedomosti o faktoch a reálnych udalostiach nemajú vôbec, alebo len sprostredkované z rozprávania iných.
Len tí, čo prežili vytvárajú dejiny ako narácie; tkajú tak, aby dejiny dávali zmysel, význam, aby zodpovedali logike a sémantike, aby boli rozumným výkladom reality, aby odpovedali na otázky; ale tiež aby oslavovali víťazov, a trúchlili nad obeťami.
Možno sú to práve starnúce ženy, dospievajúce dcéry a malý krátkozraký plešatý výrečný dejepisár, kto tvorí dejiny. Alebo aspoň tú prvú prvotnú tkaninu, ktorá bude mnohokrát násilne páraná a pretkaná.
Odhliadnuc od archeológie a vážnych historických vied, dejiny boli a sú rozprávaním, nie rekonštrukciou faktických udalostí. Skôr ako aktéri dejinných udalostí, rozprávajú ich rozprávači.
Ako Penelopa, Batšéba žena Urijášova, Šahrazád z prvotného indického rozprávania Tisíc a jednej noci, ako Jorge Luis Borges, Harold Bloom, Umberto Eco, Roland Schimmelpfennig, alebo Zhemao.
Tí, čo dejiny vykladajú, interpretujú, akoby dávali zmysel.
Rozprávači zámerne smerujú dejiny k ponaučeniu. Voláme to zámer autora – intentio auctoris. Rozprávajú dejiny ako príbeh, z ktorého plynie ponaučenie. Ponaučenie?
Trvanie: 80 min.
Vhodné pre posledné ročníky ZŠ a pre študentov SŠ
Premiéra: 6.3. 2024, Štúdio L+S
Hrajú:
Zuzana Fialová
Annamária Janeková
Alexandra Lukáčová
Romana Ondrejkovičová
Viktória Šuplatová
Preklad / Peter Lomnický
Dramaturgia / Martin Kubran
Réžia / Dávid Paška
Scéna / Július Leon Seiler
Kostýmy / Maria-Lena Poindl
Martin Kubran, dramaturg
Foto: Igor Stančík
