Novou vedúcou kultúry v Bratislavskom kraji sa v januári 2021 stala Svetlana Waradzinová. Na prvý pohľad drobné žieňa plné života a energie si v krátkom čase získa vašu pozornosť. V oblasti kultúry sa pohybuje roky. Má skúsenosti s vedením projektov, s riadením veľkých tímov, domácich aj medzinárodných. Je významnou predstaviteľkou strednej generácie divadelných dramaturgov a manažérov. Je držiteľkou viacerých zahraničných certifikátov v oblasti kultúry.
Súčasná pandemická situácia sa kultúry veľmi dotkla. O tom, že umelci to v týchto podmienkach nemajú jednoduché nieto pochýb. Ako vnímate súčasnú situáciu vy a aké sú vaše priority v oblasti kultúry na najbližšie roky?
Súčasná situácia nie je ľahká pre nikoho, ale pravdou je, že niektoré sektory postihla veľmi výrazne. Jedným z nich je aj sektor kultúry. Títo ľudia nielenže prišli o prácu a zdroj obživy – práca sa dá vždy nejaká nájsť –, ale prišli hlavne o spôsob života. Ľudia, ktorí sú obdarení nejakým talentom, ktorý dlhé roky rozvíjajú, prišli o to najdôležitejšie – o priestor na sebavyjadrenie. Niekedy je to pre ľudí zvonka ťažké pochopiť, ale pre talentovaného umelca je jednou z dôležitých vecí, ktoré ho „živia“ vnútorne, možnosť „ukázať“ svoj talent, svoje umenie. Herci môžu skúšať, ale bez živého kontaktu medzi javiskom a hľadiskom to nie je ono, hudobník môže doma cvičiť, ale bez vnímavého poslucháča nemá spätnú väzbu, aj skladateľ či spisovateľ dokáže komponovať/písať „do šuflíka“ či výtvarník maľovať si v ateliéri, ale bez tej konfrontácie verejnej prezentácie to po čase stráca zmysel… Čaro umenia je v tom živom a priamom dialógu s okolitým svetom. A to nám online priestor nikdy neprinesie… Netreba tiež zabúdať, že kultúra – jej ľudia, inštitúcie, podujatia – a je jedno, či zriaďovaná, alebo nezávislá – dáva prácu množstvu ďalších technických profesií, ktoré majú svoje špecifiká (nie každý elektrikár vie zasvietiť v divadle či ozvučiť sálu a pod.), že kultúrou sú aj otvorené knižnice, malé kaviarne s výstavným priestorom či kluby s pódiom na koncerty. Kultúrou žijú v lete centrá miest, hrady, zámky, kúpele, parky či turistické destinácie. A toto všetko je zrazu preč.
„Čaro umenia je v živom priamom dialógu s okolitým svetom. A to nám online priestor nikdy neprinesie…„
Svetlana Waradzinová
Som nesmierne rada, že župe sa zatiaľ podarilo zachovať financovanie všetkých svojich kultúrnych zariadení a nenechala ľudí, ktorí sú v nich zamestnaní, v neistote, napriek tomu, že väčšinu uplynulého a začínajúceho roka sú tieto organizácie zatvorené. Takisto som rada, že v rámci BRDS ideme do istého risku s podporou subjektov nezriaďovanej kultúry, bez istoty prezentácie. A v rámci priorít na najbližšie obdobie je to určite pomoc a podpora rozbehnutia kultúrneho a umeleckého života hneď, ako to podmienky dovolia. To tiež nie je ľahké, ako si niektorí myslia, naštartovať a roztlačiť znova ten kolobeh a rutinu divadelnú, múzejnú či knižničnú, naučiť ľudí znova plánovať a chcieť chodiť za kultúrou. Budeme sa snažiť umožniť to našim organizáciám čo najlepšie. Zároveň sa život na župe nezastavil a pripravujú sa a tiež finišujú veľké investície do kultúrnej infraštruktúry kraja. Kreujeme čo najzmysluplnejšiu funkciu synagógy v Senci, spúšťame rekonštrukciu BBD a Divadla Aréna tak, aby sme divadelnými technológiami a prostredím predbehli dobu a spravili z nich moderné divadelné priestory. Plánujeme investície do obnovy synagógy vo Svätom Jure, kaštieľa v Malinove či v Dome Ferdiša Kostku v Stupave. Tiež podporujeme TELOcvičňu v Novej Cvernovke, sme pripravení pomôcť Nadácii Cvernovka so získaním zásadných financií na obnovu a rekonštrukciu. Popritom sa kreuje stratégia rozvoja kultúry BSK na obdobie ďalších 7 rokov, v ktorej chceme venovať pozornosť aj strednému umeleckému školstvu v kraji, podpore kreatívnych odvetví vrátane audiovízie… S kolegami sme sa tiež dohodli, že sa pokúsime otvoriť aj tvorivý a zmysluplný dialóg o postavení kultúry a umenia v spoločnosti, o pôsobení nezriaďovanej kultúry, o potrebnej zmene legislatívy prostredníctvom cyklu diskusií na dôležité kultúrno-politické témy spolu s tými, ktorým na nej záleží, aby sme sami sebe a ľuďom okolo nás robili dobré PR, možno to napomôže zmenám celkovo.
Zároveň by som rada dodala, že súčasná epidémia a s ňou súvisiace dôsledky a efekty môžu byť katalyzátorom diskusie o kultúre a umení a jej financovaní. Winston Churchill vraj kedysi, keď obhajoval financovanie umenia na úkor podpory vojenských operácií počas 2. svetovej vojny, vyslovil toto: „Keď škrtneme umenie, tak za čo teraz bojujeme?“ Legendárny britský premiér túto vetu nikdy nevyslovil. V archívnych prameňoch je však zadokumentovaná jeho iná veta:
„Umenie je nenahraditeľné, ak má byť život národa úplný. Štát sám sebe dlhuje podporu umenia a má k nemu motivovať. Zle dopadne národ, ktorý nemá z umenia radosť a nepreukazuje mu úctu, ktorú si zaslúži.“
Winston Churchill
V tom je zhmotnené, čomu verím a o čo sa snažím aj vo svojej práci.
Čo bolo pre vás najväčšou výzvou, keď ste sa rozhodli prevziať riadenie oddelenia kultúry na BSK? Máte pred niektorou z úloh, ktoré vás čakajú, istý rešpekt?
To je ťažká otázka. Sama som doteraz pôsobila hlavne na akademickej pôde a v divadelnom prostredí. Mnoho som o problémoch v kultúre študovala, diskutovala, ale boli to hlavne akademické debaty. Dnes mám možnosť tie procesy priamo ovplyvniť, kreovať ich. Zistiť, aké to je, keď zrazu narazíte na prekážku, ktorej ste pred tým neverili, že prekážkou je. Zažiť celý ten proces, jeho reálnu časovú náročnosť a celý komplex procesov, ktoré vedú k výsledku v jeho inštitucionalizovanej podobe. Projekty, na ktorých som doteraz pracovala – či už na Slovensku, alebo v zahraničí –, v najväčšej miere záviseli od tímu ľudí, ktorí si ho vymysleli a aj zrealizovali. Na úrade do každej idey, každého procesu zasahuje veľké množstvo ľudí z externého prostredia. Doteraz som sa pohybovala primárne medzi „svojimi“, vzájomne sme si rozumeli, o čom hovoríme, zároveň mi prekážalo, že externé prostredie bralo kultúru a umenie ako uzavretú oblasť, ktorá akoby nijako nesúvisela s inými sektormi. A tak som naozaj rada, že minimálne na úrade BSK je to inak – odbor stratégií nás prizýva k toľkým dôležitým stretnutiam v oblasti cestovného ruchu, školstva, plánovania väčších – primárne nie kultúrnych – projektov, financovaných v ďalšom plánovacom období z EÚ. A rešpekt je pred mnohým, čo nastavujete na dlhý čas, momentálne napríklad obsahová náplň synagógy v Senci či premýšľanie nad tým, ako a kde budú fungovať tri z našich zriaďovaných divadiel (Aréna, BBD a LUDUS). Teším sa, že sa nám spolu s kolegyňou z MDPOH darí nastaviť systém fungovania Divadla Aréna v dočasných priestoroch tak, aby sme spolu mohli robiť koprodukcie a Aréna nielen hrávala, ale aj pripravovala nové tituly a nestratila tak svoju dramaturgiu.
Akým projektom sa v súčasnosti venujete? Ktorý je vašim najobľúbenejším?
Na úrade som rovnými nohami (či teraz je modernejšie povedať – tzv. Hoffovou metódou) skočila do rozbehnutého vlaku… je začiatok roka, pripravuje sa aktualizácia akčného plánu, rozpočty, verejné obstarávania, s kolegami sa snažíme vymyslieť nové miniprojekty na popularizáciu obsahu našej práce (BSKultúra, seriál o našich organizáciách, prípadne podcast… ), aby sme pomohli našim organizáciám, keď sa začneme vracať do normálu, v čo pevne verím. Rokujeme tiež o pravidelných projektoch, ktoré župa spoluorganizuje a podporuje, ako napr. Týždeň zatvorených hraníc či Pocta slobode a pod. Popritom sa začína hodnotiaci proces dotačnej schémy, kde bude vždy menej financií ako dobrých projektov, a ja si myslím, že spolu s hodnotiteľmi by sme mali nájsť nejaký dobrý modus vivendi, ako vybrať tie najlepšie, ktoré však zároveň skutočne budú spoluvytvárať genia loci nášho kraja, a presvedčiť o tom aj našich župných poslancov. Nastavenie dotačnej schémy bude aj veľkou diskusiou v rámci tvorby stratégie, bude treba urobiť analýzu posledného obdobia, pozrieť sa na vzájomné benefity a pokúsiť sa nastaviť ju ešte lepšie. Čo mi však vyčarovalo úsmev, je taká malá „pidi“ vec – doslova „jednohubka“, ktorá však vôbec nemusí byť ľahká, ale môže priniesť radosť mnohým ľuďom. Pán poslanec Smeja prišiel s prosbou, či by sme sa nepokúsili o navrátenie bronzovej plastiky „Zhasínajúci jeleň“ z roku 1900 sochára Alojza Šróbla na svoje pôvodné miesto, nádvorie kaštieľa v Stupave. Neverila by som, kým som si to sama nezistila, čo všetko treba pre to urobiť. Ideme sa o to pokúsiť. Je to pre mňa nová agenda, nikdy som s pamiatkami nepracovala, ale všetko, čo je nové a na čom sa učím, ma láka a stáva sa pre mňa v danej chvíli „najobľúbenejším“.
V rámci svojich aktivít sa zaoberáte aj aktuálnou témou tzv. audience development, ktorý možno nazvať aj viac ako marketingom. Viete nám zjednodušene priblížiť, čo je jeho úlohou?
Rozvoj publika je o vytváraní komunít okolo kultúrnej organizácie a tiež o jej zapojení sa do života komunity. Skrátka, aby daná inštitúcia „žila“ svojím poslaním, svojím programom a so svojím publikom. Aby ľudia nebrali návštevu divadla, múzea či inej kultúrnej udalosti ako dlhodobo plánovaný sviatok, ale ako prirodzenú súčasť svojho života. Z marketingového pohľadu to môže organizácii pomôcť zvýšiť povedomie o svojej značke, budovať si reputáciu, ale tiež pochopenie, kto sú jej návštevníci a čo skutočne potrebujú. Pomôže im to lepšie plánovať svoj program, testovať nové nápady, otvárať sa. Dobre definovaná stratégia získavania a rozvoja publika zaistí nájdenie svätého grálu J, uľahčí tvorbu dramaturgie, náboru aj propagácie. Študentom často dávam otázku: Ako by ste na klasický balet „dotiahli“ 50-ročného futbalového fanúšika z Prievidze? A ešte lepšie: Ako by ste zariadili, aby si sám a dobrovoľne kúpil permanentku?
V súčasnosti vzdelávate na VŠMU budúcich manažérov umenia a kultúry. Budete teda mostom medzi umelcami a župou. V čom vidíte výhody tohto unikátneho prepojenia?
Výhoda je jednoznačne v tom, že akademické prostredie vám prirodzene poskytuje informácie o všetkom novom, čo sa vyskytne v nejakej teórii kultúrnej politiky, manažmentu kultúry a pod. So študentmi často „vyštráchame“ zaujímavé príklady dobrej praxe zo sveta. Ďalšou výhodou určite bude, že moja práca na župe v reálnom prostredí, s reálnymi podkladmi mi dá reálny pohľad na to, ako to funguje v praxi, ktorý viem preniesť aj do vzdelávacieho obsahu. VŠMU je v tomto veľmi špecifická škola, postavená na množstve pedagógov, ktorí to, o čom učia, aj reálne robia To je dôležité aj v našom študijnom programe – prinášať nielen teóriu, ale i prax a dať im možnosť tú prax aj zažiť. Keď to bude možné, rada by som vytvorila krátke stáže nielen pre svojich študentov. Naši absolventi sú už všelikde v divadlách, v komerčnom sektore, veľa ich funguje v neziskovom sektore, ale aj v samospráve, čím viac nás bude a budeme hovoriť „jednou“ rečou, tým viac budeme vedieť v dobrom ovplyvniť systém. (Netvárme sa, že kultúra má v našej spoločnosti nejaký silný hlas; jednotlivci občas áno, ale ako systém bohužiaľ často zlyhávame.) Poznám sa s množstvom kolegov v zahraničí (sme súčasťou medzinárodnej siete ENCATC pre kultúrnu politiku a manažment), mnohí z nich robia v kultúrnych observatóriách, šéfov kultúry rôznych miest, regiónov, vedúcich oddelení stratégií, marketingu či vzdelávania veľkých kultúrnych inštitúcií alebo na veľkých univerzitách. Tá platforma je veľmi živá a týždenne mi prináša veľké množstvo skvelých informácií. Zaoberá sa témami, ktoré by sa dali otvoriť aj v práci na župe – kreatívnymi odvetviami, meraním vplyvov veľkých podujatí, nastavením systému fungovania kultúrnych organizácií, kreovaniu lokálnej kultúrnej politiky a pod.
Nájdete si pri vašom pracovnom nasadení čas aj na relax? Čo najradšej robíte vo voľnom čase a aké sú vaše koníčky?
Veľmi rada čítam, s priateľkami máme už vyše desať rokov náš bookclub, ktorý založila Ingridka Brocková (ŠT na MZVaEZ SR) a ktorého členkami sú skutočne zaujímavé a inšpiratívne ženy z rôznych oblastí a rôzneho veku. Takisto mám veľmi rada svoj plavecký krúžok. S kolegyňami, ktoré boli kedysi moje pedagogičky a mala som pred nimi veľký rešpekt, sme v čase pred covidom-19 chodili pravidelne plávať s trénerkou. Verím, že sa k tomu čochvíľa vrátime. Chodím veľmi rada do divadla a kina – ale to je príjemná súčasť môjho povolania, rada však so sebou vždy niekoho zoberiem. Rada som cestovala, raz za čas veľká cesta do sveta, pravidelne, aj služobne krátke cesty po Európe. Milujem Londýn, študovala som tam, mám tam svojho tútora, ktorý mi odborne veľa dal, spolužiakov, kamarátov, sníva sa mi, ako chodím po londýnskych uliciach a londýnskym metrom. V súčasnosti však chodím najčastejšie do Slubekovej záhrady na Palisády, je tam skvelé detské ihrisko a asi ešte dlho budem…:-) Som však klasický kaviarenský typ, rada sa stretávam s kamarátmi a priateľmi v meste, žiadne veľké „párty“, skôr v malých skupinkách…
Blíži sa marec, mesiac knihy. Aký k nim máte vzťah? Aký žáner je vaším najobľúbenejším a prečo? Máte nejakú srdcovú knihu, ktorú by mal podľa vás prečítať „každý“? Ak áno, prezradíte nám akú?
Ako som už napísala, čítanie je moja vášeň odmala… vždy som mala čitateľský preukaz, ale doma sme mali aj veľkú knižnicu. A mám tiež veľkú potrebu knihy vlastniť. Som verná jednému nemenovanému, ale podľa mňa najlepšiemu kníhkupectvu v Bratislave. Človek tam nenatrafí na zlú literatúru. Už sa tam všetci „stáli“ poznáme, moja 3-ročná dcéra tam tiež rada chodí, tá už má tiež svoju knižnicu, kupujem jej knihy s dôvetkom: „Tá je dobrá, čo keď sa nebude dať o pár rokov kúpiť?“ J Mám rada knihy z vydavateľstva Argo, Odeonky (hlavne českú edíciu), ale aj Slovart či v poslednom čase Inaque. Mám rada príbehy. Najradšej mestské, anglosaské. Autori ako Ian McEwan (Mlsoun je úžasný), Paul Auster (Kniha ilúzií) či John Fowles (Mág) alebo Jonathan Safran Foer (Mimoriadne hlasno a neuveriteľne blízko) či Michael Cunningham (Domov na konci sveta), Michael Chabon (Úžasná dobrodružství Kavaliera a Claye), Gina Barkhordar Nahai (Anjel nad Teheránom), Bernhard Schlinck (Predčítač), ale aj Ljudmilu Ulicku či Delphine de Vigan, vedela by som menovať hodiny a hodiny. A Haruki Murakami, to je tiež môj autor. Kompletne. Nórske drevo bola kniha, po ktorej som týždne nebola schopná začať čítať niečo nové.
Zo slovenských a českých autorov (som dieťa federálu a stále to tak cítim) mám veľmi rada Vilikovského (najviac Letmý sneh), Jána Johanidesa (som zo Šale, to bol zážitok, vidieť maturitnú otázku kráčajúc ulicou), Etelu Farkašovú, Kateřinu Tučkovú (Vyhnáni Gerdy Schnirch aj Žítkovské bohyně), Alenu Mornštajnovú (Hana), nedávno objaveného Jakubu Kapalu, ale tiež Silva Lavríka a jeho alter ego Hanu Náglik či Petra Balka a Janu Juráňovú. Z dávnych čias sa rada vraciam k Lujze a Lottke, k Pippi Dlhej Pančuche, k Dobrodružstvám malého Mikuláša, k Dušekovmu Pištáčikovi, k Válkovým Panpulónom či k pánovi Kaplanovi a jeho triede a k J. D. Salingerovi (čokoľvek).
Nad všetkými však prečnieva jedna kniha, ktorú som prvýkrát čítala v správnom čase a v správnom rozpoložení. Je to kniha, ktorú zvyčajne darujem všetkým svojim kamarátom k svadbe, a podľa jej hlavnej hrdinky dostala moja dcéra krásne meno. Nicole Kraussová – Dejiny lásky.
