Poznáte naše hrady a zámky? Tu je pár zaujímavostí o tých najkrajších

997
Pezinský zámok
Pezinský zámok

Máme veľké šťastie, že je v našom kraji toľko veľkolepých hradov a zámkov, ale aj tajomných zrúcanín, na ktoré narazíte v horách.

Pezinský zámok

Pôvodne vodný hrad s dvojitými múrmi a vodnými priekopami bol vo svojich začiatkoch, v 13. storočí, sídlom veľmožov zo Svätého Jura a Pezinka. Takmer osemsto rokov slúžil ako znak bohatstva a moci. Prvá písomná zmienka o obrannom hrade je z roku 1271. V 14. a 15. storočí tunajší grófi bránili kráľa pred Turkami i husitmi. Tristo rokov vládli, kým nevyhynuli po meči…Potom sa tu striedali majitelia, priaznivci i neprajníci kráľov, vlastnili ho i samotní vladári. Až rod Pálffy prestaval hrad v Pezinku do zámockej podoby. A posledný z nich Ján, zanechal v zámku jedinečné zbierky.

Po jeho smrti, pred viac ako 110 rokmi, sa mali stať základom múzeí Zámku Pezinok. Zánik Rakúska – Uhorska a vznik Československa i dve svetové vojny priniesli zlé časy. V roku 1930 Pálffyovci zámok predali mestu. V tom čase bol už v zdevastovanom stave. Od roku 1936 tu fungovalo Slovenské vinohradnícke družstvo, neskôr štátne Vinárske závody. Odkaz posledného Pálffyho napĺňa Štefan, prvý z majiteľov zámku rodu Šimákovcov. Filantrop, ktorý zveľadil nielen zámok, ale sprístupnil vlastné zbierky umeleckého skla, histórie.

Červený Kameň

Do dejín hradu Červený Kameň najviac zasiahli dva šľachtické rody. Ešte predtým, ako sa hrad stal rodinným sídlom Pálffyovcov, ho vlastnili nemeckí Fuggerovci. Prvý Pállfy, ktorý sa stal vlastníkom, bol mladý barón Mikuláš II. Okrem hradu získal aj srdce mladej Márie Magdalény Fuggerovej a v roku 1588, po prestavbe, sa na hrad spoločne presťahovali a ich potomkom sa darilo udržať si panstvo až do roku 1945. Počas dlhých rokov hrad prešiel viacerými prestavbami. Po spomínanej prestavbe v druhej polovici 16. storočia bol hrad zmenený aj o storočie neskôr. Mikuláš IV. Pálffy ho pre seba a svoju manželku Máriu Eleonóru Harrachovú prestaval v ranobarokovom slohu a v druhej polovici 18. storočia hrad zmodernizoval a rozšíril zase Rudolf Pálffy s manželkou Máriou Eleonórou Kaunitz-Rietbergovou.

Máriu Magdalénu Fuggerovú si Mikuláš II. Pálffy na hrad priviedol ako osemnásťročnú devu po svadbe v roku 1583. Mikuláš mal v čase svadby 31 rokov a mal už za sebou úspešnú vojenskú kariéru. Bol jedným z najskúsenejších vojvodcov svojej doby, ktorý zvíťazil  v 26 bitkách. Ako vojak trávil väčšinu času mimo domova a svoju mladú ženu nechával často opustenú. Presťahovanie sa z rušného veľkomesta, akým Augsburg v tom čase bol, na samotu hradu Červený Kameň, určite nebolo pre Máriu Magdalénu zo začiatku jednoduché. Počas 15-ročnej vojny s Turkami, ktorá začala r. 1595, Mikuláš II. velil obrane celého Zadunajska a Mária Magdaléna tak trávila veľa času na hrade sama s deťmi, v obavách o svojho manžela. Avšak ani časté a dlhé odlúčenia ich na vtedajšie pomery šťastnému manželstvu neublížili.

Pravidelne si navzájom písali listy a keď to bolo možné, dostávala od manžela aj kyticu červených ruží. Predstavte si, že prvýkrát jej takúto kyticu ruží poslal v treskúcej zime roku pána 1583 až do  juhonemeckého Augsburgu – v čase keď sa ešte iba uchádzal o jej ruku. 31. marca 2021 uplynulo 76 rokov, čo hrad opustil posledný majiteľ, Karol Pálffy (1905 – 1992), spolu so svojou matkou. Na hrad, ktorý ich rodu patril viac ako tri a pol storočia, sa Pálffyovci už nikdy nevrátili. Štyri roky po ich odchode v roku 1945 bol hrad vyhlásený za štátny kultúrny majetok a to, čo v ňom zanechali, vytvorilo základ zbierky Múzea Červený Kameň, ktoré tu sídli dodnes.

Legenda o zlomenom kolese

Je to mimoriadne obľúbený príbeh a je možné, že ste počuli aj viaceré verzie. Hovorí sa, že počas temnej noci, keď zúrila búrka, uháňal koč Pálffyovcov cez les. Do cesty im zrazu skočil jeleň. Koč začal prudko brzdiť, ale na kamenistom teréne sa zlomilo koleso. Šľachtici museli prenocovať uprostred lesa a ráno, keď vyšlo slnko, zbadali, že len pár metrov pred nimi bola obrovská priepasť. Odvtedy sa symbol jeleňa a zlomeného kolesa objavuje v rodovom erbe Pálffyovcov, ale aj v erbe Bratislavského kraja.

Bratislavský hrad

Priblížime vám tú časť histórie hradu, ktorá je spojená s aristokratickým rodom Pálffyovcov. Počas ich panovania prežival Bratislavský hrad zlaté časy. Zelené terasy, baroková záhrada aj samotná budova starobylého hradu nám pripomína doby, keď na Bratislavskom hrade panovala šľachta. Jedným z najvýznamnejších rodov boli určite Pálffyovci, ktorí sa spájajú s mnohými pamiatkami v celom Bratislavskom kraji. Pre dejiny bratislavského regiónu bola významná osobnosť Mikuláša Pálffyho, ktorý sa v roku 1580 stal hlavným županom Bratislavskej stolice a kapitánom Bratislavského hradu, ku ktorému patrilo i veľké hradné panstvo. Za svoje zásluhy v boji proti Turkom bol kráľom v roku 1599 Mikuláš Pálffy vymenovaný za župana Bratislavskej stolice. Dedične pre rod Pálffyovcov toto panstvo získal spolu so županským titulom Mikulášov syn Pavol Pálffy.

Svojím testamentom zriadil z Bratislavského hradného panstva majetkový seniorát, čím rozhodol, že bude prechádzať vždy na najstaršieho člena rodu spolu s titulom grófa bratislavského. Od tých čias bol vždy vekovo najstarší člen pálffyovského rodu bratislavským grófom a disponoval právom užívať príjmy plynúce z tohto bohatého panstva. Čo sa týka samotnej budovy hradu, významnú rekonštrukciu zažila po roku 1629 po nájazdoch tureckých vojst. Prebiehala v barokovom slohu a dohliadal na ňu Pavol Pálffy ako vtedajší dedičný kapitán hradu. Boli vymenené strechy, palác získal jedno podlažie navyše, pribudli tri vežičky, zjednotili sa fasády a upravil aj interiér. Opevnenie bolo posilnené výstavbou „Leopoldovho bastiónu“ – vstupnej brány.

Plavecký hrad

Patrí k najznámejších a najnavštevovanejším turistickým hradom spomedzi malokarpatských hradov. Je neprehliadnuteľný a zaujme už z diaľky. Týči sa nad okolitou nížinou s borovicovým lesom Vojenského obvodu Záhorie. Ako väčšina stredovekých hradov na území dnešného Slovenska, aj Plavecký hrad vznikol v rámci vlny výstavby nových hradov po mongolskom vpáde do Uhorska. Tradícia hradu siaha do hlbokej minulosti, do 13. storočia.  V rokoch 1256 až 1273 vznikol ako kráľovská pohraničná pevnosť, ktorú dal postaviť Detrich, syn bratislavského richtára Kunta. V priebehu 14. storočia patril do rozsiahleho panstva Matúša Čáka Trenčianskeho a po jeho smrti bol až do konca storočia v správe kráľovských kastelánov. V 16. storočí ho prestavali na renesančnú pevnosť. V rokoch 1705 až 1707 sa na hrade naposledy bojovalo.

Táto bitka zapríčinila rozsiahle poškodenia a stal sa neobývaným. Postupom času sa zmenil na zrúcaninu. Dejiny Plaveckého Podhradia úzko súvisia s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská, ktorý sa nachádza neďaleko obce. Obec počtom obyvateľov nepatrí k tým väčším na Slovensku, no svojím okolím je veľmi zaujímavá nielen pre odbornú verejnosť, ale i pre širší okruh návštevníkov, ktorí sem zavítajú. V okolí hradu sa nachádza aj Plavecká a Pohanská jaskyňa, ktorú sú však pre verejnosť neprístupné. Plaveckú jaskyňu jaskyniari otvoria iba raz za rok, väčšinou to býva ku koncu kalendárneho roka, na Silvestra – 31. decembra.

Hrad Devín

Hrad Devín, ktorý stojí na mohutnom skalnom kopci nad sútokom Dunaja a Moravy, je neobyčajne pôsobivou dominantou. Do hradného areálu sa vstupuje cez západnú Moravskú bránu. Prehliadková trasa vedie až k hradnej studni, ktorá sa nachádza na nádvorí stredného hradu. Pri studni je vyhliadková terasa s výhľadom ponad spustnutý amfiteáter na Dunaj a rakúsky vrch Braunsberg. V nádhernej scenérii s dvojfarebným sútokom Dunaja a Moravy vyniká elegantná štíhla veža s cimburím. Podľa povesti sa nazýva Panenská veža. Po moste ponad hradnú priekopu a po schodoch sa možno dostať na vrcholovú plošinu, odkiaľ je panoramatický výhľad do okolia. Počas sezóny sa na hrade viackrát konajú vystúpenia historických šermiarov. Z prístavu pod hradom odchádzajú lode do Bratislavy a Hainburgu alebo na krátku plavbu po rieke Morave.

Pajštún

Hrad Pajštún sa vypína na vápencovom brale Malých Karpát a okolnosti jeho vzniku nepoznáme. Záznamy však siahajú až do trinásteho storočia a neskôr bol spájaný aj s významným rodom Pálffyovcov. „Niektorí bádatelia pripúšťajú jeho stotožnenie s hradom Stupava, ktorý v roku 1271 dobyli vojská českého kráľa Přemysla Otakara II. (Pajštún síce čnie nad obcou Borinka, ale ešte aj dnes patrí do katastrálneho územia mesta Stupava),“ uvádza portál www.visitbratislava.sk.

Pravdepodobnejší je názor, že hrad nechal vybudovať Rugerius z Tallesbrunnu (malej dedinky v susednom Rakúsku, neďaleko rieky Morava v časti zvanej Marchfeld) v poslednej tretine 13. storočia. Dal mu pravdepodobne nemecké meno v základnej podobe písané asi ako Peilenstein, z čoho sa v slovenskom jazykovom prostredí vyvinul hovorový tvar Pajštún. Isté je, že jestvoval pred rokom 1390, keď kráľ Žigmund daroval hrad Pajštún do dedičného vlastníctva Petrovi z rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Po vymretí tohto rodu v roku 1543 mal hrad v prechodnej zálohy Gašpar Serédy.