Úteky za slobodou

148

Bratislavský samosprávny kraj si výročie Nežnej revolúcie tradične pripomína podujatím s názvom Víkend zatvorených hraníc pri rieke Morave v Devínskej Novej Vsi. Podujatie sa tento rok netradične konalo kvôli pandémii online. Jeho súčasťou bola aj diskusia Úteky za slobodou, ktorú bratislavská župa zorganizovala v spoluprácu s Ústavom pamäti národa a Denníkom SME.

„Od nežnej revolúcie prešlo 31 rokov a to je už viac ako jedna generácia. Mnohí mladí ľudia si dnes neuvedomujú, čo to znamená mať otvorené hranice. Že sa môžeme slobodne rozhodnúť, v ktorej krajine budeme študovať, pracovať alebo žiť. Že môžeme ísť kedykoľvek na nákup alebo na kávu do rakúskeho Hainburgu, ktorý je od Bratislavy vzdialený len 12 kilometrov. Dnes to berieme ako samozrejmosť, ale vtedy to bolo pre nás nepredstaviteľné,“ spomína na obdobie minulého režimu bratislavský župan Juraj Droba.

Trest za pokus o útek

Peter Mikle, archivár a odborník na Železnú oponu pripomenul, čo hrozilo ľudom pri úteku cez hranice: „Každé desaťročie malo špecifický spôsob úteku aj dopadu. 50-te roky boli pokusné obdobie, kedy sa podľa sovietskeho vzoru snažilo v ľuďoch vzbudiť obrovský strach. Mohli ste dostať 1-5 rokov ťažkého väzenia, prípadne kombinované s nútenými prácami. Postupne sa trest uvoľňoval, v šesťdesiatych rokoch už boli iba ročné tresty a v 70-tych a 80-tych rokoch často iba šesť mesiacov vo väzbe. Od 70-tych rokov je však vo vyšetrovacích zväzkoch vidieť, že boli kontrolovaní rodinní príslušníci. Boli ste tak poznačení tým, že v rodine máte niekoho, kto nesúhlasí s režimom a to sa odrazilo napríklad na štúdiu alebo zamestnaní.“

O tom či niekto z tých, ktorí boli zodpovední za streľbu na hraniciach bol aj odsúdený, porozprával český spisovateľ, publicista a historik Luděk Navara: „Boli potrestaní štyria vojaci, ktorí boli vojakmi základnej služby. Ale to nebola ich vojna. Oni tam nešli dobrovoľne ani s úmyslom, že budú niekomu ubližovať. Ale tí, ktorí im velili, ktorí Železnú oponu vybudovali, ktorí ju kontrolovali a tí, ktorí dostávali hlásenia čo sa tam deje, tí potrestaní neboli.“

Ako vyzerala tesne pred pádom Železná opona? Navara dopĺňa: „Na jednej strane bola dokonalá – čo sa týka technického zabezpečenia. Na druhej strane už existovali cesty, ako sa dostať na západ. Napríklad cez Juhosláviu a v lete už aj Maďarsko. Československá Železná opona však bola smrtiaca až do samotného konca. Posledná obeť je z roku 1989 a bol to mladý chlapec.“

Úspešní boli len niekoľkí

Keď generál Jaruzelski v roku 1981 vyhlásil v Poľsku stanné právo, pre 22-ročného Marcina Bienadu to znamenal koniec cestovania za prácou „Gastarbeitera“ do Nemecka. Po uzatvorení hraníc rozmýšľal o úteku z Poľska. Najskôr plánoval ujsť cez Baltické more. Keď jeho otec vo februári získal prácu ako chemický inžinier v Šali na Slovensku, mohol za ním cestovať. Bez vedomia svojich rodičov naplánoval útek do Rakúska. Za pomoci jeho sestry sa mu to podarilo 23. augusta 1982 pri Devíne. Ten deň považuje za najdôležitejší deň svojho života.

„Hranicu pri Devíne som si bol viackrát prezrieť. Sedával som v jednom pohostinstve a pozoroval pohraničnú stráž a rozmýšľal, ako to urobiť. Vždy som bol inak oblečený, aby som bol nenápadný. Raz som mal šťastie, lebo zobrali mladého človeka, ktorý sedel kúsok odo mňa a zrejme vyzeral podozrivo, mňa si však nevšímali. Najskôr som rozmýšľal, že preseknem drôty a urobím náhradný obvod, aby sa nespustil alarm. To by však dlho trvalo a bolo tam veľmi rušno a strážnici sa tam prechádzali s kalašnikovmi aj so psami. Nakoniec som sa so sestrou pokúsil ujsť cez jednu pouličnú lampu pri plote. Trénovali sme to so spolu v Šali a trvalo to asi 50 sekúnd. Počas úteku som stál sestre na pleciach, tvárou k hranici a zozadu k lampe, ktorej som sa držal. Sestra bola k hranici zozadu a držala stabilitu, ja som sa tak mohol odraziť a skočiť. Boli sme tak vysoko, že som bol vyššie ako ten signalizačný plot. Ten sa však pohol, spustil alarm a stráž hneď vedela. Napriek tomu sa mi však podarilo plot preskočiť. Musel som preplávať Dunaj, po ceste som dokonca stretol tanker, preplával tesne pri mne. Veľmi som vtedy riskoval. Nebol som tiež istý, či som v Petržalke, či v Rakúsku. Nevedel som, aká dlhá je hranica a ako ďaleko som prešiel. Ukázalo sa však, že som plával rýchlejšie, ako som si myslel.“

Na otázku, či bol pripravený položiť svoj život za útek a či mu to za to stálo odpovedal: „Jasné, ja som počítal s tým, že zahyniem. Ale bol som tiež dobre pripravený, nebol som ako taký blázon. Snažil som sa čo najlepšie pripraviť a pomôcť svojmu šťastiu.“

Stovky obetí

Úteky spojené s nelegálnym prekročením hraníc väčšinou predstavovali jedinú možnosť, ako sa vyhnúť prenasledovaniu alebo len jednoducho naplniť túžbu žiť v slobodnom svete. Režim sa snažil zabrániť útekom aj za cenu usmrtenia svojich občanov streľbou vojakov Pohraničnej stráže, elektrickými zátarasami, nášľapnými mínami alebo špeciálne vycvičenými psami. Počas obdobia komunistického režimu bolo takto zavraždených na celej československej časti železnej opony do 500 ľudí rôznych národností.